Žena s výzvou v srdci

„Už párkrát mi išlo o život, ale som ako mačka a mám sedem životov. A keď sa mi začali míňať, tak som si nechala vytetovať štyri jašterice a teraz mám o štyri životy viac.“

Kde sa vzala, tu sa vzala. S pádlom v ruke v rafte stála. „Zo začiatku na nás zazerali dosť divne, šesť báb v gumenom rafte na divokej vode ešte málokto videl. Nechápali, ako môžu mať ženy toľko sily, a tiež ako spolu môžu vychádzať. Ale ja som im od začiatku tvrdila, že rafting nie je len silový šport, ale je o súhre a pohode v lodi. A ak sa to dokáže skĺbiť, tak to pôjde aj šiestim babám.“

Športový príbeh majsterky sveta v raftingu Luciši Mišíkovej sa však vôbec nezačal v spenených perejách divokých riek. Počiatky odvážnej duše treba hľadať v pokojnýchh vodách. „Ako malý štrnásťročný puberťák som po ôsmich rokoch intenzívnej driny v hre na husliach tento ušľachtilý nástroj zavesila na klinec a zatúžila som naplniť si svoje športové ambície. Na zlatých pieskoch som sa dostala k vode a k dobrej partii, ale nebol to vrcholový šport. Venovali sme sa vodáckej turistike a spolu začali splavovať rieky. Moje športové začiatky sú teda spojené viac s táborákmi pri riekach ako s tvrdou drinou.“

Kedy si objavila divokú vodu?

Asi po dvoch rokoch na vode nás chytil do rúk tréner Paľo Niezgodzki a pod jeho navigáciou sme začali trochu viac trénovať, behávať, cvičiť a privoňali sme k divokej vode. Tá ma dosť opantala a cítila som túžvu prekonávať amú seba, hoci som mala aj strach. Hlavne zo začiatku, keď som sa mnohým základným vodáckym grifom len učila, ale postupne som sa cez ne prehrýzla. A tam kdesi sú moje adrenalínové začiatky na divokej vode.

Za aký čas sa to dá zvládnuť ?

V mojom prípade to boli asi tri roky a za ten čas som sa vypracovala na dosť dobrého kajakára. Nebolo to o jazdení medzi slalomovými bránkami, vyhľadávala som ťažké rieky, hlavne v Rakúsku, v Nórsku, a tie som zdolávala. Často som išla aj bezhlavo do spenených vĺn a až tam som zistila aká je to sila, ale už mi nezostávalo nič iné len sa stým vodným živlom popasovať, často aj o svoj vlastný život.

Najviac ľudí ťa však pozná ako pravého háčika z raftového člnu s názvom Geronimo.

Do raftu som sa dostala pred piatimi rokmi. Oslovilo ma mojich päť kamarátok zo Zlatých pieskov, ktoré chceli skúsiť raftovať, ale jedna do člna im chýbala. A to bol koniec mojej kajakárskej kariéry a zároveň začiatok raftérskej.

Po krátkom čase prišli aj prvé skúsenosti s naozaj dravou vodou.

V roku 1998, teda po ročnom spoločnom jazdení, sme už boli na prvých majstrovstvách sveta v raftingu na Kostarike, ale veľmi sa nám nedarilo. Rieka Rio Revantazone bola v doterajšej histórii raftingu najťažšou, na ktorej sa robili preteky. Obťažnosť WW5 bola na naše krátke skúsenosti ťažkým orieškom a ja som sa tam deň pred štartom takmer utopila na kajaku. Asi päť minút som bola pod vodou pod kameňom a vytiahli ma odtiaľ polomŕtvu. Museli ma rozdýchavať a skončila som v nemocnici. Na štart som sa však vrátila, lebo sme nemali náhradníčku a baby som v štichu nechať nechcela. Napokon sme síce zajazdili celkom dobre a skončili tretie, ale aj napriek tomu sme chceli po pretekoch s raftingom skončiť. Povedali sme si, že sa nechceme pozabíjať.

Napriek tomu ste však gumený čln neopustili a urobili ste dobre.

Áno, ostali sme pri rafte, ale ďalší rok sme to brali tak „lážo - plážo“. Uvoľnili sme sa a nešli tak tvrdo za výsledkami. Na počudovanie sme ten rok jazdili veľmi pekne a podarilo sa nám vyhrať aj majstrovstvá na Trójskom kanále v Prahe. Bolo to veľmi pekné a veľmi ťažko vybojované víťazstvo, lebo Češky na domácej vode boli ťažké súperky. Nečakal to nikto, ani my samé a bola to hádam jedna z našich najväčších spoločných radostí z raftovania. Následne sme v roku 2000 išli do Chile na svetový šampionát, kde sa nám podarilo vyhrať slalom. Stali sme sa majsterkami sveta v slalome a celkovo sme boli opäť tretie. Na ostatných majstrovstvách sveta sme brali celkovo druhé miesto. Tam chýbalo trochu šťastia.

