2005 Carstensz Pyramid - Nová Guinea

„Už ani na krok. Končíme! Zima, zima,“ opakoval ako zaklínadlo bosý, polonahý muž, ktorého si hŕstka domorodcov zvolila za hovorcu. Keď vytušili, že nepochodia, začali šomrať, kričať, oháňať sa lukmi a šípmi, brali cudzie veci a namiesto vysvetlenia ukazovali smerom k bielemu ľadovcu.

Dusno narastalo, nič nezaberalo, duchovia Snežných vrchov expedíciu varovali. Jedno bolo isté, ak by vzburu nezažehnali na začiatku, zostali by po týždni pochodu bez nosičov. Útli mužíci síce neodnesú veľa, ale predsa. Sľuby vo výške 4 500 metrov nad morom strácali na váhe. Moc peňazí aj v Novozélandskom sedle, najvyššom bode prechodu cez centrálne pohorie Novej Guiney, zvíťazila. Pod hrozbou lukov dali členovia expedície uzimeným domorodcom posledné doláre. Nosiči sa otočili a zobrali nohy na plecia. Ich rozhodnutie azda spečatil aj prudký dážď so snehom. Základný tábor bol, chvalabohu, na dohľad. Zvyšok cesty pod úpätie Carstenszovej pyramídy, najnedostupnejšej hory sveta, si ozrutné batohy museli odniesť sami.

Snežné vrchy nad pralesom: Na zimu a kruté počasie nie sú domorodci kmeňa Damal zvyknutí. Celý život žijú v tropickom pralese v súlade s prírodou. Biele vápencové hory sú pre nich odjakživa tajomnom, kde už nič nerastie, nič nežije. Nedostupné, neprekonateľné, studené. A predsa sa niektorí kedy-tedy odvážia a pokúsia sa o dlhú cestu na juh pohoria. Azda putujú, aby zohnali lepší kameň do sekery, možno zo zvedavosti. Dôvody ich konania sa ťažko hľadajú aj Johnovi Catsovi, misionárovi, ktorý v Novej Guinei vyrastal od dvoch rokov. Jeho rodičia boli misionári v oblasti zvanej Highlands. Domorodcov spoznáva celý život. „Minulý týždeň som podnikol prechod cez hory do oblasti Tembagapura. Po piatich dňoch som v zasneženom sedle našiel asi dvadsať mŕtvych domorodcov z našej oblasti. Papuánci, ktorí ma sprevádzali, tušili, čo sa prihodilo. Keď príde sneh, dážď, zlé počasie a polonahí ľudia nemajú so sebou dosť potravy, dostanú kŕče do nôh a zomrú od vysilenia. Ostatní nemajú energiu, aby ich zniesli dole. Mŕtve telá tam zostanú vďaka snehu a zime neporušené aj niekoľko rokov,“ prezradil misionár členom expedície ešte pred tým, ako v osade Damalov naverbovali prvých nosičov. Dlhé roky tadiaľ na Carstenszovu pyramídu nikto nešiel. Naposledy francúzski horolezci, ktorí sa v polovici cesty otočili a vrátili. Džungľa ich vyšťavila tak, že pochod psychicky nezvládli. Najnedostupnejší kopec na svete mal však ešte jeden veľký háčik - surat jalan.

