Pygmejovia - deti džungle - O expedícii

Je to veľmi problémová krajina, kde skutočne chodí málokto a cestovať tam vôbec nie je jednoduché. Ja som cestu do CAF odkladal päť rokov a s Paľom potom počas tohto roka ešte ďalšie štyri razy. Vždy sme narazili na nejaký problém. Konflikty, počasie, zlá situácia... Všetko bolo neuveriteľne zložité. Určite by sme tam s Paľom necestovali, nebyť krásnych prírodných ľudí a nespútanej prírody, ktoré nám táto časť Afriky sľubovala. Vytrpeli sme si dosť a nakoniec zažili nádhernú Afriku. Myšlienka vidieť africký kmeň Pygmejov ma prenasledovala rovných tridsať rokov. Prečo (?), to je na dlhé rozprávanie... Už som mal pygmejov na dosah pred pár rokmi, keď som chcel podniknúť cestu z Ugandy, cez Kongo, do Stredoafr. republiky (CAF).

img4055.jpg

Vtedy mi v tom zabránili občianske nepokoje a vojna. Dostal som sa len po pygmejov v Ugande, ktorí sa usadili na hranici Rwandy a Ugandy. Zažil som obrovské sklamanie. Z hrdých lovcov sa stali opití žobráci, atrapy pre turistov. Videl som ich pár minút a odišiel. Bol som veľmi, veľmi rozladený. Ostávala mi posledná šanca - Kongo a CAF.

Počas našej prípravy sa informácie menili každý týždeň, deň, hodinu. Už to bolo na najlepšej ceste, keď tu prišla nová správa, ktorá všetko hodila zo stola. Bolo nám z toho nanič. Napriek neistote sme nakoniec v septembri do Afriky vycestovali.

Keď sme pristáli v hlavnom meste Stredoafrickej republiky - Bangui - bolo to presne také, ako sme očakávali - veľmi chudobná, nestabilná krajina, kde slovo normálne nahradzuje výraz komplikované. Mestom viedla jedna široká asfaltová cesta, na ktorú sa napájali hlinené, hrboľaté cesty tehlovej farby. Elektrika funguje sporadicky. Bieda, trápenie a ťažký život - to sú ulice hlavného mesta.

Cesty v CAF nie sú asfaltové a zväčša sú veľmi zle zjazdné. Najhoršie je to v období dažďov, keď sa stávajú nezjazdné. Kopy blata, obrovské jamy, diery, strhnuté časti ciest a opäť ťažko prejazdné úseky plné blatového marazmu. A práve vtedy sme tam prišli my!

Nakupujeme zásoby jedla na cestu a vyrážame na juh, v nádeji nájsť stopy prírodných ľudí. Posledné informácie, ktoré máme, nie sú nijak povzbudivé a šanca nájsť takýchto ľudí sa zmenšila na minimum. Nerobíme si veľké nádeje... V poslednej chvíli dostávame informáciu o novom mieste na juhu krajiny, kde máme aspoň malú šancu vidieť tradičných, prírodných ľudí v hĺbke rovníkového pralesa. Možno... Ideme pomaly, často aj krokom. Cesty sú ako rozorané pole, vzduch rozpálený na 45 stupňov. Dediny sa vytrácajú a vnárame sa do hustého pralesa preťatého úzkym pásom chodníka.

Po dni namáhavej cesty sme na mieste. Prešli sme niekoľkými pygmejskými osadami. Tam už o tradičnom spôsobe života nechcú ani počuť. Všetci odetí v handrách, namiesto lovu sa venujú farmárčeniu. Ďalej musíme pešo. Nevieme ani kam ísť, vieme len to, čo chceme vidieť - tradičný spôsob života Pygmejov - preslávených lovcov afrického pralesa, ktorých výška siaha po lakeť. V poslednej osade, vyberáme z množstva stojacich pygmejov štyroch -najsilnejších a najskúsenejších. Dobre poznajú džungľu, môžu nám v našom hľadaní pomôcť. Kráčame po vyšliapanom chodníku, ktorý sa onedlho stráca v bujnom pralese.

img_3223.jpg

Ideme neschodnou džungľou, brodíme sa po kolená vo vode, snažíme sa čo najskôr prejsť mokraďami. Džungľa je živá, úchvatná, vzrušujúca každým krokom. Obrovské stromy poprepletané zväzkami lián, zem pokrytá kríkmi, trávami, všemožnými rastlinami. Všade lietajú obrovské farebné motýle, spievajú vtáky, ozývajú sa tajomné zvuky... Obrovská vlhkosť nás utápa vo vlastnom pote... Bahno, tráva a opäť kráčame po kolená vo vode. Terén je neprehľadný - treba byť neustále ostražitý. Jeden zlý krok a môže byť po všetkom... Po ňom, alebo po ňom, alebo aj po mne...

-Džo! Džo!- ozve sa rev spredu, keď brodíme už hodnú chvíľu hlbokú vodu. Je to zúfalý, preľaknutý krik. S Paľom nerozumieme, nechápeme. Len inštinkt vraví - je zle! Pred nami hustý les a voda. Traja pygmejovia pred nami vyskakujú z hlbokej vody, držia sa kmeňov stromov, kríkov, stúpajú na vyvýšené korene nad vodou... Na tie ich preľaknuté oči nikdy nezabudnem. Kráčame ďalej, brodíme zakalenú vodu. Na brehu pod veľkým stromom leží jeden z pygmejov. Drží sa za nohu, zvíja od bolesti. Pri pohľade na jeho skrvavenú nohu zisťujeme, že krik „džo" znamenal - had. Zákerne ho pohrýzol v zakalenej vode a razom zmizol pod hladinou. Všetci vzrušene behajú. Nešťastný pygmej si žily na puchnúcej nohe podväzuje kusom tenkej liany. Sme v hlbokom pralese a neostáva nám iné, len pokračovať ďalej.

img_5383.jpg  

Takto bežal deň za dňom - lov, zber plodov, bujarý spev a tanec, opäť lov, spev... S Paľom pobudneme ešte ďalšie tri dni v inej osade a šťastní, plní neuveriteľnej energie pralesa odchádzame zo sveta pygmejov. Nikde na svete som nevidel ľudí sa tak tešiť zo života, z každého dňa a neustále sa usmievať, ako práve u pygmejov. Bolo to tak čarovné miesto, že sme tam nechali kus seba a na celý život si vzali so sebou kus ich jednoduchého, za to prekrásneho sveta. ..

Už sedím pár dní doma a stále hľadím na bežné maličkosti, ako na obrovské vymoženosti, ktoré som po celý čas nemal. Otočím kohútikom a tečie voda, ktorej sa môžem dokonca napiť. Stlačím vypínač a rozsvieti sa svetlo. Otvorím chladničku a najem sa. Nemusím spať na zemi, ale na mäkkom matraci. Môžem sa umyť kedy chcem... Je toho veľa, no jedno je isté, že ak by som mal znovu vymeniť toto všetko za jeden deň v hlbokom rovníkovom pralese v spoločnosti pygmejov, tak by som neváhal ani sekundu. Je to niečo, čo sa nedá zaplatiť, dá sa to len prežiť.

-Bum! Bum! Bum!- údery bubnov stále vychádzajú z pralesa a pod hviezdnou oblohou sa ozýva krásny spev malých - veľkých lovcov - Pygmejov.

- Ivan Bulik