2005 Veľké objavy na Chimantá

Tma sa na nás lepila zovšadiaľ. Mozog sa ju snažil spracovať, no zlyhával. Obrovský podzemný priestor nás skľučoval. Pripomínal nehostinný povrch cudzích planét. Hlbiny masívu nemali konca kraja. Púšťali nás stále ďalej a ďalej. Každý krok po ozrutných klzkých balvanoch bol ruskou ruletou. Objavovali sme jaskyňu príliš veľkú pre ľudské vnímanie, do ktorej ľudská noha doteraz nevkročila.

Dostala meno Pekelná diera,“ opisujú jaskyniar a geológ Braňo Šmída a dokumentarista Pavol Barabáš pocity, ktoré v nich vyvolali útroby venezuelskej stolovej hory Chimantá. Už dnes tušia, že poznatky, ktoré získali pri objavovaní milióny rokov starých kremencových jaskýň, urobia dieru do sveta. Vedeckého i speleologického.

Záhada: Už pohľad z vesmíru ich udivoval. Vždy, keď sa zadívali na družicové zábery NASA, kde bola stolová hora ako na dlani, cítili to tajomno. Zhora totiž Chimantá vyzerá akoby po jej povrchu prešli vidličkou. Neuveriteľne pravidelné ryhy sú v skutočnosti sto až dvesto metrov hlboké kaňony a rokliny. „Ich vznik zatiaľ nikto neobjasnil. Je to záhada, na ktorú človek nepozná odpoveď. A práve táto neprirodzenosť bola hlavným argumentom Braňa, aby som sa presne po roku vrátil na stolové hory,“ tvrdí P. Barabáš, režisér dobrodružného filmu Amazónia Vertical, odohrávajúceho sa 80 kilometrov vzdušnou čiarou na stolovej hore Ayuan Tepui. Nedostupná a rozbrázdená stolová hora Chimantá ho však prekvapila iným vzhľadom a vegetáciou. Jej nehostinné plató sa na niekoľko dní stalo domovom venezuelsko--slovensko-českej expedície Chimantá 2005, ktorej súčasťou boli okrem štrnástich Venezuelčanov známi slovenskí a českí jaskyniari - Erik Kapucian, Marcel Griflík, Marián Majerčák, Zdenko Hochmuth, Ján Pavlík, Marek Audy a Richard Bouda. Cieľ? Podrobne preskúmať Jaskyňu Charlesa Brewera, v kremencových horninách najväčšiu na svete. Na jej vlaňajšom objavení sa podieľali aj Braňo Šmída a fotograf Marek Audy. Zmapovali ju do dĺžky 4,5 kilometra a verili, že tento rok nájdu pokračovanie. Tušili, že stolová hora zďaleka nevydala všetky podzemné tajomstvá.

 

Nepoznané: Venezuelské stolové hory Guayanskej vysočiny patria k najstarším pohoriam na svete. K nebu sa z amazonského dažďového pralesa týči masív Chimantá, dvakrát vyšší ako Vysoké Tatry. Jaskyne v jeho vnútri vznikli v horninách, ktoré sa usádzali, keď ešte Afrika a Južná Amerika tvorili prakontinent Pangea. Milióny rokov trvá izolácia fascinujúceho sveta tepuy, ako stolové hory nazývajú domorodí Indiáni z kmeňa Pemón. Lemujú ich až kilometer vysoké, kolmé skalné útesy, ktoré znemožňujú prístup z ktorejkoľvek strany. Väčšinu roka sú pod nadvládou prírodných živlov, bičované búrkami, dažďom a vetrom. Takmer nedostupná je i stolová hora Chimantá. Zďaleka však nie je rovná ako stôl.
Kremencovú horninu, z ktorej je vytvorená, odborníci odjakživa považujú za takmer nerozpustnú a natoľko pevnú, že vylučujú možnosť tvorby horizontálnych podzemných chodieb. Pravda je však taká, že Chimantá je jaskyňami prevŕtaná ako ementál. Len ich tam doteraz nikto nehľadal. Venezuelská vláda pred dvadsiatimi rokmi totiž prestala podporovať všetky vedecké projekty na stolových horách, a tak ich zakonzervovala. „Výpravy do ich vnútra sú finančne a logisticky nesmierne náročné. Malé skupinky a jednotlivci nemajú šancu,“ vysvetľuje Braňo. A predsa sa na Slovákov usmialo šťastie.

