Zo šiestich ochoreli piati

Na maláriu ochoreli už piati, z expedície odoláva posledný

Koncom marca "zložila" choroba horolezca Viktora Káňu. Jeho telom lomcovala 40-stupňová horúčka a zimnica. Bude to chrípka, pomyslel si Káňa. Teplota tela sa však neúmerne zvyšovala. Zlá predtucha sa menila na skutočnosť. Ešte niekoľko dní si jeden z členov úspešnej slovenskej expedície Omo 2001 nechcel pripustiť, že má maláriu. Viktora Káňu hospitalizovali na Veľkonočný pondelok na infekčnom oddelení bratislavskej nemocnice.

Zo 6-člennej slovenskej expedície, ktorá sa v októbri minulého roka vrátila zo splavovania rieky Omo v Etiópii, doposiaľ odoláva tropickej chorobe iba jeden účastník dobrodružnej výpravy - filmový režisér Pavol Barabáš (ktorý z raftovania po africkej rieke pripravuje dokumentárny film). Prvým dobrodruhom, ktorý maláriu dostal ešte v Afrike, bol slovenský polárnik Peter Valušiak. Choroba sa uňho prejavila až dvakrát. Vrátila sa mu opäť po niekoľkých týždňoch na Slovensku. Tropickú horúčku majú za sebou aj Peter Ondrejovič a slovenská rafterka Lucia Mišíková. Od stredy minulého týždňa sa o svoju nemocničnú izbu delí Viktor Káňa s ďalším členom expedície. Ani mladý 28-ročný Martin Žilka sa chorobe afrického kontinentu nevyhol.

Gumený zázrak
Na splavovanie rieky Omo v juhozápadnej Etiópii sa slovenská expedícia pripravovala asi rok. "Z tisíckilometrového toku sa nám podarilo zdolať 900 kilometrov za štyri týždne," pochvaľuje si M. Žilka. Rafteri mali možnosť spoznať panenskú prírodu a civilizáciou neskazené kmene domorodcov žijúce na juhu krajiny. "Domorodci z nás boli šokovaní rovnako ako my z nich. Prvýkrát videli belochov plaviacich sa po vode na čomsi neznámom - gumenom. Mnohí z nich si chceli rafting vyskúšať. Miestni obyvatelia používali na splavovanie rieky vaky vyrobené z kozích koží," spomína M. Žilka. O infra-štruktúre v jednej z najchudobnejších afrických krajín môžu tamojší obyvatelia iba snívať. Preto zostáva rieka Omo najschodnejšou cestou po rozpálenej súši.

Aj šamani sú bezradní
Hoci sú domorodci odolnejší proti chorobám, šamani sú pri liečbe malárie bezradní. Zatiaľ proti nej nevynašli protiliek ani vhodné zaklínadlo. Slovenskí dobrodruhovia neraz videli Etiópčanov zvíjajúcich sa na zemi v horúčke a zimnici. Evidentne išlo o maláriu, hovorí V. Káňa. Podľa neho proti tejto chorobe neexistuje stopercentne účinný liek. Veď všetci členovia expedície brali proti chorobe čierneho kontinentu lekármi odporúčaný Lariam, ale nezabral. Nepomáhali ani repelenty, lebo "komár si sadol vždy na natreté miesto", a nezabrali ani dlhé košele a nohavice. Dotieravých moskytov sa rafteri zbavili až večer v stanoch, keď ich pozabíjali. Až v Afrike sa Slováci dozvedeli o lieku, proti ktorému zatiaľ komáre šíriace maláriu nie sú odolné. "Zázračný" medikament však na Slovensku nedostať, preto si ho budú musieť pred ďalšou cestou do Afriky doviezť z Nemecka. Slovenských rafterov totiž ani nepríjemné horúčkové ochorenie neodradilo od ďalšieho dobrodružstva.

Nonstop v strehu
Členovia slovenskej expedície pod názvom Divokými perejami za divokými kmeňmi si museli v Etiópii poradiť s viacerými šokujúcimi skutočnosťami. "Najpodrobnejšia mapa, ktorá sa bežne v obchodoch predávala, bola v mierke 1:2000000. Tisíckilometrový tok rieky Omo na nej mal iba 20-centimetrovú dĺžku. Podrobná mapa s kilometrážou rieky neexistuje. Na mapách, ktoré používame my rafteri, sa po 100-metrových úsekoch vyznačuje náročnosť trasy, možnosť kempovania, zastávky... Išli sme teda naslepo. No podarilo sa nám z kalifornskej knižnice získať sovietsku vojenskú mapu. Takú podrobnú nemajú ani etiópski vojaci," prezrádza M. Žilka. Na členov slovenskej expedície číhali na africkom kontinente aj iné nástrahy. Pred 50-stupňovými páľavami unikali do vody. Tam si však svoje teritórium chránili krokodíly a hrochy. Na súši sa zas museli brániť proti šelmám, jedovatým hadom, škorpiónom, moskytom a divej zveri. V noci sa striedali a držali stráž pri vatre. Vlastné zásoby potravy si dopĺňali rybolovom. Obrovské sumce doslova šaleli za oravskou slaninou napichnutou na háčiku, tvrdia slovenskí dobrodruhovia. Až dnes si však uvedomujú nebezpečenstvo, ktorému sa v Afrike (ne)dobrovoľne vystavili. "Najväčšie riziko bolo v tom, že sme si ho vôbec neuvedomovali," konštatuje M. Žilka.

Andrea Jovanovičová, ČAS, 9. 4. 2002

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku28. 7. 2005, 00:46