Jaskynný muž

Dozrievajú aj pocity z nových podzemných objavov. Hovorí tomu, že bol vyšetrovať graviditu jaskyne. Ešte pár dni potrvá, kým vhupne do bežného biorytmu. Predsa len, prichádza z tajomného a neraz aj nebezpečného podzemia, iného sveta - skoro podsvetia. Málo svetla a veľa ticha robí s človekom divy.

V jaskyni strávil najviac päť dní v kuse. Vie, kde sú jeho hranice. Žije intenzívne, organizuje speleologické expedície. Cez rok putuje z jednej jaskyne do druhej. „Naši prapredkovia kedysi jaskyne obývali, ja sa do nich na chvíľu vraciam, aby som objavil, čo ešte nevieme o našej Zemi, ” tvrdí speleológ Branislav Šmída, jaskynný muž v najlepšom veku.

Najhlbšia na svete

Deň pred naším stretnutím sa vrátil z najhlbšej jaskyne sveta v Abcházsku. O päť dní bol už zavŕtaný v útrobách stolových hôr vo Venezule. Na Kaukaze bol členom expedície, ktorá sa v jaskyni Krubera-Voronja prepracovala k novému svetovému rekordu. Medzinárodná výprava podzemných „misionárov“ prehĺbila jaskyňu na neuveriteľných 2170 metrov.

Braňo Šmída sa úplne na dno nedostal, ale tvrdí, že to bola vynikajúca skúsenosť. „Ruskí a ukrajinskí speleológovia strávili v podzemí 11 dní, a to je extrémne dlhý pobyt. Museli si budovať niekoľko podzemných táborov. Len cesta dole im trvala tri dni.“

Medzičasom sa opäť vrátil do Venezuely. Práve tam sa so skupinou slovenských a českých jaskyniarov zapísal medzi objaviteľov unikátnych priestorov. Uznanie si vyslúžili objavom spred pár rokov, keď na stolovej hore Roraima našli prvú horizontálnu jaskyňu v kremencových horninách. Nazvali ju Krištáľové oči.

Objav vzbudil obrovskú pozornosť. Venezuelský prírodovedec Charles Brewer-Carías si Slovákov všimol a pozval ich na výpravu do masívu Chimantá, ktorý je dvakrát vyšší ako Vysoké Tatry a týči sa k nebu z amazonského dažďového pralesa.

Izolácia fascinujúceho sveta tepuy, ako stolové hory Guayanskej vysočiny nazývajú domorodí Indiáni z kmeňa Pemón, trvá milióny rokov. A práve tam objavili jedny z najväčších a najstarších kremencových jaskýň na svete, do ktorých ľudská noha dovtedy nevkročila.

Braňovi Šmídovi odvtedy tieto končiny nedali spávať. Nabúrala sa totiž predstava odborníkov, ktorí odjakživa považovali kremencovú horninu za takmer nerozpustnú.

Pekelná diera

Jednu z mamutích jaskýň, ktoré Šmída s priateľmi objavili, nazvali príznačne: Pekelná diera. Bola široká ako autostráda a pripomínala nehostinný povrch cudzích planét. Tma sa valila zovšadiaľ. Márne hľadali steny, na ktoré nedovideli.

Enormná koncentrácia oxidu uhličitého, baktérií a plesní bola ďalším rizikom. Braňo Šmída sa takmer otrávil. „Niečoho som sa nadýchal. Cítil som, že sa mi organizmus rozpadá, telo odchádza. Zožierala ma teplota. Povedal som si, že nemôžem zaspať, vystúpil som na povrch, do džungle a postupne otrava ustúpila.“ uvažuje.

Voda, ktorú pili, obsahovala množstvo bielych pijavíc a lariev komárov. Zistili to však až po týždni. Odvtedy vodu pili cez ponožku - slúžila ako sitko.

V jaskyni objavili celú škálu doteraz neznámych foriem kvapľov a výplní. „Špecifická klíma umožnila v podmienkach absolútnej tmy rast bakteriálnych zhlukov, ktoré sa podobali šampiňónom. Boli tvrdé ako kameň, ale zvnútra živé. Domnievame sa, že dve miliardy rokov staré horniny rozožierajú baktérie. Ide svojím spôsobom o prírodný zázrak,“ opisuje vyštudovaný geológ.

Krištáľové oči

O rok neskôr sa vrátili na stolovú horu Roraima, do jaskyne Krištáľové oči, aby zdokumentovali jej pokračovanie. S kamerou ho sprevádzal aj dokumentarista Pavol Barabáš. Modlili sa, aby dorazili na „konečnú“.

„Bola to prvá a za dlhé roky jediná jaskyňa, v ktorej sme chceli doraziť až na koniec. Pokračovanie podzemia je zmyslom nášho úsilia, no táto jaskyňa svojou dĺžkou prekonala všetky očakávania,“ podotýka Braňo Šmída, vedúci šesťčlennej expedície. Posledný deň bádania strácali stopy, istotu a prehľad o čase. Aj zakresľovanie do mapy, ktorá je pre život jaskyne kľúčová, im išlo akosi krvopotne.

Zastavili sa na pätnástich kilometroch a dvestoosemdesiatich metroch. Krištáľové oči sa stali najdlhšou jaskyňou sveta v kremencoch. Na „konečnú“ nedorazili. „Jaskyniarstvo je vypĺňanie mozaiky. Ide o kolektívne dielo, ktoré sa odkrýva postupne.“

Skúsený speleológ vie, o čom hovorí. Za dvadsať rokov už objavil a prešiel desiatky kilometrov jaskýň doma aj v zahraničí. Za najväčší objav považuje Mesačný tieň. Jaskyňu, do ktorej chodí ako na klavír.

Domovská jaskyňa

Vápencový masív Javorinská Široká vo Vysokých Tatrách, vysoký 2 210 metrov, je medzi jaskyniarmi známy, ale zabúdajú naň. Na systematickejšie podzemné bádanie je príliš ďaleko a vysoko.

Braňo Šmída a jaskyniar Igor Pap objavili vo výške 1 700 metrov medzi Bielovodskou a Javorovou dolinou nenápadné prepadlisko. Jedenkrát pol metra. Len prievan naznačoval, že to nebude len obyčajná diera. Po štyroch metroch sa skala impozantne otvorila. Pokračovala šachtou vysokou ako činžiak.

Na jej dne čakalo na jaskyniarov kľúčové miesto. Nazvali ho Skľučujúci meander. Extrémne úzka úžina sa na jednom mieste dá prejsť len poležiačky a s prázdnymi pľúcami, na výdych. Slabšie nátury a silnejšie postavy nemajú šancu. Dokonalé jaskyniarske sito. Kto neprejde, nemá v podzemí Širokej čo hľadať.

Jaskyňu pomenovali Mesačný tieň. Jej objav vyvolal vlnu kritiky zo strany ochranárov a úradníkov. Vstup do jaskyne bez povolenia je u nás klasifikovaný ako porušenie zákona. „V masíve Širokej možno očakávať najväčší jaskynný systém na Slovensku.

Už dnes je Mesačný tieň zmapovaný a preskúmaný do dĺžky 13 kilometrov,“ naznačuje vášnivý speleológ nové perspektívy. „Aj naše podzemie je absolútne panenské a nepoznané. Ešte dlho bude čo objavovať. Jaskynného stresu a napätia sa asi tak skoro nezbavím.“

Juraj Sedlák, Žurnál