Film Omo - cesta do praveku

Ukážka z filmu  Viac o DVD

 

SYNOPSA
Minulosť ľudstva sa vynára práve z afrických dejín. Tam niekde na brehu etiópskej rieky Omo, ďaleko od civilizovaného sveta, sa našli najstaršie kosti pravekého človeka. Milióny rokov sa však dejiny civilizácie ľudstva tomuto územiu vyhýbali. Vďaka tomu sa tu zachovali kmene, ktoré nás môžu vtiahnuť späť do minulosti, aby sme lepšie pochopili, odkiaľ sme vyšli a možno i to, kam smerujeme. Šesť odvážlivcov sa pustilo na rafte nebezpečným kaňonom rieky OMO do neznáma. Bojovali  s nástrahami rieky v ťažkých perejách tečúcich územím nikoho, aby objavili nielen prírodných ľudí žijúcich na    dolnom toku rieky Omo, ale i sami seba.

Scenár, kamera, strih, réžia: Pavol Barabáš
Hudba: Michal Ničík
Dĺžka: 68 minút
Rok výroby: 2002


Upútavka - FORMÁT WMV
Upútavka - FORMÁT DIVX


OCENENIA FILMU
Strieborný Gentian za “Best Film On Exploration”- Trento, Taliansko, 2003
GRAND PRIZE - Sliven, Bulharsko, 2004
GRAND PRIZE - Teplice nad Metují, ČR, 2003
GRAND PRIZE - Skipper, Tále, SR, 2003
GRAND PRIZE - Poprad, SR, 2002
GRAND PRIZE - Zlatý štít za dobrodružstvo - Medzinárodný dobrodružný festival, Val d´Isére, Francúzsko, 2005
1. cena - za vizuálne aspekty filmu, Explorers Festival, Lodz, Poľsko, 2004
1. Cena v kategórii “DOBRODRUŽNÉ VODNÉ ŠPORTY” - Ostrava, ČR, 2004
Cena za najlepšiu sladkú vodu - Voda, Moře, oceány, Ústí nad Labem, ČR, 2004
Cena slovenskej filmovej kritiky - Trenčianske Teplice, SR, 2003
Zvláštne uznanie poroty - Vancouver, Kanada, 2003
Cena poroty - Envirofilm, Banská Bystrica, SR, 2004
2. cena - Kendal, Veľká Británia, 2003
Čestné uznanie poroty - Graz, Rakúsko, 2003
Cena poroty - Agrofilm, Nitra, SR, 2003
Cena Slovenského literárneho fondu - Hory a mesto, Bratislava, SR, 2003
Cena divákov - Hory a mesto, Bratislava, SR, 2003
Cena divákov - Poprad, SR, 2002
Cena divákov - Uherské Hradiště, ČR, 2002
Najlepší dobrodružný, expedičný a objaviteľský film v kategórii “Dokumentárne filmy”- Autrans, Francúzsko, 2004
Cena divákov - MFF Divoká Orlice, ČR, 2006


EXPEDÍCIA OMO - DIVOKÝMI PEREJAMI ZA DIVOKÝMI KMEŇMI

28.10. 2001 sa vrátili z Etiópie na Slovensko členovia Expedície OMO. Na gumennom nafukovacom rafte splavili 900 km druhej najnáročnejšej africkej rieky OMO. Jej náročnosť nespočíva iba v perejách z červenohnedej spenenej vody obtiažnosti WW III-IV. Rieka preteká hlbokým a neschodným kaňonom plným nebezpečných hrochov, päť metrových krokodílov a jedovatých hadov. Počas celej jednomesačnej cesty sa museli spoľahnúť len a len na svoje schopnosti a schopnosti celého šesťčlenného kolektívu bez akejkoľvek možnosti pomoci v prípade nehody alebo zásobovania z vonku. Rieka totiž preteká územím nikoho.


Martin Žilka - cestovateľ a fotograf: “Splavenie rieky na rafte bolo však len prostriedkom, ako sa dostať do juhozápadnej časti Etiópie k domorodých kmeňov Bodi, Bata, Kwega, Mursi, Bume a Karo.”


Viktor Káňa - horolezec:“Vďaka zložitému prístupu si väčšina týchto kmeňov zachovala úplne prírodný spôsob života taký ako pred tisícročiami, bez akýchkoľvek civilizačných prvkov. Mnohí z nich prvýkrát videli bieleho človeka a deti s plačom a strachom utekali pred nami. Sú tu kmene, kde ľudia jednoducho nepoznajú peniaze.”


Peter Ondrejovič - cestovateľ: “Sú to kmene, ktoré si prísne strážia svoje teritória. Napríklad len pred 10 rokmi kmeň Bume v noci preplával rieku a a za jeden deň vystrieľal kmeňu Mursi desatinu populácie, čo je asi 500 ľudí.”


Peter Valušiak - cestovateľ a polárnik: “Samozrejmosťou bolo nočné stráženie táborov nielen pred divou zverou, ale i ozbrojenými domorodcami, celodenné pádlovanie pri priemerných teplotách 30 až 40 °C v tieni, pri nedostatku pitnej vody a pri množstve komárov a múch tse-tse.”


Lucia Mišíková - majsterka sveta v raftingu:“Expedícii hrozilo množstvo chorôb ako malária, spavá nemoc, žltá zimnica alebo bilharzia - malé slimáčiky žijúce v tejto vode, ktoré sa jednoducho zavŕtajú do tela.”


Pavol Barabáš - režisér: “Vďaka svojej neprístupnosti tieto kmene predstavujú spolu s kmeňmi v pralesoch Novej Guinei a Amazónie posledné etnologické bohatstvo na našej planéte. Expedícia bola akýmsi cestovaním v čase do praveku a množstvo fotografického a filmového materiálu sľubujú nezabudnuteľný zážitok i divákom.”


