Príbehy ľudí, ktoré sme zabudli čítať

Filmový projekt Príbehy tatranských štítov žne jeden úspech za druhým. Už v lete mala jeho prvá časť na svojom konte vyše desať ocenení z rôznych filmových festivalov. Na jeseň k nim pribudli ceny za druhú časť projektu. V čase, keď sa tento článok dostane k čitateľom, budú dokončené všetky diely – a dokonca aj odvysielané v RTVS. Diváci tak majú šancu spoznať Tatry inak.

Autorom reprezentatívneho šesťdielneho dokumentu o Tatrách vari ani nemôže byť nikto iný ako filmár, ktorý sa našim veľhorám venuje systematicky už roky - Pavol Barabáš. O Tatrách nakrútil doposiaľ štyri filmy (Ticho nad oblakmi, Tatry – mystérium, Premeny Tatier a prírodopisný dokument Vysoké Tatry – divočina zamrznutá v čase). Hoci je rodákom z Trenčína, dušou sa stal Tatrancom. Dokazuje to aj jeho najnovší projekt Príbehy tatranských štítov.
Vždy ma lákala história Tatier. Keď som ako študent brigádoval deväť sezón na Zbojníckej chate, s nadšením som čítaval i počúval všetky tie neuveriteľné historky a legendárne príbehy o horaloch, o prvých výstupoch na štíty, o objavovaní nových ciest... Tie večerné rozprávania pri petrolejke mali svoje čaro a asi vo mne zostali. Dnes si uvedomujem, že aj vďaka tým príbehom som sa na Tatry vždy pozeral inak. Pre mňa to nie sú len štíty a hrebene, ale vidím na nich konkrétnych ľudí, ich životné osudy. Dá sa povedať, že keď som sa pustil do projektu Príbehy tatranských štítov, viedla ma motivácia, aby aj iní ľudia mali k týmto horám taký pekný vzťah," vysvetľuje svoje pohnútky dokumentarista Barabáš.na-ladovom-stite.jpg

Fascinovaný velebnou krásou prírody a objavovaním čriepkov z tatranskej histórie vymyslel projekt šesťdielneho dokumentu. V prvom (Súboj velikánov) sa zameral na Kriváň, Ľadový štít, Gerlachovský štít. Druhý (Sny o slobode) predstavuje Tatry ako útočisko pre ľudí, ktorí túžili po slobode, spoznáme príbeh kríža na Vysokej, ale aj históriu výstupov na Ganek či Žabieho koňa. Tretia časť (Posadnutí horami) nás zavedie na Mengusovský a Lomnický štít – cez príbehy vášne k horám. Štvrtý zo série (Posledný z posledných) zameria našu pozornosť na prvé dobíjanie Javorového štítu, Ostrého štítu a Prostredného hrotu. Piata časť (Legendy a ilúzie) je venovaná Rysom a Mníchu na poľskej strane Tatier. Dokument ukončuje šiesta časť s názvom Stopy na hrebeni. Tá zaznamenáva zimný prechod hlavného hrebeňa Tatier – po 34 rokoch ho zopakovali mladí horolezci Mišo Sabovčík a Adam Kadlečík.
Príprava na nakrúcanie nebola jednoduchá. Ani rýchla. Aj keď už Barabáš dal dohromady tím, schopný filmovať v extrémnych podmienkach (horskí vodcovia, filmári, kameramani...), občas si s nimi zahralo nemilú hru počasie. Neraz ich zahnalo z cesty, otočilo spod vrcholu. Samotnému nakrúcaniu však predchádzali mesiace štúdia historických dokumentov, rozhovory, pátranie v archívoch i priamo u pamätníkov. „Občas aj mňa prekvapili niektoré príbehy. Napríklad spomeniem Karola Englischa, ktorý urobil vo Vysokých Tatrách okolo 40 prvovýstupov, väčšinou s mamou, ktorá bola známou tirolskou horolezkyňou. Englisch stál ako prvý aj na Javorovom štíte. Tam sa s mamou rozhodli, že pôjdu aj na Ostrý štít, vtedy ešte panenský. Skúšali to už mnohí horskí vodcovia tej doby, ale nikomu sa to nepodarilo. Napokon Englisch aj s mamou naň vystúpili z Javorovej doliny. Keď sme tento ich výstup opakovali, vôbec som nechápal, ako sa dostali hore a ako zišli. Na tú dobu bol mimoriadne ťažký. Ich príbeh je zaujímavý aj tým, že namiesto oslavy víťazstva sa do Englisha obuli tatranskí vodcovia. Vraj si úspech na Ostrom štíte iba vymyslel, že tam nikdy nebol. Po tejto kauze Karol Englisch na Tatry zanevrel a odišiel do Rakúska. Žiaľ, jeho koniec bol smutný, ako poľský rozviedčik padol do rúk gestapa a skončil v koncentračnom tábore. Neprežil. Paradoxom je, že po dlhých rokoch horský vodca Laco Šedivý na vrchole Ostrého štítu našiel pod skalami zahrabanú škatuľku s Englischovou navštívenkou. Dôkaz, že Englisch skutočne na Ostrom štíte bol," vyberá Pavol Barabáš z konkrétnych historiek, ktoré ho oslovili.314.jpg

