Polárny akumulátor

Magnetom Petra Valušiaka sa stali oblasti, kde teplota spoľahlivo klesá na hranicu únosnosti. Všetko sa do veľkej miery odohráva v hlave, formulka, ktorú Peter Valušiak rád používa. Má ju stokrát overenú a prežitú. Keď sa vráti z ciest, väčšinu času trávi v nákupnom centre. Azda len málokto by ho hľadal v chráme konzumu, takom vyčerpávajúcom prostredí.

Hneď vedľa obchodu so športovými potrebami, ktorý ho živí, úraduje poradňa duševného zdravia. Aké príznačné. Aj polárnik by mohol rozdávať rozumy. „Okoštoval“ síce zimy a teploty, ktoré rozumu zbavujú, ale predsa. Na vlastnej koži zažil pocity, ktoré väčšina z nás nechá celý život ležať úhorom.

Počas expedícií do polárnych oblastí, ktoré si zamiloval, trávi veľa času sám so sebou. Už neraz mu išlo o krk, vie, čo je strach, bezmocnosť, monotónnosť, neistota. Zažil osudové skúšky i pocity dobyvateľa.

Jeho návraty do civilizácie sa nesú v znamení nebadaného trápenia. Nevie sa zbaviť pocitu, že už za sebou nič neťahá. V hlave má však zakaždým upratané. Príde nabitý energiou. Ako akumulátor.

Pochod ako výzva

„Dali sme si dobre do držky,“ pochvaľuje si Peter Valušiak poslednú expedíciu do Antarktídy, ktorá v ňom stále rezonuje. Išli s ním ostrieľaní borci - dokumentarista Pavol Barabáš s kamerou a trio Čechov - cestovateľ Rudo Švaříček a horolezci Vladimír Nosek a Zdeněk Hrubý.

Mali pred sebou veľkú výzvu, dlhý pochod, ktorý pred nimi ešte nikto nepodnikol. Tristopäťdesiat kilometrov po najchladnejšom kontinente planéty. Prejsť peši cez Ellsworthovo pohorie od hranice kontinentu až na Mount Vinson, najvyšší vrch Antarktídy. Navyše, polárnik mal v pláne ešte viac: po dosiahnutí vrcholu prejsť na antarktický ľad, za ďalších štyridsaťpäť dní pochodu stáť na južnom póle a odtiaľ späť na základňu, na ktorej pristáli.

Spolu dvetisícpäťsto kilometrov takmer za tri mesiace. V histórii prvý, čisto autonómny sólo prechod južného pólu na lyžiach. Nebyť nepredvídaných okolností, azda by motyka vystrelila a jemu by sa podaril ďalší husársky kúsok. Tak ako pred rokmi, keď strávil 118 dní v zajatí ľadu.

Veľký klinec

Za polárnika bol korunovaný predčasne, hoci sa v blízkom okolí dvoch zemských pólov motal neraz. V čase, keď sa prvýkrát vydal na južný pól, niekto rozohral hru, ktorú nedokázal „ukočírovať“. Jej vyvrcholením bolo označenie, že je prvým Slovákom, ktorý stál na južnom póle.

Pravda však bola taká, že 200 kilometrov pred pólom sa pre zlé počasie museli otočiť. „Naučilo ma to veľa o prehre. Nikdy som netvrdil, že som bol prvý,“ spomína. Pól si však našiel, aj keď na opačnej pologuli. Severný pól Eskimáci volajú Veľký klinec, okolo ktorého sa otáča Zem.

Tento pomyselný bod, kde ľubovoľný smer ukazuje vždy na juh, sa Valušiak spolu s tromi ruskými polárnikmi rozhodol navštíviť počas cesty naprieč Severným ľadovým oceánom - z Ruska do Kanady. Prejsť Arktídu v celej majestátnej šírke bol neuskutočniteľný sen. Reinhold Messner, svetoznámy horolezec, ho po svojom neúspešnom pokuse označil za najväčší polárny problém tisícročia.

