Rozhovor pre spravodaj MFHF

Tvoj prvý film uvidia diváci hneď v prvom festivalom bloku. Nie je to film lezecký, ide o etnografickú snímku. Ako vznikala?

Vo filme Nahé svety som sa vrátil naspäť k témam, o ktorých si myslím, že s odstupom času sa stanú z mojej tvorby asi najvzácnejšie. Prečo? Sú to práve filmy o prírodných ľuďoch, ktorí z našej planéty rýchlo miznú. Dá sa povedať, že patrím do poslednej generácie, ktorá mala možnosť prírodné kmene zachytiť. S nimi sa stráca aj obrovské poznanie. Bol som naozaj fascinovaný týmto svetom. Práve film Nahé svety vznikal z túžby zachytiť akúsi esenciu prírodných kmeňov a ich život v harmónii s prírodou, ktorý je pre nás už takmer nepredstaviteľný. Cesty k nim do odľahlých končín Zeme boli vždy plné výziev
a nečakaných objavov, bez vyšliapaných ciest a sprievodcov, kde sme sa museli spoliehať na intuíciu a inštinkty. Každý krok vpred bol ako otváranie dverí do minulosti, také cestovanie v čase, do neskutočného sveta, ktorý sa však rýchlo vytráca.
Tento film je mojou snahou uchovať aspoň kúsok tohto poznania.

Na úvod filmu Nahé svety pokladáš rečnícku otázku: Ako si udržíme harmóniu prírody na Zemi, keď sa z planéty vytratia posledné prírodné kmene? Hádam k takému stavu ľudstvo nikdy nedospeje. Avšak ako ty sám, vo svojom živote, pristupuješ k tejto téme, ako udržať harmóniu prírody na Zemi?

Vo filme Nahé svety, okrem mnohých ciest, opisujem aj nezabudnuteľnú cestu proti prúdu riek do srdca Amazónie, kde sme natrafili na lovcov a zberačov. Pre mňa to bol vstup do bájneho raja, kde som mohol dlho pozorovať, ako žijú Indiáni v symbióze so svetom okolo nich – podobne ako stromy a rastliny. Po čase som začal chápať ako funguje ich spoločenstvo, ktoré vďaka kmeňovým zákonom dokázalo prežiť v pralese tisíce rokov. Napríklad nenašiel som stopy agresie či sebectva. Takéto správanie by ohrozilo prežitie celého kmeňa a bolo okamžite trestané izoláciou osoby. Pre prírodných ľudí je úcta k Zemi a prírode stavom srdca a ducha. Likvidácia prírody a tradícií nás vedie k strate spirituality, ktorá je dôležitá v živote prírodných národov. Tu som si asi najviac uvedomil, že šťastnými nás robí náš kmeň – skupina ľudí, s ktorými zdieľame hodnoty, radosti,
smútok, ale i dostávame podporu. Bez tohto spojenia sme často stratení a nespokojní, hľadajúc niečo, čo nenájdeme v nákupných centrách či na sociálnych sieťach. Evolúcia nás odmenila pocitmi šťastia a spokojnosti práve vtedy, keď pomáhame druhým a keď sme súčasťou spoločenstva. Verím, že návrat k základným hodnotám, ako sú zdieľanie, komunita a úcta k prírode, je cestou k zachovaniu rovnováhy na našej planéte. Tieto hodnoty sú zakódované v našej DNA. Moderné technológie nám tieto pocity môžu napodobniť, no často prinášajú aj osamelosť a pocit nepotrebnosti. Preto si myslím, že je dôležité budovať si svoj kmeň. Práve cez tieto spojenia nachádzame skutočné šťastie a harmóniu, ktoré nám moderný svet často
bráni dosiahnuť. Nesmieme zabudnúť, že sme súčasťou nádhernej planéty Zem, na ktorej sme vlastne len na krátkej návšteve. Ako slušný návštevník sa snažím aj tak správať a užívať si túto návštevu v harmónii s prírodou. A tiež s ostatnými slušnými návštevníkmi, ktorí sú okolo mňa.

Tento rok máš v programe až tri fimly. Ktorý z nich ti dal najviac zabrať?
Určite je to film JAMES, storočie horolezectva. Pracoval som na ňom tri roky.

Vo filme mapuješ históriu JAMES-u. Ako sa Ti na filme pracovalo? Predsa len zmapovať sto rokov jeho existencie nemuselo byť jednoduché.

Dlho som tento projekt odsúval. Vedel som, že to bude obrovské množstvo práce, rozhovorov, hrabanie sa v archívoch i po súkromných zbierkach, ale aj analyzovanie a overovanie si faktov, ako to všetko s tým naším horolezeckým spolkom bolo. Tým, že som pred 50 rokmi vstúpil do JAMES-u a som jeho dlhoročným členom, tak v mnohých otázkach som mal jasno. Problém hlavne bol, ako to všetko dať do filmu. Pre mňa to bola výzva a výnimočná príležitosť filmársky sa pozrieť na JAMES, ako od svojho vzniku 1921 po súčasnosť prechádzal mnohými historickými obdobiami. Akoby to bola živá bytosť, ktorá sa stretávala s rôznymi problémami, zákazmi, politickými i spoločenskými zmenami, ktorým sa musela prispôsobiť. Počas svojej existencie dokázala vychovať množstvo ľudí nielen ku vzťahu k Vysokým Tatrám, ale aj vychovať výnimočných športovcov, ktorí
urobili svojimi svetovými horolezeckými výkonmi i novými myšlienkami dobré meno JAMES-u i Slovensku.

Vo filme Desiatkový kráľ predstavuješ portrét úspešného slovenského lezca Jozefa Krištoffyho. Prečo sa námetom tohto filmu stal práve on?

Pre mňa to bol ďaleko ľahší film ako JAMES. Robiť portrét jednej osoby, jeho pohľad na svet, prípadne cez jeho nevšedný výkon, je pre filmára jednoduchšie. S Jozefom Krištoffym som už spolupracoval na filme Príbehy tatranských štítov a sme dlhoroční kamaráti. Jedného dňa mi zavolal a podelil sa s tajnou informáciou, že chce voľne preliezť najťažšiu tatranskú hákovačku Hazard na Veľkom Kostole ohodnotenú ako jedinú v Tatrách na A5. Vznikla tak nová nádherná cesta klasifikácie 10 UIAA, ktorá je výnimočná tým, že je psychicky veľmi náročná, nakoľko sa ju snažil vyliezť eticky, tak ako prvovýstupcovia, bez
pridania nitov a len po vlastných isteniach. Po mnohých jeho lezeckých počinoch si myslím, že je to vrchol jeho 11-ročnej horolezeckej cesty plnej adrenalínu, krásy, poznania. Je to aj zamyslenie nad tým, čo znamená posúvať limity v horolezectve.

Na svojom konte máš množstvo filmov. Aký je Tvoj vnútorný motív, ktorý Ťa ženie vždy k novým filmom?

Dokumentárny film je naozaj náročná práca, ale na druhej strane je to pre mňa najkrajšia práca na svete, ktorá ma
napĺňa a posúva.