Tatranské chaty sú príbehom ľudí, ktorí v horách nechali kus svojho života, tradície odovzdávané z generácie na generáciu, duch miesta, ktorý sa nedá kúpiť ani nahradiť. Preto na mňa zásahy súčasného vedenia KST pôsobia ako nenávratné stopy človeka v ťažkých bagančiach po horskej lúke plnej vzácnych kvetov.
Čo je na tom najsmutnejšie? Že mi ich je vlastne ľúto. Pretože nikdy nepochopia, čo zničili. Nikdy nepocítia tú stratu, nikdy neuvidia hodnotu toho, čo sa medzi múrmi týchto chát a v srdciach horských ľudí budovalo celé generácie. Aby človek mohol pochopiť, čo zmizlo, musel by tomu svetu najprv porozumieť, zamilovať si ho a žiť ním. Lenže oni ho začali meniť skôr, než ho stihli spoznať.
Zostáva vo mne smutný pocit, že to najcennejšie, čo sa v horách stratilo, si ani nikdy neuvedomia ani nepochopia. Pretože človek môže oplakávať len to, čomu skutočne rozumel. A práve to je dôvod, prečo mi ich je ľúto.
Vytlačiť stránku
