Slovenský režisér Pavol Barabáš venoval vo svojej dokumentárnej tvorbe veľa priestoru aj téme tibetského budhizmu. Okrem Tibetu, Nepálu, či Ladaku ho podľa vlastných slov najviac oslovil peší prechod horami severného Bhutánu.
„Robil som veľa filmov o tibetskom budhizme, spomeniem napríklad Budhistický Ladakh, Pod Kančendžongou je ich domov, Budhizmus na streche sveta, Mustang. Tibetský budhizmus sa pomaly obnovuje po ruskej okupácii v Mongolsku. Tejto téme som sa venoval pri prechode tejto rozľahlej krajiny vo filme Mongolsko – V tieni Džingischána," hovorí režisér.
Najčistejšie je však podľa neho táto filozofia života zachovaná v malom kráľovstve Bhután pod Západnými Himalájami. „Touto krajinou som prechádzal v čase, keď kráľ rozhodol, že ukazovateľom pokroku nebude zvyšovanie HDP, lebo to neprináša ľuďom šťastie. Zaviedol pojem „Hrubé domáce šťastie"," spomína Barabáš.
Šťastie svojich poddaných vraj kráľ postavil na štyroch pilieroch. Za prvé, musia žiť v ekologicky čistej krajine a mať všetci prístup k ekologicky zdravým potravinám. Za druhé, im vláda zaručuje bezplatné školstvo a bezplatné zdravotníctvo. „Za tretie, čo si myslím, že je veľmi dôležité, je zachovanie vlastnej kultúry a tradícií a po štvrté, ľud si zaslúži mať dobrú vládu. Naozaj som sa cítil v tejto krajine veľmi spokojne," podotýka režisér.
Onedlho sa kráľ dobrovoľne vzdal absolutizmu a odovzdal právomoci parlamentu. "Teraz radšej ani nesledujem ako sa v Bhutáne darí „Hrubému domácemu šťastiu" v konfrontácii s modernou dobou, ktorá sa snaží ovládnuť aj túto krajinu," hovorí.
Šťastie je tak blízko, že ho nevidíme
Popri spoznávaní východných kultúr si Barabáš uvedomil, že ho postupne ovplyvňujú. „Myslím si, že každý človek je viac, či menej napojený na univerzum, či si to uvedomuje alebo nie. A práve východné filozofie sú tomu poznaniu najbližšie. Spoznávanie kultúr a hlavne filozofia života, s ktorou sa ľudia spod Himalájí pozerajú na život a na svet je pre mňa veľmi inšpiratívne," vraví režisér.
„Človek by si mal uvedomiť, že svet nie je dobrý alebo zlý, ale je taký, ako ho vnímame my... Film "Pod Kančendžongou je ich domov" sa končí vetou: ‚Šťastie netreba hľadať na najvyššej hore, šťastie je veľmi blízko, je dokonca tak blízko, že ho človek pre tú blízkosť ani nevidí...' Keď je človek nespokojný, nemôže podľa Barabáša príčinu hľadať vôkol seba a nútiť sa milovať svet. Musí hľadať tú spokojnosť a šťastie v sebe samom a tomu sa treba naučiť," vysvetľuje 55-ročný rodák z Trenčína, ktorého, ako priznal, po návrate domov najviac naplní návšteva našich slovenských veľhôr.
Barabáš sa považuje skôr za naturálny typ: „Nazval by som sa prírodným človekom, lebo sa veľmi dobre cítim v prírode, hlavne vysoko v horách. Tam cítim tú energiu vesmíru, hlavne v čase, keď zapadá slnko a vychádza mesiac a ste niekde vysoko na kopci." To je to, čo ho nabíja a čomu sa vie aj naplno otvoriť.
"Myslím si, že je to také šťastie pre človeka, keď si vie nájsť takýto zdroj. A ľudia ho stále hľadajú. Niekto sa vie otvoriť pri pohľade na more, niekto na rozkvitnutú lúku, iný na zasnežené pláne, niekto v kostole. No povedal by som, že skutočne šťastný človek si vie tú energiu nabrať zo všetkého," pousmieva sa.
Pri nakrúcaní nemá strach z nebezpečenstva
Známy režisér v súčasnosti pripravuje nový projekt z našich najvyšších hôr. Po uvedení filmu Suri o zániku jedného prírodného afrického kmeňa nakrúca teraz film o práci, ktorá ho ako študenta veľmi ovplyvnila: "Je to film o starých tatranských nosičoch, ktorí vynášajú na vysokohorské chaty už dlhé desaťročia rôzne náklady. Nakrúcanie bude prebiehať ešte do Vianoc a film by mal byť hotový niekedy začiatkom budúceho roka," priblížil Barabáš.
Ako dodal, časť jeho tvorby je tiež zasvätená objavovaniu neznámych území na našej planéte. Pri nakrúcaní vraj nemá strach ani z adrenalínových situácií. Divák tak so zatajeným dychom sleduje prechody cez nepreskúmané pohoria Antarktídy, spúšťa sa do novoobjavených jaskýň Amazónie, splavuje divoké rieky, či zlaňuje najťažšie kaňony sveta.
„Z pohľadu bežného človeka sa to môže zdať nebezpečné, lebo sú to pre neho nepoznané situácie. Aj ja mám z toho najprv obavy, pokiaľ neurobím ten prvý krok do neznáma. Potom to už človek berie ako úlohu, ktorú treba vyriešiť," objasňuje režisér.
Ako dodáva, tým, že sú dobrý tím a každý vie, čo má robiť, nebezpečenstvo sa eliminuje. „Je to presne tak, ako keď dostanete nejakú neznámu úlohu v práci. Najprv máte pocit, že to nepôjde a potom sa do toho zakusnete a nepustíte sa toho, kým to nevyriešite. To isté zažívame pri riešení rôznych situácií na expedíciách," vysvetľuje.
„Ja nie som človek, ktorý by sa len tak vrhol do nejakého nebezpečenstva, všetko si rozanalyzujem a nehrniem sa bezhlavo do nejakého problému," hovorí. Naopak, na cestu vraj ide len vtedy, keď vie, že sú dobrá partia a že bude všetko klapať. Keď vie, že sa môže spoľahnúť na ľudí, ktorí v tíme sú, že to nie sú žiadne bábovky.
"Lebo väčšina tých expedícií je o strádaní, o hlade, smäde, vyčerpaní či nepohode. Buď sa týždne boríte v močiaroch v neznesiteľnom dusne atakovaný malarickými komármi, alebo ťaháte po ľadových kryhách neskutočne ťažké sane pri teplotách, ktoré neraz dosahujú aj mínus 50 stupňov," podotýka Barabáš, ktorý sa do výprav púšťa zakaždým minimálne vo dvojici.
„Nikdy som nikde nešiel sám. Potrebujem sa s tými zážitkami s niekým podeliť. Často film urobím cez pohľad priateľa. Zúčastnil som sa veľa expedícií, nakrútil mnoho filmov, ale v žiadnom z nich ma nakoniec neuvidíte," upresnil.
Po každej expedícii mu zároveň podľa vlastných slov nejaký čas trvá, kým sa zaradí späť do bežného života. „Vždy to býva podľa toho, koľko času strávim ďaleko od civilizácie. Prvé týždne po návrate sa zvyčajne nikam neponáhľam, neskutočne si užívam a teším sa ako malé dieťa aj z tých najmenších maličkostí. Na všetko mám čas, všetko prijímam s pokojom a s vedomím, že všetko je nakoniec tak, ako má byť," dodal dokumentarista.
Vytlačiť stránku
Komentáre (0)