Dlho nosil v hlave aj príbeh Olda Bublíka a Mira Jíleka z chaty pod Rysmi. Títo dvaja, vtedy mladíci, čerstvo vyhodení z vysokých škôl (politické dôvody) vyniesli na vrchol Vysokej kríž. Bolo to v roku 1955, keď najvyšším vrcholom Tatier bol Stalinov štít. V tom čase čosi nevídané! Revolta, vzbura, aj odvaha. „Samozrejme, pykali za ňu. Na základe tohto príbehu som pochopil, prečo tí mladí, vzdelaní ľudia prišli do Tatier. Aký azyl tu hľadali... slobodu. Bola to doba, keď deti bez robotníckeho pôvodu nemali na univerzitách miesto. Mnohí aj pre takéto čistky spoznali Tatry, stali sa im domovom. Utekali pred represiami režimu a našli tu prácu. Mrzí ma, že som už rozhovory s mnohými týmito chlapmi nestihol zaznamenať. Veľmi obohacujúci bol rozhovor s nedávno zosnulým Jardom Slámom, tiež tatranským chatárom z Terynky. Študoval literatúru a filozofiu. Spomínal, že v ich časoch sa na chatách žilo inak – viedli sa tam filozofické dišputy, čítalo sa, vzdelávalo – a liezlo." doplnil Pavol Barabáš.
Rád spomína aj na nakrúcanie na Gerlachovskom štíte, kde v príbehu vysvetľuje záhadu kríža na najvyššom vrchole Slovenska. Podarilo sa mu takmer detektívnym spôsobom vystopovať autora kríža a spolu s ním a skupinou horolezcov na Gerlach vyšli. Tam si Otmar Oliva – akademický sochár spomína dôvod, prečo a komu kríž vyrobil. „Bolo to silné nakrúcanie, dojímavé a emotívne. Otmar a jeho priatelia spomínali na horolezca, ktorý zahynul v sedle Váha. Dodnes si vyčítajú, že keby v tej víchrici urobili o niečo viac, mohli mu ešte pomôcť. Zostalo to v nich aj po desaťročia ako pocit viny."tatras-peaks-1.jpg

