Rieky na našej planéte som vždy vnímal nielen ako nositeľky života, ale aj ako možnosť dostať sa do ťažko prístupných oblastí. Kto pozná moje filmy vie, že napríklad v Etiópii sme použili raft, aby sme sa dostali ku prírodným kmeňom na juhu krajiny. Bol to historicky druhý splav tisíc kilometrov dlhej rieky Omo.
“ Všetky rieky sveta pramenia v horách. Človek, ktorý je pripútaný k prírode a horám si uvedomuje, že voda je nositeľkou života. Vďaka vode na našej planéte existuje aj život.”
Prvosplav africkej rieky Godžeb nás zas priblížil ku kmeňom Suri. Rieky v Amazónii nám pomohli dostať sa bližšie k izolovanému indiánskemu kmeňu Hodi. Lode sme používali pri návrate z venezuelských stolových hôr. Splavovali sme aj ťažké rieky na Altaji, v Himalájach, či v Mongolsku.
Ale splavovať Grand Canyon je niečo celkom iné. Rieka Colorado je pre mňa symbolom niečoho unikátneho, čo nikde inde na svete neexistuje. Plavíte sa niekoľko týždňov obrovským kaňonom s úžasnou a veľmi rôznorodou scenériou. Každý deň, každá hodina sú tu úplne iné. Každý deň vidíte inú farbu skál, inú farbu vody z nespočetných prítokov, objavujete bočné úzke kaňony, každý iného charakteru. Rieka Colorado má množstvo ťažkých perejí, dokonca klasifikácie 9 z desaťdielnej americkej stupnice. Z nášho pohľadu však boli bezpečné, lebo v mohutnej rieke nie sú zradné skaly, či balvany.
V strmých skalných útesoch vypínajúcich sa po oboch stranách rieky vidno jednotlivé vrstvy histórie Zeme. Plavíme sa v hĺbke takmer 1 800 m pod úrovňou náhornej plošiny. Tu dole rieka Colorado odkrýva horniny, ktoré vznikli pred 1,8 miliardami rokov. Prechádzať týmto územím je fascinujúce. Veď sa pozeráte a dotýkate takmer polovice z histórie našej planéty. Vidno aj vrstvy, kde už vznikal život. V bočných kaňonoch rieky sme dokonca videli fosílie trilobitov. Na týchto miestach som si uvedomoval, aké nepatrné obdobie žije človek na planéte, aký je to v histórii Zeme bezvýznamný okamih, akési mrknutie okom. Ten pokoj vekov prechádzal aj na mňa, akoby sa aj vo mne zastavil čas.
Nemali sme ani satelitné telefóny ani pokrytie signálom
V súčasnej rýchlej dobe technológii, keď sme takmer všetci závislí na mobilných telefónoch a internete už si ani nevieme predstaviť, že sú miesta, kde nie je pokrytie. A práve to je úžasné, že na dne Grand Canyon nie je žiadny mobilný signál. Smartfón si tam preto neberiete. Nemali sme so sebou ani satelitný telefón. Išli sme tam jednoducho s vedomím, že nebudeme mať tri týždne žiadny kontakt s civilizovaným svetom, tak ako sme ho nemali ani na mnohých expedíciách predtým.
Počas celých troch týždňov plavby sme boli odkázaní len na seba a na naše skúsenosti. Do kaňonu sa dá vojsť iba na jednom mieste a vystúpiť až po 460 kilometroch. Medzi tým nič nie je. Žiadna možnosť úniku. Ale prišlo nám to úplne prirodzené. Ani v Tatrách neboli kedysi mobily a liezlo sa v odľahlých, ťažko prístupných stenách. Je to svet, v ktorom vám stačí len okolitá príroda, partia dobrých kamarátov so skúsenosťami z prírody a divokých riek.
Povolenie musíte vyhrať v lotérii.
Splavovať Grand Canyon je snom každého vodáka. Pre jeho výnimočnosť, neporušenosť, ale hlavne pre krásnu, obrovskú, perejnatú rieku akou je Colorado v tomto úseku. Správa národného parku púšťa do úzkeho kaňonu denne len jednu expedíciu, aby mal každý v ňom kľudné miesto na prenocovanie a nedochádzalo k stretnutiam na vode. Povolenia sú však vypredané na najbližších 15 rokov. Keďže nechcú zvyšovať ceny ani počty lodí, tak každý rok prebieha akási lotéria, kde okrem zaregistrovaných návštevníkov náhodne vyžrebujú niekoľko extra posádok.
