2005 prechod na Mount Vinson

Prestávka na obed, kdesi uprostred najchladnejšieho kontinentu. Dvadsaťštyri miliónov štvorcových kilometrov ľadu a oni. Rozhodli sa, že pôjdu pešo. Od hraníc antarktického kontinentu až na jeho najvyšší bod.

Polárnik Peter Valušiak so svojimi priateľmi podnikol objavnú cestu ľadovým kontinentom planéty...
Sú kdesi na pol ceste. Oddychujú po pochode cez rozpukaný ľadovec. Keď sa opäť pohnú, na rade je polárnik Peter Valušiak. Pôjde prvý, za ním svoje sane potiahnu dokumentarista Pavol Barabáš, ktorý navyše filmuje, a trio Čechov - cestovateľ Rudo Švaříček plus himalájisti Vladimír Nosek a Zdenek Hrubý. Presne o hodinu sa vymenia. Stopa od saní sa kľukatí cez neznáme hory a ľadovce. Nikto tadiaľto pred nimi nešiel. Nikdy.

Účastníci expedície
Čakanie v Patagónii
Krátky denník Pala Barabáša
Oficiálna webová stránka expedície
Fotogaléria expedície
Denník Šport o pláne Petra Valušiaka
Seven Summits - Vladimír Nosek
Správa TASR

PREČÍTAJTE SI ROZHOVOR S PETROM VALUŠIAKOM NA www.bleskovky.sk

Kopce a trhliny: Mount Vinson svieti na obzore. Majestátny kopec, najvyšší na Antarktíde majú na očiach od začiatku. Kráčajú k nemu, každým dňom je bližšie ako ďalej, o tridsať kilometrov. Sú dni, kedy pre hustú hmlu, krutý mráz, sneženie a silný vietor nevidia ani na krok, ale vrchol Vinsonu sa vždy objaví, keď sa vyčasí. Stojí a nepohne sa. Ako teraz. „Ešte stále ho mám pred očami,“ vraví Pavol Barabáš. Cesta k nemu je zradná. Plná nenápadných trhlín, ktoré dokonale zamaskoval sneh, ľad a vietor. Každý krok na lyžiach je opatrný, neistý. Keď sa do absolútneho ticha ozve dunivé praskanie, všetci spozornejú. Pod nimi je kilometrová hĺbka tečúceho ľadu. „Počas čakania pred odletom na Antarktídu som mal hrču v žalúdku. Nechutilo mi jesť, mal som obavy, strach, rešpekt pred neznámymi ľadovcami. Peter priznal, že podobné skľučujúce stavy mal pri ceste na severný pól,“ opisuje Paľo pocity vybičované až na prah únosnosti. Pocity, ktoré akoby zázrakom zmizli, keď sa dostali za hranicu života a všetkého živého.

 

Strážený kontinent: Päťčlenná expedícia sa Antarktídy zamrznutej na kosť prvý raz dotkla na provizórnej základni Patriot Hills, ktorá funguje len niekoľko týžňov v roku. Ozrutný ruský Iljušin prenajatý súkromnou firmou, ktorý kedysi prevážal tanky, pristával na sklovitom ľade. Sedem hodín leteli v jeho útrobách z chilského Punta Arenas, kde strávili jedenásť dní čakajúc na vhodné počasie a poveternostné podmienky. Museli byť poruke. Odlet bol na spadnutie. Do dvoch hodín mali byť zbalení a pripravení kedykoľvek odletieť. Kanaďania majú na prepravu monopol, inej možnosti nebolo. Antarktída je kontinent všetkých a nikoho. Svet si ju stráži sám pred sebou. Pravidlá sú dané a nemenné. Biznis je nekompromisný. Chceš ísť na najvyšší vrch najjužnejšieho kontinentu? Zaplatíš a letíš. Horolezcov dopravia až do základného tábora, vysadia v polovici kopca. Po výstupe na vrchol ich letecky transportujú späť na cíp Južnej Ameriky. Cena? Milión korún na osobu. „Drahší je už len let na Mesiac. Toľko peňazí nikto z nás nemal. Našej expedícii išlo predovšetkým o hodnotný športový výkon. Zaumienili sme si ísť peši, po vlastných, prejsť Ellswortovým pohorím od hranice kontinentu až na jeho najvyšší vrchol. Stali sa z nás čierne ovce. Boli sme totiž prví a jediní, ktorí nezaplatili plnú cenu a dali sa na neistú cestu po zemi.“ Polárnik Peter Valušiak mal v pláne ešte viac: po dosiahnutí vrcholu prejsť na antarktický ľad, za ďalších 40 až 50 dní pochodu stáť na južnom póle, odtiaľ späť na základňu Patriot Hills. Spolu 2500 kilometrov za takmer tri mesiace. V histórii prvý, čisto autonómny sólo prechod južného pólu na lyžiach. Bez pomoci techniky a dopĺňania zásob. Všetko na prežitie si ťahal za sebou na saniach. Kocky boli hodené...