V šiestich častiach Barabáš predstaví legendy i historické fakty o šestnástich tatranských štítoch. Niekde používa archívne materiály, niekde rekonštruuje dobové výstupy. Zohnať oblečenie zo začiatku 20. storočia tiež nebolo jednoduché a presvedčiť dnešných mladých horolezcov, aby vymenili vibramy za krpce nebolo jednoduché. „Šestnásťročný poľský mladík Chalubinský vyšiel na Mengusovský štít v krpcoch. Nemôžete mať v zábere súčasnú obuv," usmieva sa pri spomienke na nakrúcanie autor dokumentu o Tatrách. Pochvaľuje si tiež spoluprácu s Poliakmi – či už s historikmi, pracovníkmi národného parku alebo TOPRu. Tvrdí, že tam si vlastnú históriu akosi viac cenia, poznajú ju a ochotne pomôžu každému, kto sa o ňu aspoň trochu zaujíma. „U nás mi bol nápomocný Ivan Bohuš mladší a publicista Mikuláš Argalács, ten má neskutočne veľa naštudovaného, mnohé veci som s ním konzultoval. Inak som sa však v múzeách na slovenskej strane Tatier s veľkým nadšením pri snahe o spoluprácu nestretával. Je tu veľa nezodpovedaných otázok z histórie, témy ktoré boli za komunizmu tabu, ktorým sa ani teraz nikto nevenuje a ktoré je potrebné otvoriť..." jemne poznamenal.
Sériu filmov z histórie objavovania tatranských štítov končí príbeh takmer súčasný: Stopy na hrebeni. Je o výkone mladých horolezcov, ktorí minulú zimu prešli hrebeň Tatier. Zopakovali tak unikátny výkon legendárneho „pavúka" Pavla Pochylého. Ten prešiel hrebeň sólo pred 35 rokmi. „Snažil som sa zmapovať prvé slovenské pokusy v päťdesiatich rokoch.. Hrebeň Tatier bol totiž dávnou výzvou a je výzvou aj dnes. Mnohí zvažovali, ako ho prejsť celý. Pribúdali športové obmedzenia: nevynechať žiaden štít, urobiť to alpsky, čisto, bez podpory a pomoci zdola. Prvý, komu sa to podarilo, bol Paľo Pochylý ku koncu sedemdesiatych rokov. A teraz títo dvaja mladí chalani. My sme sa snažili ich pri tom nakrúcať, ale nebolo to vôbec jednoduché," spresnil Pavol Barabáš. Počas marcového prechodu hrebeňa sme ich snažili stretnúť a nakrútiť v niektorom zo sediel. „Čakali som ich niekedy aj pol dňa a oni nedorazili, telefóny nemali zapnuté, šetrili baterky. Mali malú kamerku, ale aby nemali ťažké batohy tak neniesli nabíjačky. Chodili sme ich im vymieňať, ale často sme sa v hmle a víchrici nemali šancu stretnúť. Snažil som sa ich nahecovať, aby mali chuť a silu vytiahnuť kameru a nakrúcať, aj keď som chápal, že sú situácie, kedy ich to zdržiava. Boli ťažké zimné podmienky, chlapci museli byť maximálne sústredení na hrebeň a vlastnú bezpečnosť. Na filmovanie sa im moc myslieť nechcelo, veď keď od rána do noci leziete po hrebeni a nechcete sa zdržiavať s niečím v tom momente tak nepodstatným ako je filmovanie. Ale ak si tú kameru zapli, napríklad na Ostrom štíte, stálo to za to," uviedol režisér. Adam s Mišom prešli najprv hrebeň Západných Tatier z Hutianskeho do Ľaliového sedla, potom celý hlavný hrebeň Vysokých Tatier až do Kopského sedla a k tomu ešte pridali prechod celých Belianskych Tatier. Skončili po 15 dňoch v Tatranskej Javorine. Celkom ich tam čakalo okolo 130 vrcholov, veží a štítov, snažili sa ich neobchádzať a už vôbec nie zísť dole do doliny. Na pätnásty deň prechodu, keď už aj síl ubúdalo, museli zmobilizovať zvyšky energie, aby unikli zúrivej víchrici. „Je úžasné, že to urobili sami, bez podpory zdola, len s tým, čo si dokázali odniesť so sebou na chrbte. Dokázali to preto, lebo boli výborní kamaráti, ktorí sa vedeli v kritických situáciách navzájom podržať" netají sa obdivom k protagonistom filmu Pavol Barabáš.3dkrabicky_pts-mala-na-web.jpg

 

Celý projekt Príbehy tatranských štítov nemá ambíciu nahrádzať učebnice regionálnej histórie, nehrá sa ani na historický dokument. „Snažil som sa, aby to nebolo len o športových výkonoch. Je tam aj kus histórie, krásne romantické obdobie, ktoré je podporené romantickými zábermi... Do každej časti som sa pokúsil dať odkaz istej doby. Bol by som rád, keby si ľudia uvedomili, čo Tatry znamenali pre mnohé generácie ľudí pred nami... že to nikdy neboli len chladné hory, ale že tie štíty nesú odkaz – príbehy ľudí, ktorý je dobre naučiť sa čítať," uvažuje režisér Pavol Barabáš. Tvrdí, že by týmto filmom rád vzdal poctu ľuďom, ktorí sa pokúšali odhaliť fenomén zvaný Tatry. „Kedysi do Tatier často chodievali maliari, básnici, hudobní skladatelia, spisovatelia, hľadali tu inšpiráciu. Dnes ich vymenili ľudia, ktorí v Tatrách hľadajú niečo iné. Ako na nich zarobiť. Ale to vzácne, čo v Tatrách je, sa nedá kúpiť. Treba to rovnako hľadať ako v dávnych dobách mnohí obdivovatelia, ktorí to aj našli. Našli to hlboko v sebe. Dúfam, že tieto filmy podnietia ľudí k hľadaniu, alebo v nich vyvolajú prinajmenšom zvedavosť. A možno sa niektorí začnú aj dôslednejšie venovať bielym miestam v histórii Tatier," dodal filmár, ktorému sa Tatry stali večnou inšpiráciou. Už nosí v hlave film o tatranských nosičoch.
Mira Kováčiková

 

 

 

 

 

 

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku