Rozhovor pre denník pravda

* Pôvodný názov filmu o expedícii Chimantá boj Jaskyňa. Novým názvom Tepuy chcete zlákať divákov mystikou indiánskych kmeňov?
Vtedy som ani nesnil, že raz bude tento film v kinodistribúcii. Zhodou okolností sa objavil aj komerčný film Jaskyňa o rôznych príšerách, vraždiacich jaskyniarov v podzemí. Nechceli sme, aby si ich diváci mýlili. Slovom tepuy označujú domorodci stolové hory, ktorých sa strašne boja. Veria, že na ich plató žijú démoni a ktokoľvek sa na ne dostane, bude potrestaný.

* Úvod dokumentu o jedinečných objavoch slovenských speleológov vo Venezuele však patrí tatranskej jaskyni Mesačný tieň.
Zvábil ma Braňo Šmida: Poď si vyskúšať, čo je to objaviteľské jaskyniarstvo! Mám rád Vysoké Tatry, preto som bol zvedavý, ako vyzerá ich podzemie. Vchod do jaskyne, ktorú objavil Braňo s Igorom Papom, je vo výške takmer dvetisíc metrov medzi Javorovou a Bielovodskou dolinou. Podľa nich je to jedna z najťažších jaskýňna Slovensku. Pravdepodobne bude i najhlbšia. Začína sa zlaňovaním, uzučká šachta vás vedie do hĺbky sto metrov, kde človek musím vydýchnuť vzduch z pľúc, aby sa vôbec dostal vlastnou váhou dole cez zvislé meandre hory. Ale skúste vychýchnuť, keď na bojíte! Zišli sme do hĺbky 320 metrov, kde sme postavili tábor. Celú noc som premýšľal, či sa vôbec dostanem hore. Po dvoch dňoch hľadania v podzemí, v psychicky vyčerpávajúcej tme, teplote okolo 0 stupňov a v absolútnej vlhkosti, v ktorej sme sa plazili, ťahali stany, spacie vaky a ďalšiu batožinu, som našťastie schudol päť kíl a hadím spôsobom som sa dostal nahor. Vtedy som si uvedomil, že určite nechcem byť jaskyniar!

* Okrem filmu Tepuy, ktorý sa po prvý raz dostáva do kinodistribúcie, ste dokončili aj ďalšie. Napríklad dokument Vysoké Tatry - Divočina zamrznutá v čase, ktorý ste robili s biológom Tomášom Hulíkom pre rakúsku televíziu ORF. Tam sa má vysielať16. októbra, v premiére film uvediete na Medzinárodnom festivale horských filmov v Poprade.
Bola to výzva urobiť v prostredí, ako je Universum, niečo hodnotné, pekné a trvácne. Práve robíme slovenskú verziu. Tešíma, že sa dokument predal už do štyridsiatich televíziía ohlasy sú veľmi pozitívne. Neexistuje lepšia reklama pre naše Tatry. Myslím, že ich poznám veľmi dobre, všetky štandy, presne viem, o koľkej a kde mám byť, ako to bude vypadať. Na Tomášovi Hulíkovi ma však fascinovala jeho energia: Poďme! Dokážeme to spraviť! A jeho slová: Keď má byť dokument pre Universum, poďme to urobiť hlavne o zvieratách. Lenže nakrútiť 52-minútový film o Tatrách a živote v nich, ktorý vám vyrazí dych, je ťažké. Treba na to úžasne veľa času, hoci Tatry súmalé pohorie.

* Čo bolo najťažšie?
Nakrúcanie si vyžadovalo obrovské množstvo času a trpezlivosti. Zvieratá nie sú herci, ktorým môžete povedať: Teraz prejdite sprava doľava. Keď chcete nakrútiť kamzičiu ruju, jednoducho tam v tom momente musíte byť. Štyri razy som sa pokúšal nakrútiť kamzíky v kamzičej jaskyni, ale podarilo sa mi to až po dokončenífilmu. Škoda...

* V Poprade budete premiérovať aj film Neznáma Antarktída. Z koľkých hodín materiálu ste vyberali?
Nenakrútil som veľa, len štyri či päť hodín. Mráz je tam veľmi ohraničujúci fenomén. Stačívšak, ak si na to psychicky zvyknete a dodržiavate niekoľko pravidiel, aby ste neomrzli. Veľa ľudí neverilo, že sa nám podarí prejsť pešo od pobrežia až po najvyššíbod kontinentu Mount Vinson. Nikto pred nami tadiaľ neprešiel. Je tam veľa trhlín a ľadopádov. Prinútiť sa vo víchrici a pri mínus 40 stupňoch vytiahnuť kameru a urobiť zopár záberov je naozaj ťažké. V stokilometrovej víchrici sa štyria horolezci snažili na holom ľadovom plató postaviť stan, hádzali sa naň, aby neuletel. Hovoril som si: Keby som to nakrútil, boli by to fantastické zábery, diváci v kine by pri nich iste ani nedýchali! Veľmi som to chcel nakrútiť, ale musel som im pomáhať zachraňovať stan. Keby nám ho odfúklo, bol by to iste dramatický záber, len by sme mali trošku problémy s prežitím.

