Krajinu vnímať akoby tretím okom

ŠPORT "ZAPLATENÝ" KÄšBMI

Ako sa človek zo stredu Európy dostane k dobrodružstvám v extrémnych podmienkach polárnych oblastí?

"Trošku náhodou. Mal som šťastie stretnúť sa v správny čas na správnom mieste so správnymi ľuďmi - v roku 1980 na Zemi Františka Jozefa v Severnom Ľadovom oceáne."

Predsa len, niečo vás na tom všetkom muselo priťahovať.

"Už predtým ma fascinovali príbehy z histórie. Kto aj vďaka nim potom raz vstúpi so zvedavosťou do polárnych krajín, má chuť sa tam stále vracať. Je to jednoducho ako magnet. Aj pre čistotu krajiny, nie je to tam zaľudnené... skrátka, Arktída má svoje osobitné čaro."

Nelákajú vás po Mt. Vinsone aj najvyššie vrcholy iných svetadielov?

"Každý má robiť to, čo vie. Na Vinson som určite nešiel preto, aby som si urobil čiarku, že je najvyšší v Antarktíde. Pri kúsku šťastia sa s pomocou iných dá dosiahnuť aj veľmi vysoký vrchol, ale to nie je to, čo chcem. Cítil by som sa, ako keby ma na pól mali doviezť lietadlom a mal by som urobiť už len tých pár posledných krokov, to skrátka nie je ono. Väčšinou som zvyknutý spoliehať sa sám na seba, potom to má cenu."

NECHODÍ "PUSTIŤ DO GATÍ"

Vráťme sa k prechodu z Ruska cez Severný pól do Kanady. Pre bežných ľudí je toto podujatie pravdepodobne ešte tak "na hrane zdravého rozumu", alebo už skôr za ňou. Ako ste ho vnímali vy?

"Takto som to nikdy nebral, ani raz mi neprišlo na um, že to robíme pre nejaké riziko. To podstatné bolo ?len? o tom, že sa tam poriadne vytrápime. V takzvanom civilizovanom svete sa všetkému nad nejakou pomyselnou hranou zvykne dávať prívlastok adrenalínový. Toto však nebolo žiadne bezhlavé, ale niekoľko rokov cieľavedomo pripravované podujatie. ?Pustiť do gatí?, tak to fakt mať nemusím."

Poďme k reálnym rizikám, ktoré ste vtedy prekonávali. Najskôr enormný chlad mínus 50 stupňov Celzia a vysoká vlhkosť vzduchu.

"Mráz je nebezpečný, keď je človek psychicky slabý a podvolí sa mu. Vlhkosť robí mráz nepríjemným, v tej kombinácii je to fakt zima, ktorá zachádza za nechty. Ale treba vždy vyvíjať nejakú činnosť, lebo všetko, čo môžete dokázať, je jednoducho najmä o hlave, tá je dôležitá."

V úvode, v polárnej noci, vás čakali aj možné psychické depresie, keď svetlo bolo len nejakých 150-200 minút denne.

"Ten skok z civilizácie a tepla do absolútne iného prostredia bol skutočne velikánskou zmenou a ešte k tomu sme šli na zamrznuté more... Pocit istoty preto na začiatku bohvieaký nebol, stále sme mali nervy "na strunke"."

MEDVEĎ NEBOL HLADNÝ, LEN ZVEDAVÝ... V stane ste sedeli štyria, keď zvonku prešla cez tenkú celtu laba ľadového medveďa. Ako na ten krušný zážitok spomínate?

"To sa stalo ešte v roku 1990. Vtedy si človek uvedomí, aký je maličký, že toho veľa nenastvára. Najprv sme z toho mali srandu, že niekto k nám ide zvonku, ale hneď vzápätí prišla panika, v ktorej sme v stane nechali aj zbraň. Puška tam nemôže byť stále nabitá, lebo náboj v nej zamrzne. A keď človek nie je bohvieaký strelec, tak rozzúrený medveď s ním určite pozametá. Našťastie, tento bol skôr zvedavý ako hladný, inak by sme sa teraz spolu nerozprávali."

