Nosenie je snáď také staré ako ľudstvo samo – je v ňom skoncentrované niečo filozofické. Ideš do podstaty seba samého. Za tie 3-4 hodiny vynášky sa toho mnoho udeje nielen vo svaloch, ale i v hlave. Síce prvých 6 štandov riešiš veci, ktoré ti priniesol život, potom však aj napriek váhe a únave príde akási ťažko vysvetliteľná ľahkosť, bezmyšlienkovitý stav. To je tá sloboda pod nákladom. Sloboda spojená s disciplínou. Nosičská práca naučí človeka ešte jednému - pokore. To ona je potrebná k zážitku jednoduchého šťastia.
Miloval som sadnúť si s vynáškou na štand a pozerať na 100x videný Prostredný hrot, ako sa každý deň mení. Pred chatou prichádza príjemný pocit, že tvoja existencia má zmysel, že si niečo urobil pre druhých, že si vyniesol potrebný náklad. Nosenie je vlastne jediný šport, ktorý nevytvára jalovú energiu – veď vďaka nosičským výkonom je vždy teplo na chate, polievka a pivo pre turistov, ktorí vyjdú hore. A keď pri práci nosiča sprevádzajú aj prírodné živly, je to akési korenie tohto remesla.
Na chatu som prišiel nosiť v roku 1978 vo veľmi zvláštnom období. Vtedy si tu každý nosič chcel vyskúšať vyniesť 100 kíl. To bolo moje prvé nosičské leto a ako nováčik som s úctou hľadel na prekonávanie osobných výkonov kolegov, neskutočne férových nosičov, ktorí vyformovali aj mňa. Aký som dnes, vďačím aj im. Vtedy bol na Zbojníckej chate iný systém ako dnes. Dievčatá - varešky pracovali v kuchyni pri okienku a chlapci - nosiči len nosili a starali sa o chod chaty. Pamätám si, že som vtedy nosil skoro každý deň. Hlavne uhlie a koks zo hygienikmi zatvorenej chaty Kamzík. Chatár Edo Záhor nám nikdy nekontroloval váhu. Všetko bolo o nosičskej cti. Nikoho by nenapadlo prilepšiť si, ani len o pol kila. Vždy som sa neskutočne tešil na leto, kedy budem znova súčasťou tejto nosičskej partie na Zbojníckej chate. Tých osem sezón bolo najkrajšie obdobie v mojom živote.
Ten pokoj hôr vplýval aj na mňa, akoby sa človek stával ich súčasťou. Aj súčasťou komunity, s ktorou zdieľa názory na život. Dolina je každý deň inakšia, pulzuje svojim vlastným rytmom, ktorý sa miešal s kolobehom chaty. O siedmej ráno nám prišli kamzice ukázať svoje mladé. Sviští hvizd ohlasoval prvých návštevníkov doliny. Mali sme spoločné ranné rituály, horolezecké túry, behy do Prielomu alebo k Sivým plesám, magické nočné pádlovanie na kajaku po Dlhom plese, nekonečné dialógy pri petrolejových lampách. Takmer som bol nešťastný, keď ma vzali na vysokú školu. Túžil som ostať na chate, ostať nosiť. Počas vysokej som sa do Veľkej Studenej doliny opakovane vracal. Aj v zime. Pamätám si na silné mrazy, keď nám vymrzlo pleso nad chatou a my sme chodili ďaleko až do Zbojníckeho plesa, vysekávali sme diery do ľadu, napĺňali kanvy vodou a nosili ich na chatu. Bola to drsná robota v hlbokom snehu. V tých rokoch boli chaty v Tatrách v máji a v novembri zatvorené, tak som sa v máji chodil na Zbojníčku učiť na skúšky.“
Počas štúdia zvukovej a obrazovej techniky na VŠ som cez voľné chvíle nosieval na Zbojníčku. V roku 1982 sa už začala pripravovať aj rekonštrukciu chaty. Našou úlohou bolo hľadať vhodné 100 až 200 kilogramové kamene a preniesť ich až ku chate, niekedy zo vzdialenosti 100 až 200 metrov. Na krošňu to nešlo nabaliť, na nosidlách to bolo neskutočne obťažné, hlavne na prsty. Po týždni som si myslel, že túto lopotu nevydržím a z chaty ujdem. Neskôr sme vymysleli, že na nosidlá primontujeme koleso z motorky. Prišli sme na parádny systém, ale aj tak sme po dvoch mesiacoch vyzerali ako kulturisti.“
Po vojenčine som nastúpil pracovať do Športfilmu, kde sme nakrúcali metodické filmy o vrcholovom športe. Kamery odhaľovali i tie neetické veci. Porovnával som to so športami, ktoré som poznal z hôr. V nich človek oklame len seba. Vznikli moje úplne prvé filmy: o horskej službe /Záchrana v horách-1986/, o skialpinizme Kvapky potu na snehu-1987 alebo Pierra Menta-1991.
Už ako filmár som sa snažil od začiatku zachytiť filozofiu nosenia, ktorá by vyústila do dokumentu Sloboda pod nákladom. Ten sa však nerodil priamočiaro. Chcel som v ňom obsiahnuť široké spektrum pocitov a zachytiť poznanie nosičov a chatárov. Nakrúcal som s nimi mnohé vynášky, dlhé rozhovory, vzácne myšlienky. V jeden deň sa mi nadobro pokazil harddisk s množstvom nakrúteného materiálu. Niekoľkoročná práca bola zrazu preč. Bol som vtedy z toho veľmi nešťastný, ale nakoniec… chvalabohu, že sa tak stalo... Asi ten film chcel svoj správny čas. Vtedy som sa už venoval iným filmom a expedíciám, zatiaľ technika výrazne pokročila – klasický formát 4:3 vystriedali kvalitné širokouhlé fotokamery v 4K rozlíšení. Na jeseň 2013 som začal na filme pracovať odznova. Uchopil som ho už inakšie, chcel som zachytiť myšlienky najstaršej generácie tatranských nosičov, ktorí aj polstoročie vynášajú bremená na chaty. Dúfal som, že film prispeje k tomu, aby remeslo, ktoré formovalo mňa, bude formovať v budúcnosti aj iných mladých ľudí. Aby toto nosenie v Tatrách nezaniklo. Film som nakoniec prihlásil na festivaly po svete. Vtedy by ma ani vo sne nenapadlo, že tento film tak zaujme v zahraničí a dostane 35 ocenení z celého sveta od Južnej Kórei až po kanadský Banff. Myslím, že pozitívne vyjadrenia porotcov na filozofiu tatranského nosenia nakoniec zavážili pri zaradení nosičského remesla do nehmotného dedičstva Slovenska.
Tak ako vynáška ani filmárska tvorba sa nedá oklamať. Vždy som vychádzal z toho, čo ma naučilo nosenie. Keď si raz nosič naloží náklad na chrbát, tak ho musí doniesť do cieľa. Je to o nosičskej cti. Dalo mi to veľa aj do života. Aj film je pre mňa ako náklad. Za tento pocit zodpovednosti dokončiť vždy svoju prácu, za túto životnú filozofiu, vďačím nosičskému remeslu a hlavne chatárovi Edovi Záhorovi.
Vytlačiť stránku
