Vnímavý človek si uvedomuje, že krajina nie je len pohľad za oknom. Je to živé duchovné dedičstvo, čo ticho kreuje jeho dušu, zakoreňuje ho v čase a priestore, pripomína mu, odkiaľ pochádza. Pri nakrúcaní filmu „Bhután - hľadanie šťastia" som si čím ďalej, tým viac uvedomoval, že aký je človek, taká je aj krajina okolo neho. Aká je krajina, taký je aj človek.
V čom tkvie vlastne pôvab krajiny?
Nepozerajme sa na ňu len okom prírodovedca. Pozerajme sa na ňu cez históriu, cez legendy, cez príbehy predkov, ktoré sú do nej vpísané ako do otvorenej knihy. Stačí sa po nej rozhliadnuť...
Až potom presne zistíme, akí ľudia v nej žili. A akí sme my dnes.
Krajinu menia diaľnice, polia, smetisko, sídlisko, výrobné haly, nákupné centrá, apartmánové domy...
Treba si to povedať úprimne: to my svojimi požiadavkami meníme jej ráz, až sme ju ponechali napospas všemocnému voľnému trhu, ktorý si razí cestu lobizmom a príliš často aj korupciou.
Tatry – krajina, ktorá nás presahuje
Sú miesta na Slovensku, kde vzduch vonia inak. Kde ticho má hĺbku. Podhorské lúky pod Vysokými Tatrami patria k nim. Z ochranárskych dôvodov sa tu nesmel pásť ani dobytok. Každú jar tu rozkvitnú druhy rastlín, ktoré inde dávno zmizli. A práve tieto miesta, z ktorých vyrastajú Tatry, sú dnes na predaj.
Postupne sa najprv začína pretvárať podhorie. Stráca sa charakter výnimočnosti krajiny. Krásne zakvitnuté lúky sa menia na stavebné pozemky s rozlohou celého mesta. Pohľad na biosférickú rezerváciu Národný park Vysoké Tatry sa nenávratne mení. Čoskoro budú tatranské štíty vyrastať z mora výletných sídiel naprojektovaných za jediným účelom: Zisk. Bez vzťahu. Bez úcty. Bez pochopenia toho, čo sa tu navždy stráca.
Zonácia - posledná šanca položiť si zásadnú otázku
Chceme, aby získalo územie na hodnote alebo, aby ju stratilo? Práve teraz, keď sa pripravuje nová zonácia Národného parku Vysoké Tatry a jeho biosférickej rezervácie, stojíme na tomto rázcestí. Zonácia nie je len suchý technický dokument plný paragrafov a máp. Je to vyznanie hodnôt celej spoločnosti. Je to odpoveď na otázku, ktorú si musíme položiť každý sám za seba: Čo je pre nás všetkých skutočne vzácne?
Pokojná lúka s vôňou divých kvetov? Alebo ďalší apartmánový komplex s výhľadom na Gerlach? Toto rozhodnutie neurobí niekto za nás. Urobíme ho my svojou ľahostajnosťou alebo svojím záujmom, svojím mlčaním alebo svojím hlasom.
Genius loci - duch, ktorý odchádza potichu
Na jednej strane na Slovensku pribúdajú schátrané pamiatky a opustené budovy. Na druhej strane vyrastajú oplotené novotvary, ktoré pôsobia v krajine cudzo, lebo nedopĺňajú jej charakter, ale narušujú ho. Tieto miesta prestávajú byť miestami pokoja, harmónie a hlbokého nadýchnutia.
Výsledkom našej ľahostajnosti je, že krajina stráca na hodnote. Nie len tej ekonomickej, ale tej hlbšej, ľudskej, nenahraditeľnej. Tej, ktorú žiadny developer nedokáže vrátiť späť. Genius loci sa stáva vzácnosťou, ktorá mizne rýchlo a bez rozlúčky. A s ním mizne aj niečo v nás samých.
Krajinotvorba - slovo, ktoré sme vymazali
Krajinotvorba. Výraz, ktorý takmer vymizol z našich slovníkov. Je nepohodlný pre investorov, developerov, majiteľov pozemkov a špekulantov. A predsa krajinotvorba by mohla územiu hodnotu zvyšovať, nie ho devalvovať. Mali by sa ňou zaoberať odborníci, ktorí jej skutočne rozumejú, majú nadhľad, poznajú súvislosti a vedia si predstaviť, čo bude krajina a spolu s ľuďmi v nej o dvadsať rokov potrebovať. Odborníci, ktorí dokážu prepojiť rezorty štátu a vytvoriť zmysluplné podklady pre územné plány, ktoré myslia na budúcnosť, nie len na najbližšie volebné obdobie.
Prípady, keď úradník s okrúhlou pečiatkou môže bez postihu rozhodovať v neprospech verejného záujmu a ochrany životného prostredia, sa v našej spoločnosti množia ako metastázy. Vieme o tom. Mnohí cítime bezmocnosť. No bezmocnosť nie je odpoveď. A mlčanie nie je súhlas. Alebo je?
Aké Slovensko zanecháme?
My musíme zostať zodpovední za to, čo sa deje okolo nás či si to uvedomujeme alebo nie. Krajina nás formuje. Vychovala našich predkov a vychováva naše deti. Potrebujeme ju k plnohodnotnému životu. Ona zas potrebuje, aby sme jej rozumeli a mali k nej úctu. Nielen slovami, ale skutkami.
Aké chceme vidieť Slovensko o dvadsať rokov? Budú Vysoké Tatry ešte biosférickou rezerváciou v pravom slova zmysle? Budú miestom, kde príroda a človek žijú v rovnováhe a vzájomnej úcte? Alebo sa stanú kulisou pre masovú turistiku bez duše, zabudnutou pohľadnicou z čias, keď tu ešte bolo čo chrániť?
Na krajinu treba pozerať ako na jednoliaty celok, kde všetko so všetkým súvisí. Rozumieť, čo je pre každú oblasť únosné a čo už nie. A konať, kým ešte je čo chrániť.
Aby sme chodili usmiati po krajine, v ktorej žijeme, a boli na ňu skutočne hrdí. Tak ako chodia ľudia v Bhutánskom kráľovstve, ktorí patria k najšťastnejším na tejto planéte.
Pavol Barabáš, Vysoké Tatry
Vytlačiť stránku
