Obedňajšie slnko v Južnom Sudáne nemilosrdne praží. Sedím pod slamenou sýpkou, ktorá je postavená na dvojmetrových koloch a pozorujem život domorodého kmeňa, ktorý žije blízko hranice s Etiópiou. Osada pozostávajúca asi z 80 rovnakých slamených domčekov je úhľadná a čistá. Môj spoločník Ivan Bulík, s ktorým som absolvoval už 5 ciest za prírodnými kmeňmi Afriky, odišiel aj s množstvom detí pozorovať prípravy na nadchádzajúcu domorodú svadbu.
Neviem prečo, ale stále ma to ťahá stať sa aspoň na chvíľu súčasťou kmeňového spoločenstva a dotknúť sa niečoho pradávneho, čo máme zakódované v našej DNA. Prešiel som mnohé prírodné kmene Novej Guinei, Konžského pralesa, či Etiópie. Strávil som týždne s izolovanými Indiánmi hlboko v Amazónii, aby som sa znova dotkol dávneho sveta, ktorý onedlho vymizne z našej planéty. Prečo?
Naša moderná spoločnosť nám z materiálneho hľadiska poskytuje viac pohodlia aj bohatstva. Ľudia zistili, že môžu žiť nezávisle. Bohatý človek nepotrebuje pomoc, zdroje komunity, vedie život, ktorý nie je v súlade s miliónmi rokov existencie ľudstva. Bohužiaľ absencia kmeňa nás kdesi hlboko vnútri negatívne ovplyvňuje. Každý z nás chce patriť k nejakej skupine, byť k nej lojálny, mať pocit, že ho spoločnosť potrebuje, že je právoplatný a užitočný človek. Pocit nepotrebnosti je spúšťač nielen psychických problémov. Technologický pokrok je pre mnohých neuveriteľne zázračný a priťahujúci pozornosť, ale individuálny životný štýl, ktorý ľudstvu prináša, sa zdá, že môže mať v budúcnosti na ľudského ducha devastujúce účinky. Prečo?
Všetci cítime, že sa náš život v poslednej dobe mení. Akoby sa ľudia menej snažili robiť nezištne prospešné veci pre spoločnosť. Čítal som zaujímavú štúdiu o evolučnej základni nášho chovania. Človek robí dobro pre druhého človeka nielen preto, že to skupina ocení, ale aj kvôli zvýšeniu hladiny dopaminu a ďalších hormónov, ktoré ho robia šťastnejším. Práca pre komunitu zvyšuje i hladinu oxytocínu, ktorý spôsobuje siný pocit uspokojenia, čím sa vytvára citová väzba, čiže vysoká lojalita ku kmeňu.
Dlhotrvajúca vojna v Južnom Sudáne izolovala niektoré kmene pri etiópskej hranici. Dostať sa k nim je pre množstvo povolení, vojenských kontrol a prepadových rebelských skupín dosť komplikované, ale za každou vynaloženou námahou čaká človeka vysnívaná odmena. V Južnom Sudáne sú ním práve zachované prírodné spoločenstvá.
Čím sú rozdielne v jednotlivých častiach sveta? Skôr je zaujímavý opak, že všade išlo rovnostársku spoločnosť. Bohatý náčelník je len výplodom západnej literatúry, alebo západom politicky dosadeného vodcu. V komunite Toposa, ktorú sme ako jednu z mnohých mali možnosť študovať, boli rovnaké domy, rovnaké skromné náradie, rovnaké oblečenie. Tu naozaj cítiť, že zdieľanie a pomáhanie si navzájom je kľúčom k prežitiu kmeňa. A v kmeni sa všetci dokonale poznajú. Hromadenie a sebectvo sa tu jednoducho netoleruje a takýto človek je izolovaný.
Život kmeňa je závislí na okolitom ekosystéme, ktorý členovia uchovávajú tak, aby uživil kmeň i nasledujúce desaťročia. Z toho pramení starostlivosť o okolie a poriadok i čistota v osade.
Pri návrate do hlavného mesta Južného Sudánu Juby som si uvedomil začínajúcu rozpoltenosť spoločnosti t.j. príslušníkov rôznych kmeňov prichádzajúcich do hlavného mesta za „lepším“ životom. To sa odzrkadlilo v hore odpadkov, ktoré boli všade na ulici. Bolo až znepokojujúce sa na to pozerať, lebo si uvedomujete, že tí ľudia na uliciach sú vlastne samy, že každý bojuje o prežitie sám za seba, že neexistuje étos ochraňovať niečo, čo je spoločné pre všetkých, tak ako boli zvyknutí pri vlastnom kmeni.
Juba, 12.12.2022 Pavol Barabáš
FOTOGALÉRIA
-------------------------------
Niečo navyše: Cestou od prírodných kmeňov pri hraniciach z Etiopiou sme sa zastavili u kmeňa Mundari, ktorí je známy svojim krásnym dobytkom. Natrafili sme na zápas medzi osadami o najsilnejších chlapov. Spevom ich povzbudzujú ostatní obyvatelia. Pozrite si pozorne tých ľudí, tie vypracované ženy a určite nebude mať dojem, že sú nešťastní, trpiaci hladom:
Vytlačiť stránku