Povolenie: O výstup na najvyššiu horu Austrálie a Oceánie, pokrytú ľadovcami, sa každý rok pokúša niekoľko expedícií. Väčšinou márne. Pri získavaní povolenia majú smolu. Západná Papua, indonézska časť ostrova Papua-Nová Guinea, totiž nemá žiadne pravidlá. Indonézska vláda udržuje kontrolu nad pohybom cudzincov po celom území. Na pobyt je potrebný surat jalan, doslova povolenie chodiť - kus papiera s menami, fotkami a množstvom pečiatok. Nesmierne dôležitý začiatok šachovej partie s prírodou, ktorá stojí medzi povolením a vrcholom Carstenszovej pyramídy. Do boja treba zapojiť množstvo pešiakov - priateľov a známych Ruda Švaříčka, cestovateľa, ktorý sa do Novej Guiney zamiloval natoľko, že sem chodí za poznaním pravidelne už niekoľko rokov. Zakaždým roztáča mašinériu „diplomacie“, ktorá si vyžaduje množstvo času, ale hlavne peňazí. „Dôležité svetové vrcholy majú svoju konkrétnu hodnotu. Chceš ísť na Kilimandžáro, zaplať 500 dolárov, chceš ísť na osemtisícovku, daj desaťtisíc, trúfneš si na Everest, pozháňaj zhruba dva razy toľko,“ vysvetľuje Rudo, znalec pomerov, miestnej mentality i jazyka domorodcov. Hory Západnej Papuy sú oveľa komplikovanejšie. Najzložitejšia je práve Carstenszova pyramída, najvyšší vrchol medzi Himalájami a Andami. Týči sa v kraji kamenných sekier, mágie a niekdajších ľudožrútov. Vstup do útrob Irian Jaya má zakaždým inú hodnotu, vždy je príšerne drahý, ale neopakovateľný a jedinečný.

Nahí nosiči: Hlavné mesto Západnej Papuy - Jayapura, leží v zálive severného pobrežia na úpätí Kyklopských hôr. Jayapura - v preklade víťazné mesto, je styčný bod pre všetky cesty do vnútrozemia. Jediná možnosť, ako sa tam priblížiť, je vzduchom. Malé lietadlá zabezpečujú prepravu medzi mestom, ktoré pomaly zaplavuje civilizácia, a poslednou divočinou na našej planéte. Piloti majú ešte stále na mapách biele plochy, kde je reliéf hornatej krajiny pokrytý tropickou džungľou neznámy. Letiská vysekané v hornatej džungli naháňajú strach. Havárie lietadiel nie sú raritou. Práve v deň príchodu expedície havaroval aj syn ich pilota. Okrem škrabancov a zničeného lietadla sa mu, našťastie, nič nestalo.

Bob Roberts, americký pilot pracujúci pre misijné stanice, je profík. Nová Guinea ho očarila ako jeho priateľa, šéfa expedície Ruda Švaříčka. Vo vzduchu dokáže čarovať, aj keď je vyštudovaný zubár. S ním poletí expedícia až do Beogy. Odtiaľ sa dá ísť už iba po vlastných. Carstenszova pyramída nie je ľahký oriešok. „Tristo metrov lezeckých lán, skoby, osmy, karabíny a iný horolezecký materiál, strava, výstroj na prežitie, vodné filtre, kamery,“ vymenuje Paľo Barabáš len zlomok toho, čo expedícia potrebovala preniesť cez pohorie Jayawi Jaya pod Carstenszovu pyramídu. Aj šiesty stupeň horolezeckej kvalifikácie obťažnosti veľa napovedá. Je zrejmé, že kľúčovými pomocníkmi na ceste boli nosiči.

Biele mraky a hmla vypľuli Bobovo lietadlo v dedine Beoga. Papua znamená v indonézskom jazyku bahasa - kučeravé vlasy. Aj muži miestneho kmeňa Damalov nosia kučery v sieťkach z orchideí, penisy majú ukryté v typických kotekách, ktoré sú poväčšine ich jediným oblečením. V okolí Beogy si prepichujú nosy vtáčími zobákmi. Damalovia sú ostrí bojovníci. V horách vnútrozemia je totiž najsilnejší odpor proti indonézskej vláde, ktorého prívrženci sa snažia o osamostatnenie od ostrovnej ríše. „Budú dobrými nosičmi?“ vŕtalo našincom v hlavách. Najdôležitejšou postavou v osade je kepala desa, čiže starosta alebo náčelník. Doslova - hlava dediny. Často pochádza z inej lokality a hovorí po indonézsky. Poradil pár drobných chlapov, ktorí zasnežené pohorie už kedysi prešli. Tých, ktorí si pamätajú smer a cestu, je však iba hŕstka. „Získali sme štrnásť nosičov a jeden veľký problém. Potravu. Damalovia sú lovci, žijú zo dňa na deň, nerobia si zásoby. Nakoniec s nami do hôr vyrazili ďalší domorodci, ktorí pre nosičov niesli aspoň batáty, akési zemiaky, ktoré si jediné dokážu dopestovať,“ rozpráva dokumentarista a režisér Pavol Barabáš. Keď minuli poslednú osadu Mugulip, vkročili do iného sveta. Neobývaného, nehostinného a strmého údolia Veľkej vody.

