Keď sme sa tento rok vydali z prachu a chaosu hlavného mesta N’Djamena smerom na východ k hraniciam so Sudánom, nebola to cesta k prírodným kmeňom. Bol to návrat k téme, ktorá vo mne rezonuje už od roku 2008.

Čad je krajina, do ktorej sa neodporúča cestovať. Krajina, kde vás kvôli rizikám ani nepoistia, a kde pred pár rokmi zavraždili prezidenta. Práve v tomto drsnom prostredí sa však odohráva jeden z najsilnejších príbehov 21. storočia: ekologická genocída, ktorá sa zmenila na krehkú nádej.
Pred dvesto rokmi pulzovalo Afrikou 20 miliónov slonov. Dnes ich zostalo sotva pol milióna. V Čade bola táto dráma priam hmatateľná. Zo 300 000 slonov, ktoré tu žili v roku 1970, zostalo v roku 2010 necelých 450 jedincov.
Dôvodom bolo „biele zlato“ – slonovina. Jej cena na čínskom trhu vystrelila z 5 dolárov v roku 1989 až na závratných 2000 dolárov za kilogram v roku 2014. Pre pytliakov a organizovaný zločin to neboli živé bytosti, ale chodiace peniaze. Jeden slon s veľkými klamy predstavoval hodnotu 100 000 dolárov.
Do Zakoumy vtrhli arabskí žoldnieri Janjaweed zo sudánskeho Darfúru – „diabli na koňoch“ ozbrojení samopalmi a satelitnými telefónmi, ktorí vyvražďovali celé rodinné skupiny slonov naraz. Trauma z vyvražďovania spôsobila, že za 5 rokov sa Zakoume nenarodilo ani jedno mláďa.
Zmena prišla až v roku 2010 so správou parku pod organizáciou African Parks. No táto ochrana si vyžiadala najvyššiu daň. Na kopci Heban dodnes stojí memento. V roku 2012 tu pytliaci popravili šiestich strážcov parku počas ranných modlitieb. Títo muži nezomreli len za zvieratá; zomreli za to, aby sa táto zem nepremenila na totálne spustošenú pustatinu.
To, čo ma v Zakoume zasiahlo najviac, nebola len krása stád, ale ich pamäť. Slony v tomto parku sa správajú inak ako v Keni či Botswane. Sú extrémne ostražité, bojazlivé a pri každom zvuku človeka sa matriarchy okamžite zomknú okolo mláďat.
Hoci dnešné mladé sloníčatá masakre nezažili, staršie samice ich to naučili. Trauma sa tu prenáša z generácie na generáciu. Je zapísaná v ich génoch. Slony v Zakoume dokonca prestali migrovať a park neopúšťajú ani v období dažďov. Vedia, že život mimo jeho hraníc znamená smrť.
Napriek všetkému, Zakouma dnes žije. Od roku 2012 nebol v parku zabitý ani jeden slon. V roku 2018 napočítali už 127 mláďat mladších ako päť rokov a celková populácia presiahla 800 jedincov. Zakouma sa stala najväčšou koncentráciou slonov v strednej Afrike.
Keď som tam stál a pozoroval tie majestátne tvory, pochopil som, že tento príbeh nie je len o slonoch. Je aj o nás. O našej chamtivosti a ľahostajnosti, ale aj o nesmiernej odvahe tých, ktorí sa rozhodli tento svet brániť. Slony majú pamäť – pamäť utrpenia, ale aj pamäť nádeje. Je na nás, ktorú z nich v nich zanecháme.
Po odchode zo Zakoumy sme si požičali auto a vydali sa cez Kamerun, aby sme zdokumentovali slony v tamojších národných parkoch. Cesta nás však rýchlo vyviedla z omylu, keďže nás namiesto divočiny čakali rozbité cesty plné kráterov a všadeprítomná korupcia. Boli sme šokovaní zistením, že parky ako Waza či Bénoué, ktoré na internete sľubovali život, sú v skutočnosti prázdne a vyplienené.

Miestni obyvatelia nám potvrdili smutnú realitu, že v rezerváciách, kde v deväťdesiatych rokoch žili tisíce slonov, dnes už takmer žiadne nie sú. Tragédiu zavŕšili brutálne masakre pytliakov Janjaweed, ktorí v parku Bouba Ndjida vyvraždili stovky jedincov kvôli ich klom. Na rozdiel od úspešne zachránenej Zakoumy v Čade pôsobia tieto kamerunské územia len ako mŕtve miesta existujúce ako národné parky už len na papieri. Je možná ich záchrana v skorumpovanom svete?
Pavol Barabáš, Kamerun - január 2026
Fotogaléria
Vytlačiť stránku