 

Polárnik: Peter Valušiak nosil polárnu výpravu v hlave už roky. Pripravoval sa, plánoval. Dokonca každý rok poctivo trénoval. Chodil do lesa ťahať pneumatiku. Hore-dole. Vedel, že zvyk je železná košeľa. Zem Františka Jozefa bola jeho prvá polárna láska. Nehostinné podmienky studeného severu ho opantali. Zatienili ich nálezy vykopávok, predmetov a stôp po Nansenovi z roku 1903, priekopníkovi v dobývaní severného pólu. Onedlho sa na sever vrátil. Cestu mu skrížil Vladimír Čukov, ruský polárnik, ktorý sa už po niekoľký raz snažil prejsť krížom cez Severný ľadový oceán. Naučil ho chodiť po ľade, zžiť sa s ním, získať silu a energiu. „Všetko sa do veľkej miery odohráva v hlave,“ tvrdí Peter, ktorý už pár rokov hľadá svoj protipól. Na jednom už stál. A bolo to práve s Čukovom, sedem rokov dozadu. Severný pól, ktorému Eskimáci hovoria Veľký klinec, bol obrovskou školou. Naučil ho improvizovať, riešiť problémy a prežiť. Ako člen slovensko-ruskej expedície bojoval 118 dní v zajatí ľadu, prešiel z Ruska cez severný pól až do Kanady. Prejsť Arktídu v celej majestátnej šírke bol neuskutočniteľný sen, ktorý legendárny Reinhold Messner po svojom neúspešnom pokuse označil za najväčší polárny problém tisícročia. Bez dopĺňania zásob, bez leteckej podpory, čistým spôsobom. Arktída je zamrznutý oceán, ktorý sa môže kedykoľvek a kdekoľvek otvoriť. Nie je to pevná pôda pod nohami. Antarktída je iná: to sú kopce a množstvo trhlín. Na najvyššom a najchladnejšom kontinente si vysníval ďalší cieľ. Na jeho absolvovanie mal maximálne 78 dní. Tak krátko je Antarktída počas roku „otvorená“.

 

Biele nekonečno: Prvé dni boli kľúčové. Členovia expedície si zvykali. Na nehostinné podmienky, ľadový povrch, na seba. Učili sa ísť v difúznom svetle, orientovať sa v „bielej tme“. Hľadali súhru, spoločnú reč: tempo, najúspornejší krok, disciplínu. Učili sa vyhýbať trhlinám, prechádzať nerovnosti zakonzervovaného ľadu, útvarmi, ktorým sa hovorí zastrugy. Bojovali sami so sebou, každý po svojom. Zvykali si na ukrutný mráz a nepriateľské prostredie. Spočiatku cestu razil skúsený polárnik, postupne sa vo vedení striedali. „Peter nás citlivo usmerňoval. Bolo vidno, že Antarktída mu sedí, vedel sa k nej postaviť a myslím, že sa tam cítil šťastný a spokojný. Vycvičil nás, až sme nakoniec denne robili 30 kilometrov Neveril som, že sa to dá, “ opisuje Paľo Barabáš. Režim pochodu bol pomerne stereotypný. Budíček bol o šiestej ráno. Prvý hore bol vždy Peter. Vyliezť zo spacieho vaku bolo najťažšie. Najnižšia teplota, ktorú v stane namerali, bola mínus 38 stupňov Celzia, vonku ešte o desať viac. Oblečenie sušili na sebe, vonku by zamrzlo. „Učil som sa na vlastných chybách. Jednu noc som si do spacieho vaku nadýchal teplý vzduch. Para na vnútornom obale zamŕzala, vznikla akási ľadová truhla. Celú noc som prebdel, zožierala ma zima, do ráno som sa klepal,“ hovorí Paľo.

 

Každé ráno si čosi uvarili, zbalili stany, veci a o ôsmej vyrážali. Presne hodinu šliapali na lyžiach, 15 minút oddychovali, vystriedali sa na čele a znovu sa hodinu približovali k úpätiu Mount Vinsonu. Štyri etapy doobeda, štyri poobede. Medzi tým mali 90 minút na obed. Denne šli osem hodín čistého času. Okolo pol ôsmej večer postavili stany, uvarili večeru, ošetrili rany, opravili výstroj a zaľahli. A takto koldokola. Kráčali. Spali. Tešili sa do stanu, na ráno, kedy už budú opäť ťahať sane. Každý deň išli takpovediac odznovu, za každého počasia. Krutá zima zachádzala za nechty, do spánku, všade. Len pri ťahaní nákladu sa dalo ako-tak zohriať. A tie myšlienky... Žiadne podnety, ktoré by zamestnávali myseľ. Hlava sa vyčistila. Dôležité bolo len kráčať, ťahať sane, vziať akúkoľvek myšlienku a hrať sa s ňou. „Zvládneme to? Čo nás čaká? Kedy sa zahoja pľuzgiere na nohách, ako sa vlastne v tej zime zahoja?“ boli niektoré z myšlienok, ktoré zamestnávali každého. Praktické veci. Všetko ďaleké sa odrazu stalo nepodstatné, nedalo sa uchopiť. Pätnásťtisíc kilometrov od domova. „V čom tkvie povestná príťažlivosť Antarktídy? Čo sem ťahá polárnikov, čo pritiahlo dobyvateľov južného pólu Amundsena a Scotta, starých cestovateľov, veľkých pokoriteľov, Petra?“ kládol si Pavol Barabáš večné otázky. Odpovede pomaly prichádzali.