Podzemní misionári: Výpravu na masív Chimantá zorganizoval Charles Brewer-Carías, uznávaný venezuelský prírodovedec. Posledné roky pôsobil skôr v politike, ako minister školstva, ale legendárnu povesť jedného z najväčších znalcov venezuelskej divočiny nestratil. Je známy mnohými významnými expedíciami na stolové hory. Podarilo sa mu vybaviť povolenia, pripraviť zložitú logistiku presunu ľudí i materiálu. Tristo metrov horolezeckých lán, potápačské výstroje, nafukovacie člny, jaskyniarska výbava, kombinézy, elektrocentrály, ťažké batohy s „drobnosťami“ potrebnými na prežitie v náročnom teréne. Už presun k stolovej hore sa podobal na vojenský výsadok v akčnom filme. „Nevedel som, či mám nepríputaný, stojac na lyžine helikoptéry, nakrúcať alebo sa držať,“ hovorí režisér.
Dušou výpravy boli slovenskí a českí jaskyniari, ktorí s Brewerom-Caríasom vlani objavili spomínanú rozľahlú kremencovú jaskyňu. „Jej najväčšie priestory sú veľké ako kryté futbalové ihrisko. Charles nás aj tento rok povolal ako misionárov, aby sme výsledky našich spoločných výskumov šírili do sveta. Doma totiž nikto nie je prorokom a vo Venezuele si na podzemné objavy brúsia zuby mnohé záujmové skupiny,“ vysvetľuje Braňo Šmída. Dokopy ich dala náhoda, ale i úspechy slovenských jaskyniarov vo svete. Uznanie si vyslúžili objavom spred dvoch rokov, keď na stolovej hore Roraima našli prvú horizontálnu jaskyňu v kremencových horninách, štvrtú najdlhšiu na svete.

 

Prieskumníci: Základný tábor zriadili pri vstupe do Jaskyne Charlesa Brewera. Časť venezuelského tímu, zloženého prevažne z vedcov a odborníkov, sa vydala do útrob jaskyne. Mali nájsť pokračovanie jaskyne a uskutočniť množstvo vedeckých pozorovaní a odber vzoriek na laboratórny výskum. Po piatich dňoch odleteli s nerastmi, rastlinami i živočíchmi do laboratórií. Naši jaskyniari zostali v strede masívu úplne sami. Chceli preskúmať odľahlé a ťažko dostupné rokliny a priepasti na plató stolovej hory, kde predpokladali pokračovanie jaskynného systému. Postup v močiaroch za tropického dažďa pripomínal brodenie v hlbokom snehu. Postupovali vždy v trojici. Rokliny, kam museli zostúpiť, sa zdali nepriechodné. „Horizontálne jaskyne sa totiž nachádzajú 100 až 300 metrov pod povrchom stolovej hory, na dne prepadlísk, ktoré boli neraz veľké ako moravská priepasť Macocha. Krvopotne sme prečesávali dno kaňonov, strkali nos do každej diery, ktorá mohla byť predzvesťou pokračujúcej jaskyne,“ opisuje B. Šmída. Ostré skaly nešetrili horolezecké laná. Pavol Barabáš na to takmer doplatil. Na záver druhého dňa prieskumu vyliezal z hlbokého kaňonu späť na povrch stolovej hory. Visel na lane, pod sebou päťdesiat metrov prázdnoty a na hranu hory mu chýbalo zdolať ešte kúsok. Vtom spozoroval, že ostré hrany kremencov rozstrapkali lano natoľko, až hrozilo, že mu nad hlavou čochvíľa praskne. „Takmer som prestal dýchať. Pomaly a opatrne som zdolával centimetre v snahe zázrakom nadľahčiť telo. Krídla mi nenarástli, ale anjeli stáli pri mne. Braňo len sucho konštatoval: To je tu bežné, mal si šťastie,“ priznáva. Aj preto jaskyňu, ktorú na druhý deň v kaňone objavili, pomenovali Pekelná diera. Ak by existovala cesta do pekla, viedla by tadiaľto.