Spali ste na ľadových kryhách, ktoré neustále "pracovali", s praskotom sa presúvali unášané morskými prúdmi, pod vami hôbka štyri a pol kilometra...

"Tak to som si nikdy neuvedomoval, či je tam desať alebo tisíc metrov, utopiť sa môžete v tom aj v tom. Jediné, na čo sme si dávali pozor bolo, aby sme v úvode nespadli do vody, pri mraze mínus päťdesiat je to smrť. Keď som neskôr spadol do mora v mínus pätnásť, hodne dlho mi nebolo teplo... Teraz sa už, na rozdiel od našej výpravy spred ôsmich rokov, chodí na arktické more s vodotesnými oblekmi, vývoj ide stále dopredu."

Neskôr vás čakalo nezvyčajné oteplenie a prekonávanie množstva širokých a aj pár kilometrov dlhých trhlín na otvorenom mori.

"To bolo naozaj nepríjemné, nikto z nás nerátal s tým, že pôjdeme ako v lete, napríklad rok po nás tam už šla ďalšia výprava po zamrznutom, pevnom ľade. V Arktíde čím je teplejšie, tým je horšie. V chlade je stabilnejšie počasie, najlepšie je mať tam okolo mínus dvadsať stupňov."

Nasledovalo až nadprirodzené stotožnenie sa s prírodou a celou vašou existenciou pri hľadaní správnej cesty, stav duše v spojení s mystikou krajiny...

"Začali sme viac počúvať krajinu a všetko vnímať akoby tretím okom. Reálny stav bol iný a intuícia hovorila zas niečo iné, skoro vždy sme na ňu dali a bolo to správne riešenie."

Ako ste sa cítili potom, keď ste už vedeli, že sa vám toto dovtedy nikým nezažité arktické dobrodružstvo podarilo?

"Najprv prišiel obrovský pocit šťastia a po ňom obrovské sklamanie, lebo zrazu bolo po všetkom a nemali sme čo robiť. ?Makali? sme v kuse štyri mesiace a keď sme potom hoci len pol dňa nešli, začalo nám to chýbať."

UTOPENÝ V BIELEJ TME Teraz ste zažili v Antarktíde zas niečo iné. Prebíjanie sa cez ľadopády ako v Himalájach, s veľkým rizikom pádu do trhlín.

"Pre mňa to bolo pripomenutie mladších čias z Ťan-šanu a ďalších ázijských hôr, ale aj obrovská škola skúseností od českých himalájistov Zdeňka Hrubého a Vláďu Noseka, ktorí tam s nami boli. Na ľadovci som sa aj vybál, aj vytešil, fajn pocit. Ocitol som sa aj v trhline - miestami to bolo veľmi na hrane, museli sme si naozaj dávať pozor. Navyše, tá ľadová džungľa je veľmi náročná na orientáciu, a tú som mal na starosti práve ja. Keď po jedenástich hodinách konečne nájdete sane s materiálom, bez ktorého nedokážete prežiť, je to obrovská úľava trafiť k nim logickým spôsobom, lebo na globálnom pozičnom systéme GPS vám môže hocikedy odísť batéria, a preto sa treba spoliehať hlavne na seba, nie na techniku."

Povestné dlhotrvajúce búrky, keď krajina v takzvanej bielej tme vyzerá ako mlieko všade vôkol vás, bez možnosti orientácie...

"Zažil som to po návrate spod Mt. Vinsonu na Patriot Hills, dve hodiny peši od tábora. Biela tma zvaná ?white out? sa blížila ako nízka hmla a kým som zbehol z kopca do základne, už som si nevidel doslova ani na nos. Ste celý obklopený niečím, čo je absolútne bez kontrastu a nikto v tom nevie, či ide hore alebo dolu, či rovno alebo do kruhu. Inak normálne snehové búrky sme nebrali ako zlé počasie, lebo sme si časovo nemohli dovoliť čakať na mieste a šli sme aj počas nich. Ale v ľadopáde sa bez dobrého počasia ísť nedalo, tam si človek nemôže dovoliť žiadny úraz, lebo sa nevráti."