 

Domov víchrice: Mount Vinson, najchladnejší kopec planéty. Má dve výšky. Obe sú správne, len nikto nevie, ktorá naozaj: 4 897 alebo 5 140 metrov. Nedá sa vraj poriadne zmerať. Výprava dorazila pod jeho upätie na jedenásty deň pochodu. V nohách mali 350 kilometrov, na saniach každý 60 kilogramov materiál. Ubúdalo len z potravín a benzínu na varenie. V ľadovom kotly hľadali možnosti výstupu do základného tábora, ktorý je vo výške 2 300 metrov. Krížom cez kolmé ľadové steny, snehové mosty nad hlbočiznými trhlinami, pomedzi ozrutné snehové bloky veľké ako domy. Nechýbali pády do trhlín. Uzimení a vyčerpaní naberali výšku. „Keď sme boli takmer na vrchole ľadopádu, prišla snehová víchrica. Cesta naspäť zmizla. Začali nám omŕzať ruky i tváre. Himalájami ostrieľaní horolezci Zdenek a Láďa nás viedli ľadovým peklom, a akoby zázrakom sme v bielej tme našli zasnežené sane. Ledva sme postavili stany,“ popisuje P. Barabáš zlomové okamihy expedície. Celý ďalší deň a noc burácal víchor, snehová metelica neustala. Nedalo sa vyjsť von zo stanu. Antarktída vie byť krutá, každá chyba môže byť osudná. Keď sa na druhý deň vyjasnilo, bolo im jasné, prečo ľadovcom Nimitz z južnej strany ešte nikto neprešiel. Do základného tábora krvopotne povynášali sane a všetok materiál. Správa, ktorú sa dozvedajú, ich nepoteší: na výstup na Mount Vinson majú dva dni, lietadlo odchádza skôr, ako sa plánovalo, dohody neplatia. Dva dni na tritisícmetrové prevýšenie? Vražedne málo času, šibeničný termín. Ak to chcú stihnúť, musia vyštartovať okamžite. Láďa Nosek a Zdenek Hrubý, ktorí sú na ľade virtuózi, riskujú a po štyridsiatich hodinách nakoniec stanú na vrchole. Hore je mínus 40, fúka silný vietor a výhľad zahalili mraky. Palo a Rudo sa otáčajú, aby stihli lietadlo.

 

Peter Valušiak stojí na najvyššom vrchu Antarktídy o deň neskôr, chcel si to vychutnať. Zostal sám. V tom čase už štvorica dobrodruhov, ktorí ho doprevádzali, mierila späť na Slovensko, kde sa medzitým Petrovi narodila dcéra Terézia. „Bol nesmierne šťastný, aj keď už azda tušil, že doma bude skôr, ako plánoval,“ spomína Paľo, ktorému sa celý prechod podarilo zachytiť na kameru. Ako inak, z expedície pripravuje hodnotný dokument.

Času je málo: Zdržanie pri odlete na Antarktídu a zlé počasie spôsobili časový sklz. Peter nestíha. Má síce dve ďalšie možnosti, ale tie mu nesedia. Už by nešlo o športový výkon, po akom dlhé roky túži. Predĺženie pobytu stojí 25-tisíc dolárov na každý deň navyše, dať sa stiahnuť lietadlom z južného pólu je za 157-tisíc dolárov. Návrat o rok je jediné možné riešenie.
Vladimír Nosek sa až neskôr skromne prizná, že výstupom na Vinston Massif sa mu podarilo stáť na najvyšších vrcholoch všetkých kontinentov. Aj Pavol Barabáš dovŕšil sériu nakrúcaní extrémnych dokumentov z najvyšších hôr každého svetadiela. Jeho kamera väčšinou zaznamenáva nedotknuté končiny, aj keď ich je stále menej a menej. Ďalší kus do mozaiky našiel práve na Antarktíde.

 

Uväznený: Peter Valušiak už vie, čo bude robiť o rok. Má nový sen, trochu zmenil plán. Z Chile chce prejsť cez južný pól a skončiť na opačnej strane - na Novom Zélande. Začne práve pod úpätím Mount Vinsonu. Sám sa chce vybrať na cestu, ktorá sa ešte nikomu nepodarila. „Iba tí, čo putujú, dokážu pochopiť, aká magická sa stane predstava vysnívaného miesta,“ vravieva. „Antarktída je silná skúsenosť. Ako z inej dimenzie, odlišnej planéty. Ticho a čisto, aké sa nedajú počuť, ani vidieť. Jednotvárne a predsa návykové. Príťažlivosť Antarktídy je magická,“ vysloví Paľo Barabáš. Ešte stále si necíti prsty, ale otázka o návrate na Antarktídu ho už nahlodáva, opantáva, zožiera... Výsledok je zrejmý, aj keď otvorený. Najnedostupnejší kontinent zostáva uväznený v hlave.

Juraj Sedlák, Plus 7 dní