* Často hovoríte, že až v strižni vidíte, čo všetko ste hľadáčikom kamery na expedíciách zažili a zaznamenali. Čo ste si uvedomili pri strihaní dokumentu o Antarktíde?
Je to úplne čistá biela plocha, po ktorej sa pohybujú štyri celkom bezvýznamné postavičky. Na ľadovej čiapke zeme strácate pocit, že existujú iné svetadiely, iní ľudia, dokonca rodina. Po desiatich dňoch začne telo fungovať úsporne, aby si šetrilo energiu, pretože každý deň musíte ťahať sane tridsať kilometrov cez ľadové pláne a trhliny. Prekvapí vás obrovská masa niečoho bieleho a nepoškvrneného, ktorá nejaví nijaké stopy života stovky kilometrov navôkol. Nič, len ľad... Nič vás nerozptyľuje. Monotónny pochod vo vás vyvolá pocit bezmyšlienkovitého stavu, ktorý je taký krásny, až je mystický. Začal som chápať polárnikov, ktorí kedysi dobývali severný a južný pól a neskutočne si pritom vytrpeli, pretože ich technológie neboli také ako dnes. Ak ten pocit raz zažijete, tak vás polárne oblasti začnú priťahovať ako droga.

* Ako oddych ste si pred rokom naordinovali výpravu do Bhutánu. Vraj vám pripadala ako cesta do rozprávky.
Skutočne. Prišli sme do krajiny, v ktorej vládne dobrý kráľ. Bhutánčania sú budhisti a hovoria, že chudoba je nedostatok šťastia. Kráľ zaviedol pojem hrubé domáce šťastie. Tvrdítotiž, že naša definícia zvyšovania životnej úrovne hrubý domáci produkt nemusí viesťk šťastiu. Zaviedol úžasné zákony: právo na lesy, čistý vzduch, ekologicky čisté jedlo, sebestačnosť vo výrobe potravín, vzdelanie, lekársku starostlivosť. Do každej aj najvzdialenejšej dedinky dal slnečné kolektory, aby mali ľudia svetlo. Zakázal lov rýb, reklamy, igelitové tašky nesmú do jeho krajiny. Lenže kráľovstvo, ktoré bolo do roku 1974 uzavreté pred svetom, sa začína pomaly otvárať. Pred niekoľkými rokmi kráľ povolil televíziu, v hlavnom meste sa objavili mobily, majú internet. A zrazu nastala veľká polemika, pretože deti sa začali v školách biť, čo bolo dovtedy nemysliteľné. Priniesla to západná kultúra. Každý mladý človek však chce poznať, či v inej krajne nie je cesta k šťastiu kratšia a lepšia.

* Dokument o kráľovstve ste nazvali Bhután - hľadanie šťastia.
Bhutánčania žijú prírodou. Nádhernou a divokou, s horami vysokými sedemtisíc metrov. Ľudia napísali kráľovi petíciu, aby na ne nechodili horolezci. V Bhutáne sú najvyššie nezlezené hory sveta. Od výšky šesťtisíc metrov tam nesmie človek, pretože hory súduševné chrámy bohov. Tam si uvedomíte, ako si naša civilizácia stavia pred prírodou múr. Je tam, samozrejme, tvrdý život, ale ľudia sa viac smejú. Aj bez DVD, najnovších počítačov a áut. Chcel by som z príjemnej cesty urobiť rovnako príjemný film. Na jeho konci však môže maťdivák pocit - skúsme ochrániť toto kráľovstvo, lebo je naozaj rajom na zemi. Lenže teoreticky by rajom na zemi mohlo byť aj Slovensko. Keby nám však niekto povedal, máte tu koliby, ovečky, lúky a možnosť stráviť príjemný život, asi by sme sa všetci vzbúrili. Prahneme po najmodernejších výdobytkoch materiálneho sveta, ktoré nám majú priniesť šťastie.