Prekliate blato: Poznačilo pochod dobrodruhov na najbližšie dni. Terén horského hrebeňa, vápencových skál, strmých úbočí, nekonečného bahna a vody, ktorá sa valila zovšadiaľ, bol takmer nepriechodný. Pojem času sa odrazu delil na dve polovice. Prvá - od východu do západu slnka bola vyhradená pre život, druhá patrila duchom a kúzlam. „Džungľa nie je o hrdinstve jednotlivca, je to spoločný boj všetkých členov výpravy, ktorá sa v konečnom dôsledku stáva vďaka ľuďom nesmierne hodnotným zážitkom.“ Slová Pavla Barabáša sa napĺňajú v najťažších okamihoch.

 

Muži šliapali po stopách bosých domorodcov, ktorí priam bežali nepriestupnou vegetáciou a strácali sa im pred očami. Našinci sa rýchlejšie ako krokom pohybovať nedokázali. Každý pohyb po spráchnivených kmeňoch zvažovali, mohol byť osudný. V gumených čižmách sa topili v bahne, ktoré chcelo silou-mocou navždy pohltiť ich nohy. Bolo sa treba sústrediť, aj napriek štyridsaťstupňovým horúčavám a neutíchajúcemu tropickému dažďu. Hmyz si ich značkoval a rany, ktoré im spôsobovala džungľa, kvitli hnisom, vyčerpávali. Putovali od svitu do mrku, spali tam, kde to bolo len trochu možné. Vzdialenosti sa v džungli nemerali v krokoch, ani v kilometroch, boli dané časom stráveným na ceste. Dažďom živené rieky nebolo ľahké prekonať. Brodenie nepripadalo do úvahy. Ťažký náklad a silný prúd mohli spôsobiť tragédiu. Museli improvizovať. Naťahať laná a batožinu i ľudí preniesť ponad rieku vzduchom. „Nikdy som nič horšie nezažil,“ zhrnie Paľo. Údolie Veľkej vody ich nesmierne vyšťavilo. Telá miestami vypovedali poslušnosť. Mleli z posledného. Po štyroch dňoch vyčerpávajúceho pochodu sa pred nimi otvoril magický svet druhohôr.

Plató Kembalo: Boli vonku z pralesa. Pred nosom mali horskú savanu, unikátnu náhornú plošinu Kembalo, posiatu papradinami, ktoré rastú iba na tomto jedinom mieste na zemi. Voľnosť umocňoval výhľad na údolie Veľkej vody. Odmena za predchádzajúce trápenie v džungli. Fern tree - štvormetrové stromové paprade, ktoré vyzerajú ako mohutné palmy, vytvárali dokonalú ilúziu druhohôr. Chýbali už len prehistorické zvieratá. „Kulisy praveku boli pripravené, ale keby pred nami prebehol dinosaurus, asi by sme sa ani nedivili. Do tejto krajiny zvieratá dávnoveku skrátka patria!“ vraví Pavol Barabáš.

