Obedňajšie slnko v Južnom Sudáne nemilosrdne praží. Sedím pod slamenou sýpkou, ktorá je postavená na dvojmetrových koloch a pozorujem život domorodého kmeňa, ktorý žije blízko hranice s Etiópiou. Osada pozostávajúca asi z 80 rovnakých slamených domčekov je úhľadná a čistá. Môj spoločník Ivan Bulík, s ktorým som absolvoval už 5 ciest za prírodnými kmeňmi Afriky, odišiel aj s množstvom detí pozorovať prípravy na nadchádzajúcu domorodú svadbu.
Stali sme sa súčasťou ich sveta a každodenného rytmu, ktorý nenápadne pulzuje životom tohto juhosudánskeho kmeňa. Zakonzervovane tu prežil vďaka svojim pár nemenným zákonom, chrániacich komunitu pred vyhynutím.
Neviem prečo, ale stále ma to ťahá stať sa aspoň na chvíľu súčasťou kmeňového spoločenstva a dotknúť sa niečoho pradávneho, čo máme zakódované v našej DNA. Prešiel som mnohé prírodné kmene Novej Guinei, Konžského pralesa, či Etiópie. Strávil som týždne s izolovanými Indiánmi hlboko v Amazónii, aby som sa znova dotkol dávneho sveta, ktorý onedlho vymizne z našej planéty. Prečo?
Naša moderná spoločnosť nám z materiálneho hľadiska poskytuje viac pohodlia aj bohatstva. Ľudia zistili, že môžu žiť nezávisle. Bohatý človek nepotrebuje pomoc, zdroje komunity, vedie život, ktorý nie je v súlade s miliónmi rokov existencie ľudstva. Bohužiaľ absencia kmeňa nás kdesi hlboko vnútri negatívne ovplyvňuje. Každý z nás chce patriť k nejakej skupine, byť k nej lojálny, mať pocit, že ho spoločnosť potrebuje, že je právoplatný a užitočný človek. Pocit nepotrebnosti je spúšťač nielen psychických problémov. Technologický pokrok je pre mnohých neuveriteľne zázračný a priťahujúci pozornosť, ale individuálny životný štýl, ktorý ľudstvu prináša, sa zdá, že môže mať v budúcnosti na ľudského ducha devastujúce účinky. Prečo?
Všetci cítime, že sa náš život v poslednej dobe mení. Akoby sa ľudia menej snažili robiť nezištne prospešné veci pre spoločnosť. Čítal som zaujímavú štúdiu o evolučnej základni nášho chovania. Človek robí dobro pre druhého človeka nielen preto, že to skupina ocení, ale aj kvôli zvýšeniu hladiny dopaminu a ďalších hormónov, ktoré ho robia šťastnejším. Práca pre komunitu zvyšuje i hladinu oxytocínu, ktorý spôsobuje siný pocit uspokojenia, čím sa vytvára citová väzba, čiže vysoká lojalita ku kmeňu.
Dlhotrvajúca vojna v Južnom Sudáne izolovala niektoré kmene pri etiópskej hranici. Dostať sa k nim je pre množstvo povolení, vojenských kontrol a prepadových rebelských skupín dosť komplikované, ale za každou vynaloženou námahou čaká človeka vysnívaná odmena. V Južnom Sudáne sú ním práve zachované prírodné spoločenstvá.
Čím sú rozdielne v jednotlivých častiach sveta? Skôr je zaujímavý opak, že všade išlo rovnostársku spoločnosť. Bohatý náčelník je len výplodom západnej literatúry, alebo západom politicky dosadeného vodcu. V komunite Toposa, ktorú sme ako jednu z mnohých mali možnosť študovať, boli rovnaké domy, rovnaké skromné náradie, rovnaké oblečenie. Tu naozaj cítiť, že zdieľanie a pomáhanie si navzájom je kľúčom k prežitiu kmeňa. A v kmeni sa všetci dokonale poznajú. Hromadenie a sebectvo sa tu jednoducho netoleruje a takýto človek je izolovaný.
Život kmeňa je závislí na okolitom ekosystéme, ktorý členovia uchovávajú tak, aby uživil kmeň i nasledujúce desaťročia. Z toho pramení starostlivosť o okolie a poriadok i čistota v osade.
Pri návrate do hlavného mesta Južného Sudánu Juby som si uvedomil začínajúcu rozpoltenosť spoločnosti t.j. príslušníkov rôznych kmeňov prichádzajúcich do hlavného mesta za „lepším“ životom. To sa odzrkadlilo v hore odpadkov, ktoré boli všade na ulici. Bolo až znepokojujúce sa na to pozerať, lebo si uvedomujete, že tí ľudia na uliciach sú vlastne samy, že každý bojuje o prežitie sám za seba, že neexistuje étos ochraňovať niečo, čo je spoločné pre všetkých, tak ako boli zvyknutí pri vlastnom kmeni.
Juba, 12.12.2022 Pavol Barabáš
FOTOGALÉRIA
Vytlačiť stránku
