Ľad, chlad a všeličo iné

Nový film Pavla Barabáša Neznáma Antarktída vyzerá jednoducho. Nie je. K jednoduchosti a čistote viedla dlhá cesta.
Je asi polovica novembra 2006 a rádiá si neohroziteľne vysielajú správy zo sveta. Ahmadínedžád navrhuje vysťahovať Židov na Aljašku, Francúzi otestovali navigačný systém Galileo a OSN hlási, že na svete je nedostatok pitnej vody.

Naobliekaný Peter Valušiak nič z toho nepočuje. Jemu sa práve prihovára kamarát Pavol Barabáš a dostáva od neho prostú otázku: Kde sme? S krehnutými rukami teda rozbaľuje mapu a celkom pokojne odpovedá. Pravdepodobne budeme niekde tu. A mali by sme byť niekde tu, na tomto cípe...

Dokopy boli piati. Výprava z Česka a Slovenska nastúpila na juhu Čile do Iljušina a potom pristála (použime toto slovo) na snehu Antarktídy. Barabášova kamera si už veľa vyberať nemusela. Vetrovky kamarátov boli síce farebné, všade inde však bola iba biela a modrá, a biela, a modrá. Snehový prach a ľad.

Smerovali k najvyššiemu vrchu Antarktídy, päťtisíc metrov vysokému Mont Vinsonu. Cestu k nemu si vybrali netradične, cez neprechodené Ellsworthovo pohorie. Plán bol každý deň ten istý: prešľapať tridsaťtri kilometrov.

Môžete si k telke zobrať teplý čaj, dať si tri svetre a teplé ponožky - chvíľ, keď sa vám tých tridsaťtri kilometrov bude zdať málo, nezažijete pri tomto filme veľa. Peter Valušiak si síce občas rozopne vetrovku a pokojne si na slnku hryzie keksík, ilúziu pohodlia však každú chvíľu likviduje vietor, hmla, rozfúkaný snežný prach a čosi podobné, len zamrznuté, na popraska­ných perách.

Barabáš nás ani nemusí viac naťahovať. Už len občas skomentuje situáciu a jej praktické riešenie, prípadne neriešiteľnosť: „Spotené tričko už neoblečiem, zmrzlo na kosť. Ponožky si v noci sušíme na bruchu. Niť vsakuje z prepichnutých pľuzgierov hnis. Zo spacáka mi zostala zamrznutá truhla.“

Počúvame tie strohé slová, a v ceste sme dokonale namočení. Aj v jej chlade, dalo by sa povedať. Ale nebolo by to presné.

Najdramatickejšie je nakoniec to, čo je v tomto filme najpokojnejšie a najtichšie. Barabáš len počúval a poslúchal rytmus Antarktídy, a tak, ako sa do neho nechal vtiahnuť on, zatiahol aj on nás. Kamsi tam, kde aj drsná biela pôsobí nežne, meditatívne a najmä veľmi, veľmi čisto.

Správy zo sveta pri takom pohľade pôsobia absurdne, neuveriteľne, smiešne, cudzo. Všetko prekryje dômyselná jednoduchosť. Barabáš sa s ňou dostal tak ďaleko, že by ani v jeho filme žiadny komentár byť nemusel.

Kristína Kúdeľová, denník SME

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku25. 10. 2007, 12:58