REŽISÉR PAVOL BARABÁŠ O ZÁŽITKOCH Z EXPEDÍCIE A KALAŠNIKOVE V CHATRČI

Nebola to moja prvá filmárska expedícia. Na objavnú dobrodružnú a nebezpečnú cestu ďaleko od civilizácie sme sa vypravili šiesti. Na raftovom člne v Etiópii sme ako druhý na svete /po nákladnej expedícii National Geographic/ splavili celý tok unikátnej africkej rieky Omo. Je síce veľká asi ako náš Dunaj, to teda áno - ale s oveľa divokejšími perejami, drsnejšou tropickou prírodou a nahými domorodcami.

Pri skoro mesačnom splave sme si na divokej a zradnej vode nemohli dovoliť nijakú nehodu. Medzi číhajúcimi krokodílmi pod hladinou a nebezpečnými hrochmi by každá kolízia znamenala náš koniec. Ocitli sme sa nielen medzi jedovatými hadmi, muchami tse-tse, komármi, dotieravou háveďou a nespočetnými nástrahami. Prvých desať dní v úzkom a nebezpečnom kaňone sme nestretli žiadneho domorodca. Úžasné však bolo stretnutie s úplne nahými a úplne čiernymi bojovníkmi kmeňa Bodi. Putovali sme do oblastí, kde sa našli najstaršie pozostatky pravekého človeka, teda bytosti, ktorého genetickú výbavu nosia aj dnešní ľudia. Bola to cesta do praveku.

Keď sme prechádzali dedinou takmer neznámeho kmeňa Kvegov, uvedomil som si, že títo ľudia dostávajú všetko od prírody. Spočiatku sme nevideli žiadne stopy našej civilizácie. Ale zrazu v jednej chyži - domorodec nabíja ostrými nábojmi kalašnikov. Zväčša stojí majland, aspoň štyri kravy. Je iróniou, že práve účinná rýchlopalná zbraň je jediným a hlavným znakom súčasnej civilizácie, znakom, ktorý od nás ochotne domorodci prebrali aj na takýchto odľahlých, panenských miestach.

Aj keď sme pred cestou zhromaždili všetky dostupné mapy, zemepisné a etnografické informácie, naďabili sme náhodne v pralese na celkom neznámy kmeň Batov, o ktorých sme nikde nenašli žiadny záznam. Nevideli sme u nich ani žiadne zbrane. Ocitli sme sa tisíce rokov naspäť. Pri každej ceste do neznáma sa človek stretne s nečakaným prekvapením, aj keď dnes máme družice a technika dokáže presne zmapovať každý centimeter zemského povrchu. Ozajstným čarom expedície je však vždy najmä to, že človek objavuje predovšetkým sám seba.

Kameru v čokoládových perejách som musel ochraňovať v špeciálnych púzdrach. Zväčša som čas vymedzený na zábery starostlivo vyberal, šetril energiu. Na vode nie je zástrčka na dobíjanie bateriek. Na 900 kilometrovom splave viedla k rieke len jedna džípová cesta. Tu už domorodci mali skúsenosť s cestovným ruchom. Keď počujú cvaknúť uzávierku fotoaparátu, žiadajú si zaslúžený bakšiš. Rýchlo sa prispôsobili novej živnosti. Odomňa nežiadali žiadne spoplatnenie záberov, lebo na kamere nebolo počuť to charakteristické - ako cvaká spúšť. Nemusel som teda platiť. Ale aj tak som nemal záujem o pózistické zábery.

Všetku poživeň, nevyhnutné zásoby a výstroj na mesiac sme si viezli v gumennom ráfte. Snažili sme sa vždy prenocovať, aby sme mali súkromie, aby nás nikto nevyrušoval. Ostražitá nočná stráž musela prefiltrovať vodu na ďalší deň. Často sa nám nepodarilo dobre zakempovať, neunikli sme pozornosti miestnych obyvateľov. Domorodci mali o nás prehľad. Isteže, často sa stalo, že nám niečo jednoducho zobrali. Razili pri tom svoju jednoduchú filozofiu. Čo sa raz ocitlo na ich území, právom im patrí. A hotovo. Ak čosi chceme, môžeme si to od nich kúpiť späť. Nie vždy sa to však aj podarilo.

Je o mne známe, že okrem bežného proviantu a výživy presadzujem na krkolomných cestách konzumáciu slaniny a najmä veľkého množstva cesnaku. Statočne si ho dávala aj naša skúsená raftérka Luciša. Takže pravidelná cesnaková kúra sa nám opäť osvedčila. Možno nás práve cesnak zázračne ochránil pred pliagou - zničujúcimi následkami rôznych cudzokrajných baktérií. Lenže nevyhli sme sa iným nástrahám a závažným zdravotným komplikáciám.

Svetová zdravotnícka organizácia - WHO nástojčivo odporúča pre Etiópiu proti malárii ako spoľahlivú ochranu. Je to antimalarikum - s označením Lariam. Všetci sme ho presne užívali. Avšak márne. Pri návrate z rieky Omo dostal už v džípe jeden z nás prudký malarický záchvat. Do jedného roka sa prejavili u všetkých členov expedície obidva druhy malárie, ktoré sa tam vyskytujú: maláriu Vivax a najnebezpečnejšiu tropickú maláriu. Afrika k nám bola napriek tomu milostivá. Nemilosrdná je však reklama a biznis s „overenými“ farmaceutickými prípravkami pre málorozvinuté krajiny. Všetkých nás prekvapila neúčinnosť lieku, ktorému sme slepo dôverovali.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku30. 6. 2005, 04:36