Sínusovka Veľkej Fatry

V tomto júnovom období chodieva na chatu aj Milan Marenčák. Tento uznávaný krajinný architekt je s chatárom veľmi dobrý kamarát a večer pri petrolejkách preberajú množstvo tém. Zaujímavé boli ich diskusie o tom, ako hory vplývajú na človeka, ktorý v nich žije. Nikdy som sa nad tým veľmi nezamýšľal, ale je pravda, že ostré tvary tatranských hrebeňov a štítov stále dráždia moje podvedomie. Nútia človeka byť stále v akomsi napätí a strehu. Keď je človek dlho v tomto prostredí, môže sa po pár mesiacoch vnútorne unaviť. Keďže som študoval elektrotechniku zapájam sa do debaty s teóriou frekvenčných vĺn. Vedel som, že svet, ktorý okolo seba vnímame prostredníctvom zmyslových orgánov, teda hlavne oka, je len výsekom z obrovského frekvenčného spektra. Čím ostrejšie hrany, tým väčší počet násobkov frekvencií musí oko spracovať. Milan nám navrhol, aby sme počas hektickej sezóny aspoň na pár dní zmenili pohorie. Na Jána, keď je najdlhší deň, sa s ním vyberáme na hrebeň Veľkej Fatry.

Stojíme na Ploskej a hľadíme na oblé tvary Ostredku i Krížnej. Milan nič nehovorí, len sa usmieva. Cítim v ňom pokoj ako z krajiny naokolo. Som tu už po niekoľký krát, ale dnes je to akoby úplne iné. Ležíme na Ostredku obsypaného množstvom kvetov a slová sú zbytočné. Je nám akosi dobre. Jemná tvár krajiny sa spája s mojim vnútrom. Stávame súčasťou Veľkej Fatry a hlavne jej pokoja, ktorý z nej vyžaruje.
Neviem, to popísať, ale niečo sa v ten deň vo mne zmenilo. Začal som trochu inak vnímam horskú krajinu, jej estetiku, osobitosti a hlavne to, ako s ňou harmonizujem. Niečo sa zmenilo aj bez argumentov a vnucovania krásy. Vidíš, hovorí Milan, tá krajina, to je jednoduchá sínusovka. To ona prechádza nevtieravo do teba a preto ten pohľad na túto krajinu ukľudňuje...
Odvtedy sme chodievam aspoň raz za sezónu upokojiť myseľ na hrebeň Veľkej Fatry. A chodievam dodnes a naozaj často.