Pri nakrúcaní filmu „Bhután – hľadanie šťastia“ som si čím ďalej, tým viac uvedomoval, že aký je človek, taká je aj krajina okolo neho. Aká je krajina, taký je aj človek. Ten súzvuk bol v Bhutánskom kráľovstve až rozprávkový. Hlavne ma nadchli šťastní a usmievaví ľudia...
Odvtedy som sa cez toto poznanie pozeral na rôzne kraje sveta i krajinu pod Tatrami - naše Slovensko.
V čom tkvie vlastne pôvab krajiny? Vnímavý človek si uvedomuje, že je duchovným dedičstvom, ktoré kreuje jeho dušu. Preto je dôležité, aký postoj ku krajine chováme, alebo lepšie povedané - ako ju pretvárame.
Nepozerajme sa na ňu len okom prírodovedca, ale aj cez históriu, legendy a príbehy predkov, ktoré sú v nej zapísané. Stačí sa po nej rozhliadnuť, aby sme zistili, akí ľudia v nej žili i žijú. Krajinu menia aj diaľnice, polia, smetisko, sídlisko, výrobné haly, nákupné centrá. Treba si uvedomiť, že to my svojimi požiadavkami vytvárame vzhľad krajiny. Bohužiaľ, dnes sme ju ponechali napospas všemocnému voľnému trhu, presekávajúcemu si cestu krajinou lobizmom a často i korupciou.
My však musíme byť i naďalej zodpovední za to, čo sa deje okolo nás. Krajina nás formuje, či si to uvedomujeme alebo nie. Potrebujeme ju k nášmu plnohodnotnému životu. Ona zas potrebuje, aby sme jej rozumeli, aby sme k nej mali úctu.
Je súčasťou nás, ona vychovala i našich predkov. Ako to vyzerá naozaj v praxi? Vieme ako zveľaďovať duchovné dedičstvo svojho okolia? Alebo nám je jedno, čo voľný trh s ním urobí?
Na jednej strane na Slovensku pribúdajú schátrané pamiatky, budovy. Na druhej strane vznikajú oplotené novotvary, ktoré pôsobia v našej krajine cudzo, nedopĺňajú jej charakter, ba práve naopak ho narušujú. Prestávajú byť pre nás miestom duchovného dedičstva, pokoja či harmónie. Genius loci týchto miest začína byť vzácnosť, ktorá rýchlo a nenávratne mizne. Výsledok našej ľahostajnosti je, že krajina stráca nenávratne na hodnote. 
Postupne sa začnú pretvárať i podhoria Vysokých Tatier. Stratia charakter výnimočnosti. Krásne zakvitnuté podhorské lúky, kde bolo z ochranárskych dôvodov zakázané aj pásť dobytok, sa zrazu menia na stavebné pozemky o rozlohe ako je mesto Poprad. Zmení sa pohľad na biosférickú rezerváciu - Národný park Vysoké Tatry. Štíty budú vyrastať z mora apartmánových domov, či výletných sídiel naprojektovaných za účelom zisku bez vzťahu, bez úcty, či chápania duchovného dedičstva.
Najväčším problémom dneška je devalvácia vzťahu ku krajine, k rodnej zemi a úcty k prírode. Ako sa dnes k nej staviame, tak sa nám v budúcnosti odmení. Mnohí cítime bezmocnosť. Čo s tým zmôžeme, keď už je to v územnom pláne? Prípady, keď úradník s okrúhlou pečiatkou môže bez postihu rozhodovať v neprospech verejného záujmu, krajiny, či ochrany životného prostredia, sa množia v našej spoločnosti ako metastázy.
Krajinotvorba - je výraz, ktorý vymizol z našich slovníkov. Je to výraz nepohodlný pre investorov, developerov, majiteľov pozemkov a hlavne špekulantov. Krajinotvorba by však mohla zvyšovať územiu hodnotu. Mali by sa ňou zaoberať odborníci, ktorí rozumejú krajine, majú nadhľad, poznajú súvislosti, vidia do budúcnosti. Mala by spojiť rezorty štátu. Na základe obsiahlych štúdií celých regiónov by mali vznikať podklady pre územné plány obcí i miest, aby tieto získavali opäť na hodnote.
Aké chceme vidieť Slovensko o 20 rokov? Nájdu sa u nás ešte odborníci, ktorí by vedeli nastaviť vzhľad krajiny od národných parkov, cez lesy, lúky, polia, dediny až po námestia miest? Či sú tieto zmeny prospešné len pre jednotlivca alebo pre všetkých nás?
Na krajinu treba pozerať ako na jednoliaty celok, kde všetko so všetkým súvisí. Rozumieť, čo je pre každú oblasť únosné a čo už nie. Aby sme ju zveľaďovali a zhodnocovali.
Aby sme chodili usmiati po krajine, v ktorej žijeme a boli na ňu hrdí. Tak ako chodia ľudia v Bhutánskom kráľovstve, ktorí patria k najšťastnejším ľuďom na tejto planéte.
Pavol Barabáš – režisér, kameraman, enviromentalista
Vysoké Tatry
Vytlačiť stránku
