Kto si neuvedomil vážnosť situácie po vystúpení z lietadla TU 134 spoločnosti Siberian Airlines, určite precitol pri pohľade na veľké jedálenské hodiny v ošarpanej letiskovej hale osemstotisícového mesta Barnaul. Najskôr sme si aj my prestavili hodinky - k slovenskému času pridáte päť hodín - a potom sa vydali na poslednú časť 5500 km dlhej trasy z Bratislavy na dolný tok rieky Čuja, kde sa začínala rafterská expedícia Smädný mních Sibír 2001.
Po Afrike na Sibír: Po úspešnej výprave na kultovú africkú rieku Zambezi si ďalšia slovenská rafterská výprava vybrala za svoj cieľ Rusko. Keď adrenalín, tak poriadny, povedala si Luciša Mišíková a po dvojtýždňových obhliadkach terénu sa ako hlavná sprievodkyňa podujala zobrať tridsiatku slovenských dobrodruhov do krajiny známej ako cieľová stanica vyhnancov v cárskom Rusku či Sovietskom zväze.
,,Obrňte sa trpezlivosťou, ideme do Ruska. Určite však bude veselo," hlesla ešte v Bratislave a po 34-hodinovej ceste lietadlom a autobusom si prvý raz nahlas vydýchla až podvečer na brehu dravej ľadovcovej rieky pri hučiacej pereji Predzvesť búrky. Táboríme 180 kilometrov od mongolských hraníc, najbližšie veľké mesto je vzdialené ako z Bratislavy do Mníchova. Nočná obloha s miliónmi hviezd sa zdá byť bližšie ako čokoľvek iné.
Nepísaným pravidlom všetkých sprievodcov (tzv. gajdov) je, že sa počas prvých dní striktne vyhýbajú akejkoľvek debate o obetiach rieky. Žiadna smrť, nijaké zranenia, len romantika a pohoda. Pred nasadnutím do člnov stihne Voloďa, šéf sprievodcovskej skupiny Komanda Gorkij z Nižného Novgorodu, povinnú bezpečnostnú inštruktáž. Vyzerá to jednoducho - pádlujte v rytme a keď náhodou vypadnete z člna, prípadne sa raft celý prevráti, zachovajte chladnú hlavu a spoľahnite sa na sprievodcov a záchrannú vestu.
Už na prvom ťažšom úseku sa prejavuje nezohratosť väčšiny z piatich šesťčlenných posádok. ,,Keď budete takto pádlovať, zaplávame si a poriadne nalogáme vody," bez náznaku vzrušenia upozorňuje náš kormidelník Jevgenij. Čuja pramení v Čujskej stepi v nadmorskej výške asi 2200 m.n.m., podobných riek je však v oblasti Altaja množstvo. Väčšina z nich je však buď úplne nesplavná alebo nedostupná a pre turistické účely nevyužiteľná.
Hrozivý hroch. Už na druhý deň čaká na slovenskú expedíciu prvá skúška - hrozivá perej Begemon (Hroch), jedna z troch najťažších na rieke pomenovaná podľa siluety okrúhlej skaly siahajúcej až do stredu Čuje. Pôvod pereje ľahko prečíta aj človek bez geologického vzdelania: Do údolia sa pri mohutnej lavíne spustila skalná stena a zúžila ho tak, že prietok sedemdesiat kubíkov za sekundy sa už nerozlieva do šírky troch desiatok metrov, musí mu stačiť polovičné koryto.
Vo chvíli, keď stláčame spúšte fotoaparátov vieme, že žiadna fotografia nezachytí naše pocity a nevyjadrí silu vodného živlu. Chýba zvuk tečúcej masy, atmosféra a pohľad na neisté tváre. ,,Ťažká," skonštatuje lakonicky Silvia Huťková, členka Geronima, ženskej posádky hrdiacej sa titulom majstra sveta. Lekár výpravy Vladimír Ostrihoň sa snaží zľahčiť situáciu ďalším zo svojich vtipov: ,,Gajdi nás počkajú dole, vraj je to tu hrozne nebezpečné."
Každému, kto si všimne kovové tabuľky pripevnené na skalách, je jasné, že nie vždy má rieka zľutovanie. Pár ľudí v studenej vode našlo svoju smrť, ale presné číslo vám nikto nepovie. ,,Väčšina z nich zomrela od strachu," tvrdí Jevgenij. ,,Strach je nevyhnutný. Kto sa nebojí, je obyčajný idiot, lebo podceňuje silu prírody a preceňuje sám seba."
Hneď z prvého raftu vypadávajú v Begemone dvaja ľudia, ale najväčšia skaza prichádza až na druhý deň. Dva člny sa rozhodli splaviť po úspešnej premiére dvestometrový kaňon ešte raz a akoby tým kohosi nahnevali. Raft sa v hornej časti Begemona prevracia, pre šesť ľudí sa začína boj o život. ,,Vo chvíli, keď si myslíš, že už máš konečne situáciu pod kontrolou, zaleje ťa ďalšia vlna a všetko sa začína odznova," lapá po dychu známy rozhlasový moderátor Marcel Forgáč, ktorý bol v expedícii rafterským nováčikom. ,,Doteraz sa mi to zdalo, že je to zábava, na kanáli v Čunove som sa len smial. Po pollitri vody z Čuje mením názor."
