Igor Pap (2009-06-08 15:41:16) Po desiatich dňoch rehabilitácie opäť stojím na prahu ďaľšieho neopakovateľného zážitku v tejto monštruoznej jaskyni. Je 4. jún, von panuje ešte zimná atmosféra. Tentoraz sme len dvaja. Jaro Stankovič, známy svojimi dlhými sólami v tejto diere a moja maličkosť. Budem mu stačiť, nemáme priveľkú záťaž, smelé ciele, príme nás vôbec hora a jej démoni? Čo keď sa niečo stane, kto nás nájde a kto pomôže? S otupeným výrazom v tvári hádžem do šachty zodreté lano. Chystáme sa ukoristiť časť posledného pokladu Tatier.
Môj príbeh z jaskyne
V polovici leta 2005 mi volá nadšený Braňo, že s Igorom objavili nové obrovské priestory v jaskyni Mesačný tieň v tatranskom masíve Javorinská Široká. Sú vraj také veľké, aké sa nám podarilo nájsť v Pekelnej diere na venezuelskej stolovej hore Chimantá. Potrebujú v podzemí, v hĺbke asi - 320 m, zriadiť ďalší postupový tábor, aby bolo možné rozsiahlu sieť trojdimenzionálneho jaskynného systému ďalej preskúmať.
Kým sme dali dohromady množstvo materiálu, ktorý je nevyhnutný na prieskum a vybudovanie tábora v hĺbke, bol už večer. Po takmer trojhodinovom pochode v noci dorážame k vstupnému vchodu jaskyne vo výške 1770 m.
Ráno je už naša skupina kompletná. Braňo s Igorom našli vchod do jaskyne, ktorú poeticky nazvali Mesačný tieň, v lete minulého roka. Netuším, ako ho vôbec mohli v takomto obrovskom svahu objaviť. Je to trávou zarastený otvor s rozmermi 1 x 0,5 metra.
Na dvoch nitoch sa spúšťame do útrob masívu aj s desiatimi batohmi, v ktorých si vlečieme všetko potrebné na prežitie v podzemí počas niekoľkých dní.
Po štyroch metroch sa komín impozantne otvára a pod nami je 25 metrová obrovská šachta. Po jej zlanení sa obzerám, kade jaskyňa pokračuje. Igor sa s nohami napred a rukami nad hlavou snaží prepadnúť do akejsi malej diery. Trápi sa, stoná, až nakoniec mizne v tme.
Do diery sa súkam ako posledný. Nie je mi všetko jedno. Po troch metroch v úzkej šikmej plazivke sa už neviem ani pohnúť. Začiatok akcie - a hneď strach! Najradšej by som to odpískal, len keby som sa vedel vrátiť... Sedačka ma však už nechce pustiť naspäť. Zolov pokojný hlas ma ukľudňuje. Vydychujem z pľúc všetok vzduch, aby som zmenšil objem hrudníka. Telo sa vďaka gravitácii prepadáva čoraz hlbšie a hlbšie za ostatnými. V úzkej chodbe sú batohy, ktoré spušťam k chalanom, ktorí sú rozmiestnení v ďalšej plazivk.
Najúnavnejšie je v neprirodzených polohách nekonečné podávanie, posúvanie a ťahanie báglov. Každú chvíľu sa niekde zachytia, či zašprajcujú. Hoci je v jaskyni okolo troch stupňov nad nulou, neustále zo mňa tečie. Prichádzame k ďalšiemu problematickému miestu: musíme sa prepchať cez úzku zbiehajúcu sa štrbinu k miestu, z ktorej by som mohol vypadnúť do konečne väčšieho priestoru. Keby som mal o centimeter väčší hrudník, ťažko by sa mi to podarilo. Teraz už vonkoncom nechápem svoj návrat. Tu si každý musí pomôcť sám a vybojovať meter po metri.
Po siedmich hodinách driny prichádzame zablatení aj s báglami na vytipované miesto na tábor v hĺbke -320 metrov. Úplne dehydrovaní sa dostávame konečne k stekajúcej vode. Hneď začíname s budovaním plošiny pre dva stany a varením množstva horúceho čaju. Spodné šatstvo by sa dalo žmýkať, ale je nutné nechať si ho na tele. To je jediná možnosť, ako ho do rána vysušiť.
Po ďalšom zlanení sa dostávame do obrovských priestorov, ktoré sú pospájané úzkymi plazivkami, či meandrami. Z každého dómu vychádza množstvo možností, kadiaľ postupovať ďalej, jaskynný systém je úžasne rozľahlý. Je to bludisko s množstvom neprebádaných bočných chodieb, v ktorých vôbec nie je problém zablúdiť, či stratiť sa. To sa napokon stalo niekoľko krát aj samotným objaviteľom.
Začínam vnímať neuveriteľné obrovité šachty v okolí tábora, ktorým sa nedá dosvietiť na koniec. Chytá ma znova elán. Kamera mi konečne dáva pocit, že cez jej hľadáčik tu môžem niečo zaujímavé vytvoriť a objaviť aj ja. Pri filmovaní zabúdam na stiesnené pocity z plaziviek. Tie sa vracajú, až keď zaliezame do spacákov.
Po chvíli už počujem spokojné chrapotanie Igora a Zola. Ja ešte dlho nemôžem zaspať. Rozmýšľam, či sa dokážem dostať cez kolmé šachty znova na povrch. Keby sa tu čokoľvek stalo... no, radšej nemyslieť. Je mi jasné, že záchrana je tu nemožná.
Obdivujem túto komunitu ľudí, ktorá je ochotná ísť za svojimi snami a objavmi hlboko do cudzieho a neprístupného podzemia. Nachádzať krásu, ticho a samotu v nedotknutom svete fascinujúceho sveta, ktorý si my, "pozemšťania", len ťažko vieme predstaviť.
Všetci už spia a ja ani neviem, kedy som vôbec zavrel oči. V tejto tme je to vlastne jedno.
Tak - dobrú noc Mesačný tieň.
- Palo Barabáš, 1. augusta 2005
Komentáre (0)