Stál som tam, pod Cerro Torre. Vietor spieval drsné balady. Pri ich počúvaní som sa nevdojak oprel o kôru starého stromu - bukovca, ktorý tu nazývajú Lenga. Moje prsty prechádzali po jeho popraskanom kmeni, po ryhách, ktoré boli kronikou patagónskeho času. Pocítil som k tomu stromu nesmierny obdiv.
Zjazvená kôra bola svedectvom o búrkach, ktoré ho bičovali, o mraze, ktorý sa snažil preniknúť do jeho drene, o slnku, ktoré ho spaľovalo, no vždy prežil. Jeho korene sa pevne držali skál, ako ruka starca, ktorý sa odmieta vzdať. Pocítil som úctu.
V tých stromoch som našiel aj odraz svojho starého otca – jeho ruky, jeho pohľad, jeho tichú silu. Aj on prežil búrky života, no nikdy sa nezlomil. Pamätám si, ako sedával na drevenej lavičke pod staručkým orechom. Hovoril málo, ale jeho prítomnosť bola pevná ako ten strom, ktorého sa jemne dotýkal.
Tieto stromy mi akoby dávali odpoveď. Čítal som v nich odkazy, ktoré tam zapísal vietor i čas. Hovorili o pevnom bode, o hodnotách, ktoré podržia, keď príde búrka. Aby som nebojoval proti víchrici, ale naučil sa s ňou tancovať, že každá nová jar je víťazstvom života.
Odchádzal som z Chalténu s hlbokým rešpektom. Nie len k horám, ale k týmto tichým, starým bojovníkom. Sú pre mňa živým dôkazom toho, že život, aj ten najťažší, stojí za to žiť – s odvahou, vytrvalosťou a koreňmi pevne zapustenými v zemi, ktorá nás živí. Že po každej víchrici vyjde slnko.
Poznáte aj vo vašom okolí stromy, ktoré vo vás vzbudzujú úctu? Poznáte starých ľudí, ktorí vám pripomínajú taký starý strom?
Písané vetrom a časom pod Cerro Torre.
25.11.2024
Pavol Barabáš
Vytlačiť stránku
