Najjužnejší Chilský región patrí k najfantastickejším oblastiam Patagónie ako z geografického, tak aj historického pohľadu. Cestovatelia sem prichádzajú za úchvatnými vežami Torres del Paine, alebo proste len preto, aby mohli povedať, že boli „na konci sveta“.
8.11.
Prilietame v noci do Punty Arenas. Peter nás čaká na letisku. Ráno nastáva hektické balenie saní, dokupovanie potravín a nakladanie nášho materiálu do vojenského IL 76. Na druhý deň máme odlietať, ale nakoniec sa náš plánovaný let nekoná pre silný víchor v základni Patriot Hill v Antartíde. Požičaným džípom ideme trochu preskúmať okolie Punta Arenas a kolónie tučniakov na západe ostrova.
13.11.
Už niekoľko dní máme zlé správy z Antartídy. V oblasti stále sneží a fúka. Let je nemysliteľný. Rozhodli sme sa vyraziť si na výlet. Neďaleko Punta Arenas sa nachádza najjužnejší cíp amerického kontinentu - mys Froward. Táto časť Patagónie má zaujímavú minulosť. Malý prístav, ktorý v roku 1584 založili Španieli, sa stal najjužnejšou základňou španielskej koruny, ktorá však dostala neblahé meno: Puerto Hambre - mesto hladomoru. Jej obyvatelia podľahli neľútostným podmienkam a hladu v tomto kraji, kde prežívalo len pár miestnych domorodcov.
V roku 1843 sem čilsky prezident Manuel Bulnes vyslal výpravu, ktorá túto oblast vyhlásila za čilské územie. Postavili tu Fuerte Bulnes - akúsi pevnosť, ktorá po zrekonstruovaní tu na juhu krajiny funguje dodnes ako pamiatka na získané územie.
14.11.
Dnes sa dozvedáme, že počas víchrice v Patriot Hill sa poškodili dve lietadlá, hoci boli uviazané. Nuž ešte dobre, že sme tam neboli. Aspoň jedno z nich musí byť pre prípadnú prepravu, či záchranu v poriadku. Vyzerá to tak, že tak skoro neletíme, pokým sa nezhodnotí rozsah škôd. Prenajímame si teda auto a prechádzame juhom Patagónie k národnému parku Torres del Paine, ktorý je právom považovaný za jeden z najkrajších kútov obidvoch amerických kontinentov. Fantastické vrcholky granitových hôr sa týčia 2800 metrov nad patagónskou veternou stepou. Najväčší z nich, Paine Grande 3050m.n.m má vrcholok pokrytý čiernymi naplaveninami. Majestátne vyčnieva nad burácajúcimi riekami a ľadovcami padajúcimi kolmo do tyrkysových modrých, či smaragdovo zelených jazier.
Počasie je tu nepredvídateľné a vrcholy môžu zmiznúť za závojmi magických mračien každú chvíľu. Vychutnávame si západ slnka, ktorý tu má zvláštnu, dynamickú atmosféru. Stáda lám, pštrosy, kondory, či plameniaky len dotvárajú nezameniteľnú kulisu parku.
15.11.
Spoločnost Antartic Logistic and Expedition, ktorá má monopol na logistiku preletu na Antartický kontinent, stále rieši škody na lietadlách. Znovu sa vraj na základni mení počasie, tak ideme na výlet na blízku Ohňovú zem, ktorá je paradoxne pre mnohých ľudí na zemeguli najvzdialenejšia časť sveta. Od amerického kontinentu ju oddeľuje Magallhanesova užina, ktorá dostala meno po moreplavcovi a prvom Európanovi, ktorý tadiaľto preplával v roku 1520. Už vtedy bol unesený ľadovcami spadajúcimi priamo do mora, ktoré umocňujú tajomnosť tohoto ostrova. Indiáni kmeňa Yaghan tu zapaľovali ohne, podľa ktorých táto zem dostala od Európanov meno: Ohňová zem. Jej sláva sa zakladá asi len na jej odľahlosti.
16.11.
Ráno sú zase nepriaznivé správy o počasí. Akurát, že sa podarilo jeden Twin other spojazdniť. Peter išiel na letisko znova naložit našich 5 sedemdesiatkilových saní so všetkým tým materiálom na pobyt v Antartíde... My sme sa boli pozrieť neďaleko Punta Arenas v Magallhanesovej úžine na veľké kolónie tučniakov magellanských. Najvačšia kolónia asi 65.000 párov je na Isla Magdalena. Prenajímame si čln, ktorým sa dostávame na ostrov. To čo tu vidíme, doslova vyráža dych. Prechádzame okolo množstva tučniakov, hniezdiacich čajok, či čiernych kormoránov, ktoré sa nás vôbec neboja. V rozbúrenom mori sa preplavujeme na ostrov Marta, kde pozorujeme milostné hry tuleňov levích.
17.11.
Už to trochu lezie na nervy. Každý deň sme prichystaní nasadnúť do lietadla, aby sme asi po šiestich hodinách letu mohli vystúpit v Patriot Hill. Pred dvoma týždňami tam vybudovali malú základňu, ktorú však ešte nemajú dozásobenú. Keď z tejto základne zahlásia, že je dobré počasie, a nie je silný vietor, tak musíme byť do dvoch hodín zbalení v lietadle aj so všetkými vecami potrebnými do extrémneho počasia na prežitie... Na tomto kontinente už nekúpime nič... Tak držte palce, aby sme dobre pristali...
Punta Arenas, Palo Barabáš
Vytlačiť stránku
Komentáre (0)