cezhory.sk: Filmár, režisér, scenárista a cestovateľ Pavol Barabáš je vo Vysokých Tatrách doma. Formovali ho ako nosiča i horolezca a neskôr ich zachytil v množstve oceňovaných filmov. Spomeňme Slobodu pod nákladom, Žiť pre vášeň, Vysoké Tatry – divočina zamrznutá v čase, Vábenie výšok, Stopy na hrebeni či šesťdielny seriál Príbehy tatranských štítov, alebo nedávny Horský vodca. Aj o ňom je náš rozhovor.
celý článok tu: Barabášov film zaujal horských vodcov z Álp - Cez Hory
Čo vás motivovalo spracovať vo filme tému horského vodcovstva?
Výnimočnosť tejto témy. Tatry si v tomto roku pripomenuli 150 rokov organizovaného vodcovstva v našich veľhorách a to bola príležitosť urobiť o tomto povolaní a ľuďoch, ktorí sú nositeľmi tohto odkazu, film.
Materiál na film vznikal niekoľko rokov. Bolo niečo, čo vás vo finále aj vytrápilo?
Pre mňa sú paradoxne jednoduchšie filmy, ktoré robím z nejakého iného prostredia – o prírodných ľuďoch, z pralesov, zo zlaňovania najvyšších vodopádov či iných hôr… Ťažšie sú tie z domáceho prostredia. Na Vysoké Tatry sme všetci odborníci, tam si nemôžem dovoliť nejakú nepresnosť. Ale všetkými filmami, ktoré robím, chcem povedať, čo krásne máme na našej planéte, čo je vzácne v Tatrách, ako sa máme k Zemi i našim veľhorám správať, akú hodnotu pre nás predstavujú.
Takže, akým odkazom pre Slovensko a Slovákov je film Horský vodca?
Prešiel som všetky najvyššie pohoria sveta. A myslím si, že hoci Tatry sú malé, vyžarujú niečo svojské, iné. Pýtal som sa na to aj iných ľudí, ktorí sú s nimi spätí – vodcov, horolezcov, či to bol Ferko Kele, alebo Ivan Gálfy, povedali mi, že je to tak. Tatry sú horami, do ktorých sa veľmi radi vracali. Platí to aj o mne. Keď prídem domov z expedícií, moje prvé kroky vedú do Vysokých Tatier, lebo na mňa dýchajú niečím neuchopiteľným. Našťastie to nevieme ani presne pomenovať, iba niektorí cítime, že je to taký drahokam na našej planéte.
Horský vodca je film o profesii, podobnej ste sa už venovali v prípade tatranských nosičov. Čím bola pre vás téma vodcov nová, iná?
Mojím zámerom bolo predstaviť horských vodcov inak, ako to bolo u nosičov, ktorí vnímajú svet Tatier z doliny. No pohľad horských vodcov vo Vysokých Tatrách je pohľadom orla z hrebeňov a výšok. Je to sen mnohých ľudí. Horskí vodcovia sú tí, ktorí im môžu ukázať tú krásu, veľkoleposť, tie steny, vrcholy, hrebene. Poznám všetkých horských vodcov vo Vysokých Tatrách a som presvedčený o tom, že túto robotu môže robiť iba dobrý človek.
Z filmu divák vycíti, že profesiu horských vodcov vnímate nielen ako veľmi krásnu, prínosnú, nezastupiteľnú, ale aj náročnú…
Je to tak. Táto téma vo mne žila už veľmi dlho. A bolo to tak aj preto, že som sa nevedel dostať horským vodcom pod kožu. Horský vodca musí byť už od základu svojej profesie sebavedomým človekom, s potrebnou autoritou, ktorý nemôže na sebe nechať badať neistotu. Musí vyžarovať silu, rozhodnosť, musí vedieť, kadiaľ vedie cesta, či sa tadiaľ dá zlaniť alebo prejsť, aké počasie môže nastať a ako sa s ním vyrovnať. A dostať sa pod kožu takýmto ľuďom, aby povedali aj niečo o sebe, s čím možno zápasia počas túry, to si vyžadovalo vybudovať veľkú dôveru. Museli mi jednoducho veriť, že nezneužijem to, čo mi povedali.
