Vysoké Tatry - Volanie divočiny

Každý, kto navštevuje Tatry, pozná miesta, ktoré človeka napĺňajú trvalým úžasom. Vidíme a vnímame všetkými zmyslami niečo, čoho sa svojimi citovými a rozumovými schopnosťami nemôžeme zmocniť.

Iné sa však vnucuje: porovnanie s vlastným životom, so sebou samým, s človekom. Nie sme azda my, nie je azda život tým, že vie vidieť, vnímať a pociťovať, ešte väčším zázrakom ako to videné a vnímané? Aký nepredstaviteľne veľký je jeho formát, aká bohatá je jeho náplň v porovnaní s tým, čo tu leží pred nami a čo v úžase ohmatávame svojimi zmyslami. Na týchto miestach poznávame nakoniec veľkosť života, veľkosť daru, ktorým je naše žitie.

Volanie Divočiny

Miloš sa dozvedel, že nejaký drevorubač na Muránskej planine našiel malé vĺča. Má dosť veľké skúsenosti, ako vychovať mláďatá bez matky. Doma choval malého rysa, ktorého sa mu podarilo úspešne vypustiť a adaptovať naspäť do prírody. Miloš s Tomášom vybavili neuveriteľné množstvo rôznych povolení a začali sme sa o vlka starať. Bola to vlčica, mala dva aj pol mesiaca a volali sme ju Lila. Osamotené šteňa nemá žiadnu nádej na prežitie v lese. Miloš teda začal Lilu učiť k životu v jednej lesníckej drevenici. Dúfali sme, že nám ona na oplátku pomôže pri realizácii filmu...

Celý náš život sa začal krútiť okolo nej. Kŕmili sme ju, chodili na vychádzky, spávala nám na hrudi. Keď bola v chate, stávala na parapetnej doske a pozerala cez oblok do lesa. Zvykla si s nami chodiť na vodítku, ale len do lesa. Naspäť sme ju museli doniesť na rukách. Smerom k chate nechcela urobiť ani krok. Zohnali sme jej mladého vlčiaka, aby sa s ním spriatelila. Zaujalo nás, keď išiel vlčiak po chate, bolo počuť hlasné dupanie. Lila sa pohybovala po dlážke ako duch. Vlčiaka ignorovala a naďalej uprene hľadela cez okno do lesa. Po mesiaci opatery v jednu nestráženú sekundu vybehla cez poodchýlené dvere za hlasom lesa. Miloš strávil tri noci v hore jej hľadaním. Jeden osamotený večer začul zavíjanie vlka. Možno mala Lila šťastie...

Tiene Lesa

Po lesnej kalamite v Tatrách sa zmenili aj teritóriá horskej zvery. Po mnohých rokoch sa objavila vlčia svorka v Javorovej doline. Miestny horár Marcel, ktorý tu priamo žije, nám ukazuje fotky ulovenej vysokej zvery po týchto lesných šelmách. Z jednotlivých prípadov je zrejmé, že vlk loví úplne inak, než je to prezentované vo filmoch. I ľudové povery a rozprávky mu pripisujú len záporné rysy, ale vlk je predovšetkým inteligentný a spoločenský tvor. Zvyčajne žije v trvalých pároch a svorkách, ktoré môžu mať v zime aj osem jedincov. V Tatrách nebol nikdy premnožený, najčastejšie loví chorú a prestarnutú zver, čím vykonáva v prírode žiaducu selekciu. Pri strhnutých jeleňoch je zrejmé, že svorka pomaly a vytrvalo dobiedza do svojej obete, snaží sa ju poraniť a potom už len vyčkáva, kým zviera zraneniu nepodľahne.

Salaš

Za bačom Imrom ma priviedla správa, že jeho salaš chodia navštevovať medvede z okolia. A naozaj mladé medvede vyhnané z teritórií staršími medveďmi mu roztrhali jedného z čuvačov. Imro je naozaj sympatický chlap, ktorý má rád hory, ovce a hlas zvoncov päťstočlenného stáda. Svoj salaš považuje za najkrajšie miesto na svete. Pri čerstvom syre a žinčici prišla reč aj na vlkov. Bača opisuje ako mu miznú ovce, keď pasie pomedzi riedky les. Vlk sa nebadane priblíži k ovci, jemne ju chytí za kožu a ovca s ním dobrovoľne odchádza do lesa. Akoby ju zhypnotizoval. Mal som možnosť vidieť, ako sa k prázdnemu košiaru v jeden jesenný deň priblížili vlci. Košiar strážilo päť ostrých čuvačov, ktoré nedovolili priblížiť sa nikomu. Každého zahnali. Vlci sa najskôr vyváľali v truse oviec a potom prišli k psom. Tie len vyjavene pozerali akoby rešpektom až s úctou k svojmu dávnemu predkovi. Pustili ich až k ich miskám. Ani jeden pes nemukol, až pokiaľ sa vlci nestratili znova v lese.

Medveď

Je zaujímavé zistiť pohyb medveďa v jeho teritóriu. Robí sa to vysielačkami, ktoré sú umiestnené na obojku zvieraťa a satelit vyhodnocuje ich polohu a zasiela na prijímač. Takýto výskum sa v týchto mesiacoch začal realizovať aj na Slovensku. Medveďa je potrebné chytiť do kontajnera, uspať ho, nasadiť obojok a vypustiť ho. Keď sa chytil prvý medveď, zavolali na pichnutie uspávacej injekcie zverolekára z jednej slovenskej ZOO. Prichystal si do striekačky množstvo, ktoré uspí medveďa v zajatí. No medveď v prírode inak reaguje na ohrozenie. Dostal ešte jednu uspávaciu dávku, ale ani tá nepomohla. Po tretej zaspal. Keď otvorili klietku, aby mu dali obojok, zverolekár pre istotu skontroloval očné zrenice medveďa, či naozaj spí. Ako mu otvoril viečka, medveď podvedome zacítil ohrozenie a rozprášil celý štáb po hore. Na túto akciu bol pozvaný aj Miloš, ktorý potom povedal: „Teraz sme mali šťastie. Ale nikto z nás sa tu nebude môcť dlhé roky ukázať. Medveď má vynikajúcu pamäť a dobre si pamätá, keď mu niekto ublížil. To, že nejakého poľovníka z ničoho nič napadne medveď, tak to často býva kvôli nevybaveným účtom z minulosti.“