Smutná rozprávka

Rozpoviem vám rozprávku so smutným koncom, len si už nepamätám miesto, kde sa odohrávala:

Kedysi dávno prišla do hôr skupinka horolezcov. Pri ich spoznávaní si k nim vytvárali silné puto. Všetkými zmyslami vnímali dar, ktorý im hory poskytovali. Tá krása ich dojímala až k slzám šťastia. Kultivovala v nich nádherné vlastnosti ako pokoru, úctu, dobro, ale hlavne lásku k prírode, ktorá prerástla až v niečo posvätné.

Tatry sa stali ich životom. Cítili, že tú nádheru a prírodnú dokonalosť treba ochraňovať, vysvetľovať hľadajúcim ľuďom zmysel tohto zázraku, svoje poznanie. Začali rozmýšľať ako na to. Keďže si ctili zákony krajiny zišli presviedčať úradníkov do doliny, na úrady, ministerstvá o užitočnosti svojho zámeru ochraňovať tieto hory. Zrazu svitlo svetielko nádeje. Jeden úradník im povedal: „Skvelá myšlienka, nechajte to na nás, mi to zariadime, vybavíme!“

Prešlo niekoľko rokov a vznikol PARK. Začali sa stavať hotely, lanovky. Horolezcov vracajúcich sa do svojich milovaných hôr vítala pri vstupe do doliny tabuľa: HOROLEZCOM VSTUP ZAKÁZANÝ!

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku30. 9. 2022, 17:42