Tatranských nosičov na jubilejnom preteku "nabil" Pražák!
Vysoké Tatry - Jubilejný 20. ročník pretekov vysokohorských nosičov Sherpa rallye 2004 vyhral Pražák! Hoci Milan Marhan nikdy na žiadnu z tatranských chát nenosil a na štart pretekov sa postavil po prvý raz, prvým miestom doslova ohúril miestnu nosičskú komunitu. Prišiel, uvidel - a zvíťazil. Postaral sa tak o najväčšie prekvapenie jubilejného ročníka populárnej akcie.
Hoci Sherpa rallye sa malo pôvodne konať buď v Taliansku alebo Rakúsku, napokon nosiči zostali v domácom tatranskom prostredí. "Je to okrúhle výročie, tak sa patrí sláviť to doma. Okrem iného je aj rok vysokohorských chát, takže sme pretek zaradili do kalendára podujatí a k tomu aj chata pod Soliskom, kde bol cieľ, slávi výročie, tak sme zostali doma," uviedol jeden z organizátorov podujatia Viktor Beránek.
Priznal, že keď spolu s Jarom Švorcom preteky z recesie vymysleli, ani im nenapadlo, že by pretrvali dvadsať rokov. "Na prvom ročníku nás bolo asi osem, žiadni diváci, rozhodcovia, nič. Som rád, že nosičské preteky sú živé a spájajú komunitu ľudí, ktorým sú hory blízke. Tu nejde o výkony, skôr o zábavu a kamarátstvo, aj keď na trati to chvíľami býva bojovné," zasmial sa chatár spod Rysov Viktor Beránek. Ten si napokon v jubilejnom 20. ročníku "vybojoval" symbolické 20. miesto.
Trasa pretekov viedla od Štrbského plesa cez Furkotskú dolinu k chate pod Soliskom (1840 m). Vyše štyridsať sherpov si na chrbát naložilo 60-kilový náklad s lisovanými briketami, 15 žien - pretekárok nieslo 20-kilové bremeno. Všetci absolvovali 500 metov prevýšenia. Trať bola pre mnohých novinkou, na chatu pod Soliskom totiž preteky ešte nikdy neviedli. "Nebola náročná fyzicky, skôr psychicky, presne som predpokladal, že dole bude husto a budeme si doslova dýchať na krk," povedal jeden zo sherpov.
Aj víťaz pretekov, Pražák Milan Marhan, ohodnotil trasu ako mimoriadne ťažkú. "Stalo sa nemožné a vyhral som. Najmä záver bol náročný, tie výstupové 'schody' mi dali zabrať," uviedol víťaz, ktorý mal z neočakávaného prvenstva obrovskú radosť. "Som horolezec, po Tatrách sa túlam často a chcel som si vyskúšať tento známy pretek. Raz som niečo podobné absolvoval v Krkonošiach, ale niesol som len pár kíl, to bolo lacné víťazstvo. Toto si naozaj cením, paráda," uviedol muž, ktorý prekvapil domácich pretekárov.
"Priznávam, že som trochu zaskočený. S kamarátmi sme sa hecovali, že jubilejný dvadsiaty ročník musí vyhrať niekto z nás. Napokon nám dal príučku muž, ktorý nikdy nenosil! Klobúk dolu pred ním. Akurát ma mrzí, že rozdiel medzi nami bol len pol minúty. Keď som v závere pochopil, že ten muž s batohom, bez nosičskej krošny, je tiež pretekár, už sa mi nedalo predbehnúť ho," skonštatoval Edo Lipták, ktorý napokon skončil druhý.
Smútok sa počas Sherpa rallye zrkadlil aj v očiach Jara Švoca, jedného zo zakladateľov populárnej akcie. "Plánoval som, že po pauze v pretekaní sa znovu po šiestich rokoch postavím na štart práve na jubilejnom ročníku. Kvôli pracovným povinnostiam som štart tesne zmeškal, je mi to ľúto. Ale sľubujem si, že si na budúci týždeň nabalím krošňu, prejdem si trasu, regulárne si odmeriam čas a poprosím jury, aby ma do výsledkovej listiny doplnila," hovorí Jaro Švorc, ktorý 19 rokov nosieval na chatu pod Rysmi. Ako dodal, na budúci rok chce pripraviť brožúru o histórii pretekov. "Dlhé roky som robil kroniku Sherpa rallye, nájdu sa tam vzácne fakty a bola by škoda, keby zostali zabudnuté," plánuje.
Trojica najlepších sherpov (Marhan, Lipták a Maličký) zvládla trať v priemere za hodinu desať minút, ženské víťazné trio (Lackovičová, Styková a Pažitná) za približne 56 minút. Obyčajný turista bez nákladu prejde danú trasu za dve hodiny. Po pretekárskom zápolení sa v chate pod Soliskom rozbehla klasická nosičská zábava Sherpa show, v ktorej nebola núdza o dobrú náladu a spomínanie.
Jej vyvrcholením bolo konštatovanie, že nosenie ako tradičná forma zásobovania vysokohorských chát v Tatrách nezahynie. "Pokrok sa nedá zastaviť, vo svete sa chaty zásobujú lanovkami, vrtuľníkmi, skútrami. Ja si však myslím, že pokroku netreba bežať v ústrety. Stále tvrdím, že ľudské nohy sú tou najlepšou technikou," uzavrel Jaro Švorc. Viktor Beránek sa k nemu pridal tvrdením, že "možno aj o tristo rokov tu ešte bude nosenie živé, kým neprídu lietajúce taniere a ľuďom nezakrnú nohy."
Mira KOVÁČIKOVÁ
Komentáre (0)