O Mesačnom tieni tu už veru dlhšie nebolo započutia... Niet sa čo čudovať. Veď lavíny, svištiace zimou i jarou Spišmichalovou dolinou, s razanciou, že vyvrátenými blokmi dokážu vyryť v hustom poraste čerstvé brázdy na suť či až skalný podklad (!), by odradili aj otrlého... Potom opäť jedna vydarená expedícia na stolové hory Venezuely, práce v rozkvitnutom Raji a na MurPlanine, a lavíny už síce skončili, ale roztápajúci sneh a z neho vyplývajúca obava z možných zátop na aktíve všetko zase len odďaľovali... No a tak sme sezónu 2006 na Širokej, Tatry, započali opätovne až v júni. Pap, Jindra, Míla, Šmída, Imrich... rozšírenie úžin v prístupovom Skľučujúcom meandri, nejaké nové jaskynky a priepastky, sprecíznený povrcháč, na úvod drobnejšie postupy v privchodových partiách a otváranie potenciálneho vrchného vchodu (mohlo by byť +50 m). Do „hlbokých útrob“ jaskyne sme sa ale vydali až v uplynulý víkend.
V Mesačnom tieni je veľká „terra incognita“ v intervale -100 až -400 m. Je tu fúra (aj veľkých!) čiernych dier a otvorov, nástupy do šácht, celé poschodia, v ktorých sme skončili mapovanie s tým, že ďalej by sa dalo voľne povedzme pohodlne kráčať... ale aj v tejto jaskyni sú strategickejšie miesta, a tie menej. Jedným z principiálnych bodov, ak berieme výskum v tejto nekončiacej jaskyni koncepčne, je samozrejme zóna okolo zatiaľ záverového sifónu v hĺbke -433 m. Aj keď posledné akcie tu síce priniesli objavy priestranných vyšších paleoúrovní, aj dómov, či krížových recentných meandrov, nie a nie sa dostať za perifériu sifónu, vzdialeného na pôdorys od vchodu už cca 1 kilák. Zvažovali sme teda už-už náročnejšie metodiky výskumu: 1. speleopotápanie, 2. technické lezenie komínov naokolo, 3. prerážky. Mišo Megela s jeho chlapcami zo Sekcie jaskynného potápania zniesli suchý oblek, olová i fľaše k nástupu do šachty Slnečný dážď. Ako zaujímavá sa však nepochybne črtá nasledujúca akcia...
Na tej poslednej, v dňoch 5.-9. júla, v zložení B. Šmída (UK), M. Mikuš (Sk Mur.planina), M. Miškov (Sk Drienka) a K. Jindra (ZO ČSS 3-03 Šumavský kras) sme totiž azda (?) prerazili jeden z kľúčových bodov - akýsi zasedimentovaný apendix vyššieho poschodia blízko II. bivaku v -410 m. Tu, v kaverne sotva na postavenie, bolo pôvodne vidieť cez zníženinu popod plafón tak na dve dlane ďalej do tmy... Občas tu prievan vanul (na pomery MT inak dosť slabý), niekedy dokonca vôbec nie... Optimisti teda miestu verili, iní mu zas absolútne nedôverovali... No pokúsiť sa ho „poškrabkať“ vyzeralo mať zmysel: horné poschodie sa tu lámalo kolenovito k toku, a predsa, podľa krasových teórii, žiadna jaskynná úroveň predsa „nikde“ nekončí, ale valí ďalej kopcom rovno, až kým z neho nevyjde... či nie? :-) (nehovoríme o prekážkach ako závaly, sediment, sintre.)