Splavovanie divokých riek je spojené so zvýšenou dávkou adrenalínu v krvi. Ty si si „vychutnávala“ aj pocit bezmocnosti stratená pod vodou. Vyhľadávaš príležitosť napumpovať si adrenalín?

Ten pocit poznám veľmi dobre a často som si vychutnávala chvíle, keď prekonáš napríklad na kajaku úsek v kaňone, kde ide o život a adrenalín máš až v krku. Vtedy máš pocit eufórie, ale nerobím to kvôli tomu. Je to len súčasť aktivít, ktoré mám rada.

Svoje skúsenosti s dobrodružstvom si nenechávaš len pre seba, ale spájaš príjemné s užitočným. Často neskúseným otváraš nové dimenzie.

Veľmi ma baví odkrývať ľuďom nové obzory. Priamo na sebe na divokej vode pocítia reálne nebezpečenstvo. Priamo zo zabehnutého koloritu skočia do iného sveta a následne začnú na sebe pracovať, trochu trénovať, aby svoje hranice posúvali ďalej. T o rada sledujem.

Aké obzory by si rada otvorila pre seba?

Veľmi ma zaujímajú akcie na akej som bola nedávno v Afrike. Splav rieky Omo v etiópii. Bol to kút sveta, kam sa dostane len málo ľudí. Také miesta vyhľadávam. Páčilo sa mi v Južnej Amerike a tam by som sa rada vrátiala. Veľa lákavých miest, ktoré nie sú preskúmané, je v Amazónii. V mojom živote je to ale zariadené tak, že ma väčšinou niečo nadchne a vtedy sa rozhodnem. Poviem si, že tam chcem ísť a po príprave aj idem. Nevyberám si body na mape, ale chytám príležitosť a dobrú partiu ľudí.

Je spôsob tvojho života normálny pre mladú ženu?

Je to len o rozhodnutí sa, aký smer si vyberieš. Často mi hovoria - chcela by som byť ako ty, ale mne sa to nedá, chcem toľko trénovať ako ty, ale nemám čas. Ja odpovedám, že ak chcem, tak ten čas sa nájde. Ak som vnútorne presvedčená, že chcem niekam ísť a niečo zažiť, tak urobím všetko preto, aby som sa tam dostala. Samozrejme, že do určitej miery ťa obmedzuje zamestnanie a rodina, ale určitý kompromis sa dá nájsť stále. Človek musí vyskočiť zo zaužívaných koľají.

Veľa svojho času tráviš mimo Bratislavy, túlaš sa po svete. Dá sa o tebe vôbec povedať, že si mestský typ, že si Bratislavčanka?

Nie som ten typ, čo rád chodí po meste a po diskotékach. Radšej cez víkend odchádzam z mesta von, ale na druhej strane som veľmi rada, že som Bratislavčanka. Mám tu veľa rozmanitých športových a kultúrnych možností. Ak chcem, môžem sa ísť poprechádzať do Malých Karpát, zabehať si, zabicyklovať. Veľmi rda mám Dunaj, zo všetkých riek najradšej. Neďaleko je Čunovský kanál. Som hrdá, že som Bratislavčanka. Narodila som sa tu, celý život tu žijem a myslím, že aj ostanem. Často síce odchádzam mimo mesta, ale vždy sa sem rada vraciam.

Aké športy máš ešte rada?

Väčšina športov, ktoré robím sú súčasťou prípravy na raftovú sezónu. V zime veľa chodím do posilňovne, behávam, v zime na bežkách, plávam, na tréningu hrávam futbal, každý deň mám jeden - dva tréningy. Skúšam aj iné športy, ktoré ľudia považujú za extrémne, ale ja sama sa medzi extrémistov nezaraďujem. Priťahuje ma a baví pohyb v prírode a s tým spojené aktivity ako turistika, skialpinizmus, horské bicykle, skalolezenie a podobne. Rada sa pozriem aj na iné u nás exotické športy, napríklad ako americký futbal, ale ten som ešte neskúšala hrať. Ak to však zhrniem, mimo vody je mi veľmi sucho a neviem si predstaviť, že by som robila iný šport tak tvrdo ako vodácky - raft, kajak. Je to asi aj v tom, že som narodená v znamení raka.

Vieš si predstaviť, že by si teraz zmenila spôsob svojho života a prestala cestovať, skončila s raftovaním a športom vôbec?

Nie. To by vo mne zabilo moje Ja, ktoré ľudia okolo mňa majú radi. Už by som to nebola ja, ale niekto iný. Je to môj život, moja filozofia. Neviem si predstaviť život bez výzvy.

Prevzaté z časopisu Bratislavčanka