Diera do pekla: Bola široká ako autostráda. Na začiatku jaskyne si zriadili provizórny tábor a vydali sa na prieskum. Podzemím pretekala mohutná rieka. Hrozivá bola predstava, že náhly príval vody z búrky mohol jej hladinu zvýšiť za pár desiatok sekúnd a odrezať im cestu späť. Ocitli sa v inom svete. Od prvohôr tam nikto nevkročil. Čas sa prestal riadiť svetlom, tma mu dala iné rozmery. Jaskyniari sú zvyknutí, P. Barabáš si psychiku trénoval už niekoľko týždňov pred odchodom do Venezuely. „Chodil som na dlhé nočné túry po Malých Karpatoch, aby som si zvykol pracovať v tme.“ Po chvíli dodá, že nedávno absolvoval operáciu kolena, ktoré si zranil v Novej Guinei, a v čase, keď sa túlal v podzemí prastarých jaskýň, mal rehabilitovať v bazéne. No on radšej spoznával mamutie chodby a obrovské „dómy“ pokryté kamennými blokmi, ktoré dosahovali veľkosť rodinných domov. Dalo sa tam hravo stratiť. Pohyb bol zložitý, vlhkosť znervózňovala. Tma sa dala krájať. Čelové lampy na ňu nestačili. Enormná koncentrácia oxidu uhličitého, baktérií a plesní bola ďalším rizikom. Spotené tričká do dvoch dní ozeleneli. Braňo sa takmer otrávil. „Niečoho som sa nadýchal. Cítil som, že sa mi organizmus rozpadá, telo odchádza. Zožierala ma teplota. Povedal som si, že nemôžem zaspať, vystúpil som na povrch, do džungle, a postupne otrava ustúpila. Ktovie, čo by sa stalo, keby som si zdriemol,“ uvažuje. Všadeprítomné boli jedovaté čierne škorpióny dlhé až 12 centimetrov a nesmierne množstvo pavúkov. Voda, ktorú pili, obsahovala množstvo bielych pijavíc a lariev komárov. Zistili to však až po týždni. Odvtedy vodu pili cez ponožku - slúžila ako sitko.

V jaskyni objavili celú škálu doteraz neznámych foriem kvapľov a výplní. „Špecifická klíma umožnila v podmienkach absolútnej tmy rast bakteriálnych zhlukov, ktoré sa podobali šampiňónom. Boli tvrdé ako kameň, ale zvnútra živé. Ide o jedinečný typ biosymbiózy, ktorá nebola zatiaľ zistená nikde inde na Zemi,“ opisuje Braňo Šmída, vyštudovaný geológ. Pekelnú dieru zmapovali do dĺžky 2,3 kilometra a neďaleko nej objavili ďalšiu jaskyňu dlhú najmenej 800 metrov. Pomenovali ju Zelený kaňon.