Postupne sa pred nimi odkrývalo pohorie Maoke - Snežné vrchy, rozoklané skalné veže posiate snehom. Bujná vegetácia sa strácala, zostali len skaly. Dážď sa zmenil na mokrý sneh. Nosiči, sporo odetí, bosí domorodci zutekali po nebezpečne vyzerajúcej vzbure. Z Novozélandského sedla, ktoré sa končí vo výške 4 500 metrov nad morom, sa partii dobrodruhov naskytol pohľad pre bohov. Skalná stena Carstenszovej pyramídy s ľadovcom vyrazila dych. „Prvý raz ju zbadal holandský moreplavec Jan Carstensz v roku 1623. Biele vrcholky spozoroval z Arafurského mora, vzdialeného vzdušnou čiarou sotva 80 kilometrov. Jedinečnému objavu ľadu nad tropickou džungľou neďaleko rovníka nikto nechcel veriť. Jeho posádku vraj pobili a zjedli kanibali,“ opisuje Rudo. Vrchol Carstenszovej pyramídy zostal nedotknutý až do roku 1962, keď naň vystúpil rakúsky bádateľ Heinrich Harrer, ktorý sa preslávil siedmimi rokmi prežitými v Tibete. Vzápätí vyliezol aj na Ngga Pulu a vyhlásil, že ide o najkrajšie vrcholy na svete. Najvyšší vrch Austrálie a Oceánie mapy označujú ako Puncak Jaya, Víťazná hora. Údaje o jeho presnej výške sa rozchádzajú. Oficiálne má 4 884 metrov, ale mapy robia Carstenszovu pyramídu ešte o čosi vyššou. V každom prípade, podľa domorodcov siaha až do neba. Pod jej stenou si výprava vybudovala základný tábor. Na druhý deň sa štyria členovia expedície dotkli vrcholu pyramídy. Adolf Eliáš, Pavel Bém a horolezci Vladimír Zboja a Láďa Nosek, ktorí stáli aj na Evereste. „Carstenszova pyramída je pre mňa plná krásy a úžasných emócií,“ vyznáva sa Rudo Švaříček. Spolu s Paľom Barabášom splnili sľub a na najväčšom ľadovci, stekajúcom z Ngga Pulu, postavili malého snehuliaka. Čakal ich návrat do civilizácie, ktorá bola bližšie, ako čakali.

Zlatá baňa: Ráno zbalili batohy a krvopotne museli odniesť to, čo hore vynieslo štrnásť nosičov. Keďže domorodci ušli ešte predtým, ako dorazili do základného tábora, museli vylúštiť rébus, ako sa dostať späť. Rudo rozprával o skalných stenách v údolí Idenburg. „V jaskyniach tam v harmónii s prírodou prežívajú poslední domorodci. Azda nám pomôžu s ťažkým nákladom,“ domnieval sa. Netušil, že všetko je dávno inak. Svoje unikátne jaskynné obydlia museli domorodci opustiť. Dôvod pochopili o kus ďalej. Na mieste, kde príroda druhohôr prehráva boj s najmodernejšími banskými technológiami. Vyhnala ich najväčšia, najziskovejšia a najkontroverznejšia baňa na zlato a meď na svete, ktorá zabrala ich územie. V údolí dnes hrmia gigantické mašiny, nahlodávajúce najmenej dostupný terén vo výške štyritisíc metrov nad morom. Spúšť, ktorá sa pred očami našincov otvorila, im zobrala reč.

Paľo Barabáš tajne filmoval. Ktovie, či sa baňa zmestí do nového filmu, ktorý pripravuje o skalnej pyramíde, vypínajúcej sa nad tropickou džungľou. Rudo sa snažil získať povolenie na prechod cez najstráženejšie územie Indonézie, cez utajené miesta, ktoré ukrývajú nerastné suroviny za stámiliardy dolárov. Keď sa dozvedeli, že zisk najväčšej povrchovej bane sveta je najmenej milión dolárov denne, bolo im do plaču. Budúcnosť tohto miesta, vzdialeného pár dní pochodu od prírodných kmeňov, ktoré žijú výlučne z toho, čo im dá džungľa, sa nikto z nich neodvážil predpovedať. Zo Západnej Papuy sa stáva indonézska Sibír, zásobáreň nerastov a surovín. Indonézia totiž nevníma svoju najvýchodnejšiu provinciu ako poslednú unikátnu prírodnú rezerváciu sveta, ale ako obrovské nálezisko prírodných zdrojov. A domorodci stoja týmto záujmom tak trochu v ceste.

Článok z Plus 7 dní, autor: Juraj Sedlák