Tatári či Mongoli v Európe

Pre udalosti, ktoré sa odohrali v Uhorsku za vlády kráľa Bela IV. v roku 1241 (bitka pri Mohi na rieke Slaná a plienenie krajiny, vrátane dnešného Slovenska) sa vžilo pomenovanie „tatársky vpád" a pre ich pôvodcov Tatári.

V ruských letopisoch a v správach cestovateľov z Východu boli totiž kočovníci všeobecne označovaní ako Tatári. V predstavách európskych kronikárov totiž nájazdníci na Rus a neskôr do Uhorska prichádzali z pekla (podľa svojej povestnej krutosti), nuž a Tartaros v gréčtine znamená „podsvetie, peklo". Toto pomenovanie stálo aj za omylom, keď stotožňovali Tatárov s Mongolmi.

 

Mongoli sa spomínajú už v prameňoch čínskej dynastie Tchang (618-907 n.l.). V polovici 9. storočia sa začali presídľovať na západ, na územie dnešného Mongolska, kde rozdrobení kočovali až do vystúpenia Temüdžina. Ten ich zjednotil, pomenoval po nich najskôr svoj štát a neskôr všetky kmene Veľkej stepi.

Na druhej strane Tatári sa prvýkrát spomínajú na starotureckých runových nápisoch z roku 732. Tatárov, ktorých hlavné kočoviská ležali juhovýchodne od nich považovali za úhlavných nepriateľov a vrahov svojich predkov - úplne symbolicky boli tiež vrahmi Temüdžinovho - Džingischánovho otca Jesüghejbátara. Aj v dôsledku toho vykonal Temüdžin niekoľko zdrvujúcich ťažení proti Tatárom a ešte pred úplným zjednotením Mongolov (1206) ich takmer vyhubil. Tatári neskôr len prepožičali meno novému etniku, ktoré sa utvorilo v rámci ďalšieho vývoja v Zlatej horde.

Ďalšími výbojmi, uzatváraním spojenectiev obratnou diplomaciou sa postupne rozšíril, až napokon prerástol do najväčšej ríše na svete v dejinách ľudstva. Dovtedajšie kmeňové zväzy mali vždy len krátke trvanie a so smrťou „zjednotiteľa" takýto zväz aj zanikol.
V polovici 12. storočia vytvoril takýto kmeňový zväz aj Jesüghej-bátar. Na čele tohto zväzu porazil aj Tatárov, odvekých nepriateľov Mongolov. Potiaľto sa ničím neodlišuje od prechádzajúcich vodcov. Keby sa krátko pred rozpadom zväzu nenarodil Jesüghejovi syn v roku 1160, ktorý dostal meno Temüdžin  po tatárskom náčelníkovi Temüdžin-Ügeovi. Ten vďaka svojim jedinečným organizátorským schopnostiam mal raz a navždy zmeniť mongolskú step.

Na kmeňovom zhromaždení prijal Temüdžin  v roku 1194 titul Džingischán, čo voľne preložené znamená „vládca oceánu", čiže nič menej ako pán sveta, hoci k tomu mal v tom čase ešte poriadne ďaleko. Džingischán sa stal jediným panovníkom stepi a na celomongolskom kurltaji v roku 1206 bol potvrdený jeho titul Džingischán - ako najvyšší vládca všetkých Mongolov. Prvá úloha bola splnená, pred dobyvateľom stála od tejto chvíle tá ťažšia - podmaniť si svet...

Po tom, ako Džingischán dokončil podmanenie šírych plání mongolskej stepi, začal sa venovať správe svojej ríše. Ľud rozdelil po desiatkach, stovkách, tisícoch a desaťtisícoch a do čela jednotlivých vojenských, no zároveň administratívnych jednotiek postavil svojich najvernejších, a to aj z radov prostých bojovníkov. Meno Mongol sa stalo spoločným pre všetky kmene pod jeho vládou. Už predtým vydal zákonník známy ako Jasa, ktorého jednotlivé články boli vynucované silou, čo však časom vytvorilo z Mongloskej ríše jedno z najbezpečnejších území na svete, tzv. Pax mongolica.

Z Čung-tu (Peking) medzitým prišlo k Džingischánovi posolstvo, ktoré mu oznámilo nástup nového cisára na trón a žiadalo ho o uznanie podriadenosti Džingischána voči novému Synovi nebies.

 

Kumáni vstúpili do dejín pod viacerými názvami: slovanské etniká ich pomenovali Plavci alebo Polovci, v moslimských a čínskych prameňoch sú známi ako Kipčakovia, v maďarskom jazyku sa označujú pojmom Kún. Ako obyvatelia zápodosibírskych stepí sú známi už v 9. storočí medzi riekami Jenisej a Ob.

V 13. storočí sa na východe objavili Mongoli. V roku 1223 porazili spojené vojská ruských kniežať a Kumánov na rieke Kalka.

Ďalšia časť Kumánov sa pod vedením náčelníka Kötena uchýlila do Uhorska, kde ich prijal kráľ Belo IV. (1235 - 1270). Uhorský panovník predpokladal, že ich využije na obranu krajiny pred postupujúcimi Mongolmi.

Práve prijatie Kumánov bolo zámienkou vpádu Mongolov do Uhorska (1241), pretože mongolskí panovníci ich stále pokladali za svojich poddaných.

Kumáni sa vrátili až  po tatárskom vpáde a panovník im vyčlenil priestory medzi riekami Dunaj a Tisa. Toto územie sa najviac podobalo ich pôvodnej krajine a vyhovovalo ich nomádskemu spôsobu života.

Kumáni sa usadzovali aj na území dnešného Slovenska.

Kumánske etnikum evokujú miestne názvy ako Kunova Lehota, Kunova Teplica, Pavlovce nad Uhrom, Plavecké Podhradie, Plavecký Štvrtok, Plavecký Mikuláš, Plaveč a ďalšie.

V bitke pri rieke Slaná (1241) porazila armáda Mongolov nepripravené uhorské vojsko. Nasledujúce pustošenie a plienenie krajiny, v uhorskej historiografii nazývané tatársky vpád, našťastie zastavila náhla smrť veľkého chána Ögedeja. Vojská pod vedením chánovho synovca Batua sa vydali už v roku 1242 na spiatočnú cestu do Mongolska, kde sa Batu plánoval zúčastniť dynastického boja o moc.

Označenie Tatári pochádza z názvu nomádskeho kmeňa Ta-Ta. Ten sa stal súčasťou mongolských kmeňov, ktoré podnikli inváziu do Európy v 13. storočí. Keďže európski kronikári nerozlišovali medzi mongolskými dobyvateľmi jednotlivé etniká, začali používať názov Tatári pre všetkých dobyvateľov, ktorí slúžili v radoch mongolského chána. V Rusku dokonca pretrvalo označenie Tatár pre všetky moslimské národy žijúceho na jeho území až do 19. storočia.

Výňatok z časopisu Historická revue 4/2009

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku26. 3. 2010, 10:02