Cesta späť: Ako prví ľudia absolvovali slovenskí dobrodruhovia cestu krížom cez stolovú horu Chimantá. Potom sa vrátili do základného tábora. Tropická vegetácia bola hustá a zradná. Zakrývala nenápadné, no až stometrové trhliny. Okolo seba mali dokonalé „kvetinárstvo“. Občas naň neplatili ani mačety. Miestami boli bezbranní, viazla orientácia, padali do tropických porastov ako hnilé hrušky. Len zázrakom sa nikomu nič vážne nestalo. Neustále hľadanie cesty ich vyčerpávalo, často sa vracali, obchádzali, strácali. V jaskyniarskych kombinézach, gumákoch a gumených rukaviciach vyzerali skôr ako hasiči. Ani tie ich však neochránili pred vlhkom. „Prejsť sto metrov trvalo v hustom tropickom poraste neraz dve--tri hodiny. Každý krok bol neistý, mohol byť zároveň posledný, lebo džungľa zakrývala obrovské bloky, priepaste a trhliny,“ opisuje Pavol Barabáš, ktorý navyše okom kamery „chytal“ všetko, čo videl. Mimochodom, raz o ňu takmer prišiel, pod nohami sa mu zlomila skalná veža a štvormetrový pád si odniesla technika. Kameru však v stane rozobral, opäť poskladal a - fungovala! Mohol dokončiť ďalší nevšedný film. Po pár dňoch úspešného prieskumu dorazili späť do základného tábora. K dvom jaskyniam stolovej hory Chimantá pripísali mená Slovákov.

Nové objavy: Posledná fáza expedície sa odohrala v okolí najväčšej kremencovej jaskyne sveta. „V jej ozrutných galériách by mohol pristáť i veľký boeing. Útroby jaskyne sú priam učebnicou geológie a biologickej evolúcie, sú plné tajomných procesov,“ domnieva sa Braňo. „Stolová hora neustále pracuje. Dve miliardy rokov staré horniny rozožierajú baktérie. Je to jedna z hypotéz vzniku mamutích jaskýň, ktoré boli dosiaľ človeku neznáme. Naše objavy tak môžu nabúrať staré teórie o rozpúšťaní tvrdých hornín. Veda si totiž zakladala na tom, že v kremenci takéto priestory nemôžu existovať. Ide svojím spôsobom o prírodný zázrak, ktorý míľovými krokmi posúva poznatky o vývoji stolových hôr ako aj o vzniku jaskýň v nevápencových horninách,“ dodáva. „Legendy síce hovoria o prežívaní dávno vyhynutých dinosaurov a prajašterov na stolových horách, ale na podzemie akosi zabudli. Pritom práve tam treba hľadať Stratený svet, ktorý spisovateľ sir Arthur Conan Doyle umiestnil na stolové hory Guayanskej vysočiny. Bohatá jaskynná mikroríša je toho dôkazom,“ hovorí P. Barabáš a na margo jaskyniarov poznamená: „Sú dokonale zohratí. Keď Braňo na osem hodín sám zmizol v jaskyni a nevracal sa, mal som obavy. No jaskyniari sa riadia iným časom. Neexistuje pre nich pojem dňa a noci. A okrem toho vedia, že Braňo je do bádania blázon a kým niečo nové neobjaví, nevyjde.“

Mozaika: „Jaskyniarstvo je vypĺňanie mozaiky. Deje sa vždy postupne. Objavili sme tri jaskyne, urobili prieskum a zamerali ich rozmery. Verím, že nabudúce nájdeme aj ich vzájomné prepojenie. Ak by sa to podarilo, jaskynný systém Charlesa Brewera by dosiahol dĺžku takmer osem kilometrov. Vznikla by unikátna jaskyňa, ktorá vo svete nemá v kremencových horninách obdobu,“ vraví Braňo Šmída a jedným dychom pokračuje: „Už pri prvej expedícii akoby som sa nakazil horúčkou. Spôsobila, že stolové hory ma odvtedy magicky priťahujú.“ Horúčkou sa nakazil aj Pavol Barabáš, ktorý prezrádza, že film, čo už nosí v hlave, bude nielen o objavoch, ale aj o jaskyniaroch. Vraví: „Treba sa zavŕtať hlboko do podzemia, aby človek začal tušiť ako málo toho vieme o našej Zemi. Je to ako cesta do vnútra našej duše. Stále sa dá ísť hlbšie a hlbšie, až sme prekvapení vlastnými objavmi.“

Juraj Sedlák