Na nás sa po niekoľkých rokoch skúšania usmialo šťastie a získali sme povolenie na splav na 3.4.2020. Týždeň pred odletom do USA však svet zachvátila korona a Amerika sa hermeticky uzavrela. Správa národného parku nám však vyšla v ústrety a presunula nám vstup o dva roky na 3.4.2022.
Príprava na splav je dôležitá.
Boli sme pätnásti. Dobre sme sa poznali. Mali sme tri športové české rafty od nášho priateľa Roba Kazíka a dva zásobovacie rafty. Na každý deň bol vopred pripravený rozpis, ktorá dvojica bude čo variť. Podľa toho sme nakúpili. Piekli sme si dokonca aj chlieb a lovili pstruhy z rieky. Každý deň bol iný a jedinečný. Splavili sme niekoľko desiatok kilometrov, niekedy sme sa zastavili, aby sme preskúmali bočné kaňony a prítoky. Keď sme našli peknú piesočnú pláž, ostali sme na noc. Večer sme pri ohni varili, hrali na gitare a pozorovali hviezdy. Stany sme vôbec nemali, lebo v Arizone skoro vôbec neprší.
Každý deň nové zážitky. To je tá pravá expedícia.
Pre mňa to bolo pozitívne stretnutie s rangerom, ktorý nás vyprevádzal na rieku. Venoval sa nám dva krát tri hodiny, počas ktorých nám vysvetlil, aké živočíchy v kaňone žijú, čo môžeme kde vidieť, stretnúť. Oboznámil nás, kde sa nachádza pitná voda. Čo sa stane, keď nás uštipne škorpión, aký je priebeh a čo robiť. Ako si dávať pozor na zlodejov - krkavcov, ktorí vedia z batohu ukradnúť jedlo i veci.
Pred nástupom na vodu nám kontroloval súpis vecí z hľadiska našej bezpečnosti, ale aj ochrany prírody. Prekvapilo ma, že detailne prezrel napríklad všetky pracky na záchranných vestách, museli sme mať náhradné veslá, taktiež nás poučil o prísnych pravidlách nocovania na brehoch rieky. Kontroloval, či máme dostatok benzínu na varenie, nádoby na pitnú vodu, či máme sitko na odpad, keď z vedra vylievate vodu do rieky, v ktorom ste umývali riad. Povinnosťou bola plachta, ktorú sme si rozkladali po príchode na pláž pod kuchynské stoly. Neostala po nás na zemi ani omrvinka.
Museli sme mať so sebou suchý záchod, ktorý s nami putoval v nákladnom rafte. Močiť sa mohlo výhradne do rieky, nie na brehu, aby ďalší návštevníci nemuseli voňať pachy moču, alebo sa trápiť s množstvom hmyzu. Pravidiel bolo veľa, ale boli tak logicky vysvetlené, až boli prirodzené a nikoho z nás ani len nenapadlo, že by sme ich nedodržiavali. Pred nástupom na vodu sme vďaka rangerovi boli pripravení a dostatočne informovaní o tom, čo nás čaká a ako vrátiť prírode to, čo nám ona dopraje. A naozaj, keď sme zastavili na mieste, kde sme chceli nocovať, nebyť stôp v piesku, mysleli by sme si, že tam pred nami ešte nikto nikdy nebol.
Kľúčom k ochrane prírody je edukácia.
Kľúčom je vytvorenie pozitívneho vzťahu k prírode, len vtedy sa bude človek snažiť uchovať to vzácne na našej planéte. Národný park Grand Canyon oslávil v roku 2019 svoje 100. narodeniny. Možno je to aj jeho dlhým vývojom, že tam v dokonalej symbióze funguje ochrana prírody a turizmus založený hlavne na pochopení podstaty prírodných procesov.
Treba si vážiť vlastnú krajinu.
Keď v roku 1903 stál na hrane kaňonu americký prezident Theodore Roosevelt, povedal: “Grand Canyon je prírodný zázrak, ktorý vo svete nemá obdobu. Chcem všetkých požiadať, aby ho naveky zachovali taký, aký je teraz.” Verím, že každý z nás aj tu v Tatrách, kto sa postaví na niektorý z tatranských štítov, chce vysloviť podobnú vetu...
Vytlačiť stránku
