Pavol Barabáš (nar. 1959 v Trenčíne) - režisér, cestovateľ, zberateľ fascinujúcich príbehov, vyznávač úcty k prírode a silných ľudských vlastností. Je pojmom medzi ľuďmi, ktorí milujú čistú neporušenú prírodu, hory, putovanie za neznámym, objavovanie cudzích kultúr a radi si pozrú dokumenty o jedinečnostiach Zeme. Barabáš je majstrom dokumentárneho filmu, diváka dokáže fascinovať svojimi pohľadmi na majestátne skalné bralá, ľadové štíty, neprístupnú divočinu, dravé rieky, hlboké jaskyne... a v neposlednom rade na ľudí žijúcich ďaleko od civilizácie.
Dokumentárne filmy Paľa Barabáša poznajú ľudia v mnohých krajinách sveta. Diváci rakúskej televízie mali nedávno možnosť sledovať jeho nový film z prostredia slovenských hôr Vysoké Tatry - divočina zamrznutá v čase, ktorý ORF odvysielala v rámci seriálu Universum. Tento film dostal aj najvyššie ocenenie divákov na tohtoročnom 15. Medzinárodnom festivale horských filmov v Poprade, na ktorom Barabáš uviedol svoj prvý film pred trinástimi rokmi. Odvtedy je popradský festival miestom premiéry takmer každého jeho nového filmu. Minulý rok si diváci z festivalovej ponuky vybrali za najlepší dokument taktiež Barabášov film o spoluobjavení megajaskyne na stolovej hore Chimantá - Tepuy - Cesta do hlbín Zeme, ktorý sa môže pýšiť aj úplne čerstvou Cenou prezidenta SR z Medzinárodného festivalu filmov o trvalo udržateľnom rozvoji Ekotopfilm 2007.
O filme Tepuy Barabáš hovorí ako o extrémnom objavovaní v priamom prenose a zároveň ako o najťažšej výprave vo svojom živote. A to má za sebou niekoľko náročných objavných expedícií - od pralesov v Novej Guiney, cez divoký splav africkej rieky Omo až po Ellsworthove pohorie v Antarktíde.
Paľo Barabáš od roku 1986 natočil vyše 30 filmov (sú medzi nimi cestopisy, inštruktážne filmy, filmy o skialpinizme), z toho 22 bolo uvedených na festivaloch doma aj v zahraničí a získali vyše 150 ocenení. Patrí medzi ne 25 Grand Prix - domácich aj zahraničných, Cena Igric za réžiu (Trenčianske Teplice, 2001), Strieborný Gentian za Best Film On Exploration (Taliansko, 2003). V roku 2006 na 5. Medzinárodnom festivale dobrodružného filmu v Montreale (FIFAM) mu odborná porota udelila hlavnú cenu v kategórii Adventura - Človek a životné prostredie za film Pururambo (2005), ktorý patrí medzi najúspešnejšie Barabášove filmy. Ďalšími divácky mimoriadne úspešnými a množstvom cien ovenčenými filmami sú: Amazonia vertical (2004), Tajomné Mamberamo (2000), Mustang (2001), OMO - Cesta do praveku (2002), 118 dní v zajatí ľadu (1998) a mnohé iné, o ktorých ponúka bohaté informácie webová stránka www.k2studio.sk
Popri filmárskej a cestovateľskej činnosti si Paľo Barabáš nájde čas aj na písanie - publikuje v množstve časopisov doma i v zahraničí.
Chvíľami sa zdá, že nie je v moci obyčajného človeka vydať zo seba toľko - síl aj tvorivého ducha - ako dokáže Paľo Barabáš. Jeho reakcie však hovoria jasnou rečou: je ako my ostatní, snáď o niečo cieľavedomejší, disciplinovanejší a úprimnejší.
Oslovilo ma jedno z Vašich vyznaní: Ten, kto vstupuje do hôr, musí byť schopný zamilovať si námahu, samotu, obetavosť i skromnosť. Určite hovoríte aj o sebe. Boli ste vždy taký?
Ako študent na strednej i vysokej škole som chodil brigádovať ako nosič do Vysokých Tatier. Z tohto obdobia som si vzal do doživota, zaujímavé ponaučenie, že to, čo si človek naloží na chrbát musí doniesť do cieľa. Tu som pochopil i ďalšiu zaujímavú vec, že čím vyššie človek vyjde, tým ďalej dovidí. Dlhé pôsobenie v horách Vás naučí k úcte k nim. Zároveň aj zistíte, že nikdy nedozrie natoľko, aby pochopil absolútnu, transcendentnú hodnotu prírody. Tým sa pre Vás stáva nevyčerpateľným zdrojom a inšpiráciou.
Vyjadrili ste sa, že čím viac cestujete po svete, tým radšej sa vraciate na Slovensko. Prečo? Lebo je to Váš domov alebo má v sebe niečo jedinečné, krajšie?
Tie návraty, keď som mesiac mimo Slovenska, sú asi to najkrajšie, čo je na expedíciách. Najviac emócií som naposledy cítil, keď som prišiel domov po veľmi náročnej expedícii na Carstenszovu pyramídu, ktorá je ukrytá v pralesoch Novej Guiney. Vybehol som hneď na hrebeň Prašivej a úplne som plakal od šťastia, v akej krásnej krajine žijem. My si neuvedomujeme v akej bohatej zemi žijeme. Že mnohí ľudia na svete vôbec nemajú prístup k pramenitej vode, že nemajú takú bohatú úrodnú zem. Máme naozaj krásnu krajinu i vzácnu kultúru. To všetko cítim pri návratoch domov ešte intenzívnejšie ako zvyčajne a myslím, že strasti i radosti sveta, by mal spoznávať každý mladý človek iba tak dokáže uvidieť neviditeľné hodnoty, ktoré ho čakajú doma.
Ako človek vášho zamerania prežíva chvíle vo veľkomeste, konkrétne v Bratislave?
Ťažko. Celé dni som vlastne v strižni, kde sa snažím svoje poznanie dávať do filmov. Je to krásna robota, ktorá Vás ale často tak pohltí, že strácate pojem o čase a tak chodievam zo štúdia často neskoro v noci rovno domov.
- Anna Červenková, Twin City Journal
Vytlačiť stránku
Komentáre (0)