Čakalo ich nebezpečenstvo väčšie ako v Himalájach. Pohyblivé ľady, teploty až päťdesiat stupňov pod nulou a ľadové medvede. „Mal som v gatiach. Na pleciach som mal zodpovednosť za technické zabezpečenie expedície,“ priznáva polárnik. Severný pól dosiahli po 75 dňoch. Výpoveď o krutých podmienkach odbaví vetou: „Človek si zvykne na všetko.“

Po 118 dňoch stúpili na kanadskú pevninu. Prešli viac než 3500 kilometrov. „Naučil som sa improvizovať, vážiť si priateľov, jedlo i každú omrvinku. Je to zatiaľ maximum, čo som v živote zo športovej stránky dosiahol,“ hovorí vyučený geológ.

Nebyť unikátneho dokumentárneho filmu Pavla Barabáša, výnimočný výkon štvorice polárnikov by azda upadol do zabudnutia. Film 118 dní v zajatí ľadu poodhalil časť z dramatických polárnych okamihov. Čo ich čakalo v Antarktíde?

Kontinent nikoho

Počasiu nerozkážeš, v Antarktíde obzvlášť. Pre nepriaznivé poveternostné podmienky trčala expedícia jedenásť dní v čilskom Punta Arenas. Pobalení, pripravení kedykoľvek odletieť. Antarktída je kontinent všetkých a nikoho. Svet si ju stráži sám pred sebou.

Pravidlá sú nemenné. Chceš ísť na najvyšší vrch najjužnejšieho kontinentu? Zaplať a letíš. „Cena za prepravu jedného horolezca pod najvyšší vrch a späť je milión korún. Drahší je už len let na Mesiac. Našej expedícii išlo predovšetkým o športový výkon. Stali sa z nás čierne ovce. Dali sa na neistú cestu po zemi,“ objasňuje polárnik.

Prvé dni boli kľúčové. Členovia expedície si zvykali. Na nehostinné podmienky, ľadový povrch, na seba. Učili sa ísť v difúznom svetle, orientovať sa v „bielej tme“, predvídať trhliny. Hľadali spoločnú reč: tempo, najúspornejší krok, disciplínu.

Peter ako vodca naučil ostatných chodiť po ľade, zžiť sa s ním, získavať silu a energiu. „Vstával som prvý. Vyliezť zo spacieho vaku bolo najťažšie. Najnižšia teplota, ktorú sme v stane namerali, bola mínus 38 stupňov Celzia, vonku ešte o desať menej.“

Na vrchole

Režim pochodu bol prísny. Budíček o šiestej, o ôsmej vyrážali. Hodinu šliapali na lyžiach, pätnásť minút oddychovali. Denne išli osem hodín čistého času a prešli zhruba tridsať kilometrov. Krutá zima zachádzala za nechty, do spánku, všade.

Len pri ťahaní saní sa dalo ako-tak zohriať. Hlava sa čistila. Všetko ďaleké sa odrazu stalo nepodstatným. Pätnásťtisíc kilometrov od domova. Na jedenásty deň dorazili pod úpätie Mount Vinsonu. Najchladnejší kopec planéty má dve výšky. Obe sú správne, len nikto nevie, ktorá naozaj: 4897 alebo 5140 metrov. Nedá sa vraj poriadne zmerať.

Výstup do základného tábora vo výške 2300 metrov bol viac než dramatický. „Jedenásť hodín sme bojovali s ľadovým peklom a snehovou víchricou. Keď sa vyjasnilo, pochopili sme, prečo ľadovcom Nimitz z južnej strany ešte nikto neprešiel. O dva dni som stál na vrchole kontinentu. Bol som nesmierne šťastný.

Krížom cez Antarktídu

Zdržanie pri odlete do Antarktídy a zlé počasie spôsobilo časový posun. Peter už sólový pochod na južný pól nestíhal. Svoj polárny sen odložil. Po návrate z Antarktídy dostal maláriu. Exotický suvenír, ktorý si pred pár rokmi priniesol z etiópskej rieky Omo, sa opäť prihlásil o slovo.

Peter Valušiak sa nepovažuje za blázna ani za hrdinu. Žije všetkým, čo súvisí s prírodou. Našiel svoj protipól. Momentálne ho na súboj opäť vyzýva Antarktída. Chce ju prejsť skrz-naskrz. Ako inak, pešo. Z Čile cez južný pól na Nový Zéland. Doposiaľ sa to nikomu nepodarilo. Magická príťažlivosť polárnych končín zostáva uväznená v jeho „chladnej“ hlave.


Juraj Sedlák, Žurnál

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku2. 4. 2007, 08:39