TATKO ĎALEKO OD PÔRODNICE

V čase, keď ste stúpali na Mt. Vinson, sa vám na Slovensku narodila prvorodená dcéra Terezka.

"Deň predtým som sa vrátil spod vrcholu, lebo som bol dosť unavený a necítil som sa v pohode, navyše mi ?odišlo? upínanie stúpacieho železa. Na druhý deň ráno som po telefonáte s domovom vedel, že narodenie maličkej je už iba otázkou najbližších hodín. Na to som myslel cestou hore, až pod záverečný úsek. O vrchol som vyslovene bojoval, vtedy na to nebol čas. Ale v momente, ako som pri zostupe opustil hrebeň, som na to myslel znova. To už bola Terezka na svete. Až večer som sa konečne dozvedel, že sú žena aj dcérka v poriadku a konečne prišla úľava. V hlave sa mi po jej narodení určite niečo obrátilo, človeku to zmení život."

Kto vyberal meno?

"Pre dcéru som vyberal meno ja, pre syna ho mala pripravené žena. Volal by sa Boris, po jednom priateľovi, ktorý zostal v horách."

MOČ NAMIESTO ČAJU

Aké je to, keď sa človek spotí hneď v úvodnej hodinke a potom vie, že týždne nemá nárok na nejakú osobnú hygienu?

"Tam to až tak nevadí, lebo organizmus sa prepne na iný režim. Už po prvom dni telo prakticky nevylučuje minerály - alebo keď, tak len vo veľmi šetrnom programe."

Nedali ste si ešte doma aspoň niektorí vyoperovať napríklad slepé črevo, veď každý takýto zápal by mal fatálne následky?

"Nie, lebo takisto nám môže haprovať hocičo iné a všetko sa vyoperovať jednoducho nedá. No a ideálnejšie prostredie na schladenie slepého čreva ako polárne oblasti ani neexistuje." A čo so zubami, boli predtým preventívne trhania a plombovania, dá sa tam čistiť chrup?

"Zubár mi dal predtým do poriadku všetky zuby - opravoval tri či štyri - aby som sa vyhol problémom. A k tomu čisteniu: keď si okrem vody zohrejete aj pastu, môžete sa o zuby starať pravidelne, ale to nebol náš prípad, pretože ani nebola potreba to robiť. Hlad je tam taký veľký, že si zuby vždy riadne vylížete."

Ako sa chodí na toaletu v mraze mínus 25 až 40 stupňov Celzia?

"Na veľkú hlavne rýchlo a na malú sa v noci používajú takzvané pisboty, len si ich ráno človek nesmie pomýliť s fľašou čaju. Párkrát sa nám podarilo aj to..."

Nehrozila vám "ponorková choroba"?

"Nie. Ani v Arktíde a ani teraz v Antarktíde. Všetko to boli profíci, ktorí počúvali jeden druhého a vedeli, čo majú robiť."

Čo vám na takýchto výpravách najviac chýba?

"Už keď som tam, tak mi v podstate nechýba nič, ale v Antarktíde bolo stresujúce časové obmedzenie pobytu. Jedlo a benzín si viete rozložiť, s časom je to niečo iné."

ČO ĎALEJ A S KÝM?

Posledná Antarktída vám nevyšla podľa predstáv aj vinou veľkého časového sklzu hneď v úvode pri čakaní v zlom počasí na let na jej pobrežie. Zvyšok peňazí tam však zostal v depozite na ďalší pokus u firmy, ktorá tieto podujatia zabezpečuje. Kedy bude a akým štýlom?

"Tentoraz mám dohodnutý termín odletu s Rusmi do Antarktídy z čilského Punta Arenas na 25. októbra 2007. Chcel by som urobiť čistý transantarktický sólo prechod v dĺžke približne 2800 kilometrov od mora po more pri základni McMurdo a odtiaľ loďou na Nový Zéland. "

PETER DODEK