Zmenilo filmovanie a vaše túry s nimi po hrebeňoch a končiaroch Vysokých Tatier váš pohľad na nich?
Asi je to ešte väčší rešpekt pred týmto remeslom. Stále sa nad tým zamýšľam, kde berú každý deň tú energiu, ktorú musia odovzdať ľuďom.
Horskí vodcovia sú súčasťou každého pohoria, sú tatranskí odlišní od tých v zahraničí?
Minulý rok v novembri bolo v Starom Smokovci valné zhromaždenie medzinárodnej organizácie horských vodcov z celého sveta. Premietli sme im Horského vodcu v angličtine a všimol som si, že niektorým z nich sa tlačili slzy do očí. Vraj je to prvý film, ktorý ukazuje aj odvrátenú tvár tejto profesie a že ju ukazuje ľudsky a pravdivo. Pre mňa to bolo najväčšie vyznamenanie, že aj horskí vodcovia z iných krajín ho ohodnotili tak veľmi vysoko. A zároveň prácu našich horských vodcov a boli prekvapení, že aj na tomto malom území, akým Slovensko je, existuje také pohorie, ako sú Vysoké Tatry.
Mnohí ľudia žijú s predstavou, že profesia horského vodcu je viac-menej o romantike. Ako veľmi sa mýlia?
S horskými vodcami som bol všade a strávil som s nimi na tatranských túrach veľa času. Viem, že je to povolanie, v ktorom sa skrýva veľa driny, zodpovednosti a psychickej záťaže. Veď vstávať ráno o štvrtej, pol piatej, aby o šiestej zobrali klientov trebárs na Gerlach, vybrať pre nich trasu, ktorú zvládnu, sprostredkovať im zážitok, za ktorým prišli do hôr, zodpovedať za ich bezpečnosť a za to, aby sa v poriadku dostali z hrebeňov či štítov, a potom zregenerovať, pripraviť sa na ďalší výstup na druhý deň, ktorý je tiež náročný, to si žiada naozaj veľa odhodlania a sebazaprenia, ale i lásky k horám. Romantiky je tam menej.
Má táto profesia budúcnosť?
Keď prežila 150 rokov, tak si myslím, že prežije aj ďalšieho pol druha storočia. Je to tradičné remeslo v našej krajine a myslím, že takým aj ostane. Lebo aj dnešný človek potrebuje trošku nasmerovať svoju pozornosť tam, kde by mala byť – do horskej kultúry.
Tatry sú dokumentaristami hodne využívané. Dá sa v téme našich veľhôr nájsť ešte ďalšia inšpirácia pre vás?
Tých tém je stále dosť. Ale ak chcete, aby som vám povedal niečo konkrétne, tak vás sklamem. Teraz si potrebujem od Tatier oddýchnuť.
Máte ešte niekde odložený filmársky sen?
Za každým týmto snom je veľmi veľa filmárskej roboty. Tie sny nie sú zadarmo, naozaj si ich musíte odpracovať.
Vy ste si zo sveta priniesli viac ako 400 ocenení. Aký je recept na dobrý dokument?
Dobrý dokument – to je naozaj robota, veľmi náročná robota. Sú to týždne a mesiace, keď sa snažíte z nakrúteného materiálu postrihať film. Treba milovať túto prácu, nie je jednoduchá. Kedysi dávno som už aj rozmýšľal, či ju nezmením, ale keď som si ju analyzoval, uvedomil som si, že robím najkrajšiu prácu, ktorá na svete existuje. A odvtedy to mám v sebe vysporiadané.
Vytlačiť stránku