Inak veselý chlapík, ktorý vychrlí za večer z rukáva desiatky vtipov, dnes sedí pri ohni trochu zamyslene a aj hitovku výpravy ,,Topím sa sám, človek v bočke nemá byť sám," spieva v rytme smútočného pochodu. Už predtým sme pochopili, že parog znamená v ruštine perej a bočka je zasa ekvivalentom nebezpečného vodného valca.
Barabáš a Luciša. Známy extrémistický režisér Pavol Barabáš, preslávený filmami 118 dní v zajatí ľadu a Tajomné Mamberamo, pripravoval z expedície Smädný mních Sibír 2001 rozsiahly dokument. ,,Viac ako zdolávanie extrémnych úsekov ma zaujímajú reakcie ľudí vo vypätých situáciách. Každý z nás musel prekonať strach, aby sa odvážil vojsť do pereje a pritom vedel, že ho môže prúd vyprať lepšie ako Tatramatka..." Najmä pri Bratislavčanke Lucii Mišíkovej (26) by si zgustol každý režisér. V škole najradšej sedávala v zadnej lavici, ale na rafte sa usadila vpredu, lebo je vraj odtiaľ lepší výhľad. Niekoľkokrát bojovala so smrťou utopením, na Kramároch ju už poznajú ako svojho štamgasta, a tak si k siedmim životom mačky nechala pre istotu vytetovať na rameno ešte štyri prepletené jašterice. V Kostarike na rieke Futaleufu mala v roku 1999 fakt namále...
,,Urobila som asi chybu, že som si chcela po pretekoch ísť zajazdiť na kajaku. Kým sme sa dostali k nesympatickej pereji s menom Esíčko, mala som už toho plné zuby. Po zaváhaní ma voda hodila na kameň, pod ktorý sa stáčala voda. Človek je tam bezmocný. Vykopala som sa z člna, ale prúd ma držal pod hladinou. Po chvíľke som vdýchla vodu. Nechcela som čakať, kým už nebudem mať dych a nadýchnuť sa budem musieť. Pripadalo mi lepšie urýchliť to celé. Keď sa voda dostane do pľúc, nastáva bezvedomie. Niekedy je to najlepšie riešenie, pretože človek už nebojuje s vodou. Precitla som v hlúčiku ľudí, dávali mi umelé dýchanie. Nasledovali nedorozumenia so záchranármi, obavy zo sekundárneho utopenia sa a po návrate domov pobyt v nemocnici."
Nečudo, že minuloročná malária privezená z Afriky tvorí v spektre jej extrémnych zážitkov len jednu z mála podstatných epizód... Horizont na záver: Okrem Begemona budia ešte na Čuji rešpekt ďalšie dve päťkové pereje Turbína a Horizont. Obe absolvujeme počas tretieho dňa splavu. Prvá síce hrozí svojím spádom, no je pomerne krátka (asi 40 metrov) a po zvládnutí správneho nájazdu sa mení na super zábavu. Horizont, to je iná káva, upozorňujú sprievodcovia. V úzkom kaňone sa po sérii menších skokov valí rieka na protiľahlú skalu, ale pamätné tabuľky obetí na skalách nevidno. ,,Ťažko sa tu upevňujú," upokojuje nás Jevgenij a zakrátko sa len o vlas vyhneme stene.
Aj v Horizonte sa jeden raft takmer prevrátil, väčšina posádky pláva vo vode. Jediným šťastím štvorice plavcov je, že kríza nastala až v spodnej časti pereje. Ak by sa prevrátili hore a voda natlačila niekoho na zlovestnú skalu, bolo by zle. Na druhý deň sa rozskákaná Čuja vlieva do oveľa väčšej a pokojnejšej Katune. Náročný športový výkon sa v posledný deň mení na pohodový čunder. Neúnavné slnko likviduje Sibíri imidž večne zasneženej krajiny. ,,Voda nie je vodka, nevypiješ jej veľa," hovorí po dvoch glgoch z plastovej fľaše Jevgenij. Konečne je čas vychutnať si ráz panenskej krajiny.
Neobjavený Altaj. Oblasť na pohraničí Ruska, Mongolska a Kazachstanu má potenciál ktoréhokoľvek svetového turistického centra. Infraštruktúra je však minimálna, zima s teplotami siahajúcimi aj 50 stupňov pod nulu dlhá a leto hrozne krátke. Republika Altaj pritom tvorí samostatný ruský región so štatútom slobodnej ekonomickej zóny. ,,Nie, o žiadnej bohyni rieky nič neviem," priznáva otvorene Voloďa pri poznámke, či Čuja nemá svoju ochrankyňu podobne, ako má Zambezi svoju Nyami-Nyami. ,,Ale keď raz bude Altaj svetovým turistickým centrom, ako sú Viktóriine vodopády, budeme mať aj bohyňu. To si môžete byť istí!"
Juraj Kuchár - Plus 7 dní
Vytlačiť stránku
Komentáre (0)