* Vo februári ste sa vybrali so synom do Mongolska. Zasa chuť relaxovať?
Viete, ľudia sa domnievajú, že stále cestujem. V skutočnosti som zavretý v strižni a dávam dokopy scenáre, komentáre, filmy. Práca ma vždy tak pohltí, že jednoducho musím z nej po niekoľkých mesiacoch utiecť, aby som si urobil poriadok v rebríčku vlastných hodnôt. Teraz som túžil ísť niekam, kde nie je vlastne nič. Kde nie sú turisti. Mongolsko sú obrovské pustatiny, len jurty a kočovníci, ktorí žijú ako pred tisíc rokmi so stádami jakov, kôz, oviec a koní. Zašli sme až na západ do hôr, ktoré obývajú Kazaši. Sú to fantastickí ľudia, jedinečné ekologické spoločenstvo, ktoré nevie, čo znamená slovo ekológia alebo environmentálna výchova. Keď však zbalia jurtu a po troch mesiacoch odídu, nenájdete po nich ani stopy. Dokonca aj hovienka po svojich zvieratách vyzbierajú. Používajú ich na kúrenie, lebo tam väčšinou nie sú stromy. A potom prídete do mesta, do civilizácie a vidíte, ako prechádzajú na iný spôsob života a nevedia si poradiť s odpadom. Mestečká sú špinavé a okolo nich smetiská, ktoré rozvieva neúnavný vietor.

* Ako sa páčil výlet vášmu osemnásťročnému synovi, ktorého ste po prvý raz zobrali na cesty?
Jeho kamarátmi povedal, že to bolo preňho najsilnejšie, čo v živote zažil. Nebol to však len výstup na ľadovcové štvortisícovky, prvosplav rieky Biela voda, či dlhé jazdy na koňoch. Oslovili ho obyčajníľudia. Pohostinnía nezištní. Keďsme išli okolo nejakej jurty, ponúkli nám jogurt, kefír, mne aj vodku a večer sa skončil veselo. Ešte od čias Džingischána majú v sebe zakódovanú súťaživosť - v lukostreľbe, pretekoch na koni a zápasení. Všetci Mongoli sú rodenízápasníci. Zápasia pri každej príležitosti, ba aj na svadbách. Niekedy som povedal: Mám tu zápasníka, je silný. Po takom zápase ste zrazu ako jeden z nich. Zápas je však veľmi džentlmenský. Stačí, keď sa jeden z účastníkov dotkne časťou tela zeme a hneďho pustia. Úžasne si synov výkon cenili. Hneďnám požičali kone, ukázali krajinu...

* V dokumente Omo - Cesta do praveku sa vám podarilo zachytiť, ako člena expedície Petra Ondrejoviča uštipla zmija. V Tepuy zasa pád spolucestovateľa do rokliny skrytej pod vegetáciou.
Takéto filmy sa asi bez intuície s šiesteho zmyslu nedajú robiť. Petra som zachytil, keď ho pohrýzla piesočná zmija. Potom je na vašom zvážení, či chcete nakrúcať, alebo zachraňovať. Neskôr vás mrzí, že ste veľa dôležitých okamihov nenakrútili a dokrútiť spätne sa to nedá. Nie som človek, ktorý by kolegov organizoval či vracal. Treba preto predvídať a mať kameru stále v pohotovosti. Pamätám si, ako sme po dvadsaťhodinovom pochode dvoch výškových kilometrov a ťahaní ťažkej batožiny došli do tieňa Mount Vinsonu, najvyššej hory Antarktídy. Bolo mínus 47 stupňov, telo unavené a spotené od námahy pod vrstvou oblečenia. Všetko na vás začína mrznúť, užnemáte silu ani zapnúť varič, nieto ešte nakrútiť omrznuté a zaľadnené tváre. Boli by to neuveriteľné zábery, no nenakrútil som ich.

* Nemáte niekedy chuť vrátiť sa na miesta, kde ste boli? Stretnúť sa trebárs s náčelníkom, ktorý na vás mieril kopijou v novoguinejskej džungli?
Po expedícii, na ktorej som nakrútil túto reálnu scénu pre film Pururambo, som si povedal: Nikdy viac! Už nikdy nebudem cestovať. Nakoniec som bol na Novej Guiney tri razy. Človek tu však musíbyť neustále v strehu a napätí. Bez pomoci domorodcov, ktorí nás sprevádzali divokými údoliami i bažinami, by sme džungľou nikdy sami neprešli. Pod vašimi nohami je aj iné bohatstvo ako neporušený svet prírodných ľudí. Práve na Novej Guiney je najväčšia baňa na meďa zlato. Peniaze menia aj Guineu. Dobrému priateľovi Petrovi Ondrejovičovi som povedal: Ak tam chceš ešte zažiť prírodných ľudí, vyraz už dnes. Zajtra bude ten svet iný. Dal som mu GPS, všetky moje údaje o ceste, aj fotografie. Nech sa nich hľadá ľudí, ktorí boli vo filme. Keď sa vrátil, priniesol mi aj smutnejšie správy omojich hercoch: Tento už nežije, tento má už len dve deti. Tlačísa tam civilizácia, misionári a etnoturisti. Darmo, svet sa úžasne zdynamizoval a vzdialenosti sa zmenšili.


Jena Opuldusová
22. 9. 2007, denník Pravda