Problémom bolo len, že výplň výbežku, stredne hrubý štrkový náplav, bol pieskom kalcifikovaný temer na kameň. Naposledy ho dvaja borci opáčili kladivom, ale bola to márna snaha... boli potrebné sekáče. Tentoraz sme preto priniesli, a poriadne nabrúsené, hneď tri. (Teda, presnejšie povedané, v piatok sme vystúpili na kopec a za asi 7 hodín (!) zišli do II. bivaku, pracovať sa začalo v sobotu.) Kým sa Maťo s Karlom vybrali podívať k sifónu 433, Miki s Braňom začali s intenzitou, čo to dá, mlátiť do výplne. Išlo to len po odrobinkách, akoby ste nasypali na námestí holubom... ale predsa! Za 2 hodiny sme vytvorili prielez na chlapa, zatiaľ ,menšieho,. Keďže najštíhlejší z nás sa javil košický Maťo (baj te wei ako 18-ročný najmladším tu zatiaľ explorátorom v histórii!), vytlačili sme ho do diery. Konštatuje, ďalej ide chodba a zväčšuje sa... No tak teraz počkaj! a prekopaj to zvrchu aj pre naše zadky! kážeme mu, s odôvodnením tzv. objaviteľského sebaovládania... :-)
Smerom hore viedla v dĺžke asi 150 m príkra mohutná chodba, končiaca závalmi. Aj v nich sú diery, šachtičky, ale bolo to tam dosť labilné, riskantné, nechali sme to predbežne na příšťě... Do boku sa totiž otvorili dómy... Jeden z nich je monštruózny! Ako TatraOpen! Nehostinná dutina 20 x 40 až 50 m - normálne NEMÁ STROPU!!! Hore zíva obrovský čierny komín, v neskutočnej tme sme dokázali dosvietiť novučkým Duom maximálne tak na 50 metrov...
Popri stene nižšieho z dómov sa potom Maťo prevliekol sťaby had do závalového pokračovania. Na konci našiel rozbitú, dosť hlbokú šachtičku... bez lana by to ale nešlo. Karel a Braňo ešte mobilizovali poslednú „šťavu“ toho dňa, a poďho to zrekognoskovať. Prvý nachádza prepojenie so spodnou, už prejdenou úrovňou, no druhému sa podarí závalom nadísť Maťovu šachtu, a vylieza prekvapujúco do - ďalšieho dómu! Aj tento je aspoň 30 m dlhý, čo je však zaujímavejšie, v jeho dne sú prepadliská. Braňo tu stupňovito zlieza dolu, a keď má na hodinkovom Suunto -410, už to jednoducho ďalej nejde. Teda, šlo by, skokom... poviete si, čo je to 4-metrový, previsnutý hladký stupeň... No áno, ale v tej príšernej odľahlosti podzemia, mnoho hodín pochodu od povrchu... Vo vysilení už hrozil úraz, a dotyčný si spomenul na nepríjemný pád z Čachtickej spred takmer desiatich rokov... Dôležitejší bol v tomto momente samotný pohľad ďalej: v strope mohutného meandru, dolu sa rozširujúceho do regulérnej chodby, to klesalo ďalších aspoň 10 až 12 m... čeriny a dokonca aj prievan „na ten správny smer“, veľké laterálne koryto, svedčiace o tom, že už nejde o vrchnú tektoniku dómov, ale spodnú eróziu možno blízko aktívu... v horizontálnom smere meandru okno do chodby s priemerom aspoň 2 m... Čo však bolo najinšpirujúcejšie, prieskumníkovi sa zdalo, akoby v diaľave čul tlmený huk rieky...! A pretože toto miesto je už podľa reálneho odhadu periférne pôdorysne - za koncovým sifónom - čože už si viacej priať!? :-)
Ďalšia akcia až sem bude akiste stáť za to! Celková bilancia toho dňa: slušných 400 m objavov, MT tým pádom už zrejme prekročil 10 kilákov, nabudúce priamo pri explo-postupe aj zameriame. No, bude to interesantné...
... a bude to vyžadovať asi aj zapálené typy, pretože je to tak príšerne ďaleko, veď, len pre predstavu, z II. bivaku nám to aj tentoraz trvalo von na povrch na jeden záťah „len“ 6,5 hodiny!! (a to už dôkladne poznáme trasu i terén!), a od poslednho tábora „TAM“ je to ešte veru hodný kus šľapačky.
Že by sa kohosi proroctvo, že budeme v tejto diere raz budovať aj 3. bivak (!), začalo pomaly napĺňať?
Vytlačiť stránku
Komentáre (0)