V útrobách Zeme

Článok z časopisu Plus 7 dní

Dokumentarista Pavol Barabáš od začiatku tohoto roka pracuje na filme Jaskyňa z venezuelskej stolovej hore Chimantá.Je to príbeh objavovaní najväčšej pieskovcovej jaskyni sveta, ktorá patrí aj k najstarších na našej planéte. Len zúčastnení vedia, že cesta k objavom bola strastiplná a krvopotná, jedným slovom „odušu“. Vtedy si Barabáš povedal - nikdy viac! Jeho film o jaskyniaroch bude dozaista odpoveďou na otázku mnohých laikov. Prečo?

Čo čert nechcel, zhruba pred rokom sa našim svetaskúseným jaskyniarom Braňovi Šmídovi a Igorovi Papovi podarilo doma vo Vysokých Tatrách objaviť vysokohorskú jaskyňu. Nazvali ju Mesačný tieň. V ťažko dostupnom a jaskyniarmi ospevovanom masíve Širokej našli nevídané priestory. Také veľké ako vo Venezuele. Ako nedávno vysvitlo, objav to bol priam unikátny. Pokračovanie jaskyne totiž naznačuje, že Mesačný tieň sa onedlho môže stať najhlbšou jaskyňou u nás. Ľudia, ktorí majú radi dobrodružstvo s príchuťov objavovania vždy imponovali aj dokumentaristom. Na filmovanie v nebezpečných útrobách novej jaskyne preto Braňo s Igorom nemuseli Pala dlho lanáriť. A okrem toho bolo treba aj pomôcť. Objavitelia potrebovali vybudovať postupový tábor v hĺbke -320 metrov pod povrchom. Pomocou neho chcú preskúmať pokračujúce chodby. Palo zistil, že za skutočným dobrodružstvom nemusí vždy cestovať na kraj sveta. Až tam kdesi dole v útrobách hory si uvedomil, že na zaprisahanie sa z venezuelských stolových hôr akosi ledabolo zabudol.

Jaskyniarsky Eden: Vápencový masív Javorinská Široká, vysoký 2210 metrov, je medzi jaskyniarmi známy, ale opomínaný. Kedysi patril k revírom grófa Hohenloheho a tie boli vždy prísne strážené. Poľovnícke hody si tam robievali vyvolení pohlavári. Dnes ich pre istotu ako oko v hlave strážia ochranári. A navyše, Široká je členitá, ťažko prístupná, bez turistických chodníkov. Skrátka, odľahlé miesto. Na systematickejšie podzemné bádanie príliš ďaleko a vysoko. Tam dokážu bádať len tí najzdatnejší. Speleologickú výbavu, laná, materiál a náradie potrebné na výskum, treba hore vyniesť na pleciach. Mnohí jaskyniari si v útrobách masívu Široká jaskyne len predstavujú, podaktorí si tam jaskyniarsky Eden vysnívali. Len máloktorí však majú guráž a silu vydať sa do týchto končín na poctivý jaskyniarsky prieskum. Igor Pap a Braňo Šmída zo Speleoklubu Univerzity Komenského Bratislava sa pred rokom vystrojili na pár dní do hôr medzi Bielovodskou a Javorovou dolinou. V nehostinných podmienkach sa túlali po stopách poľských jaskyniarov, ktorí tam pred rokmi objavili celú plejádu menších jaskýň a trhlín. V neprehľadnom trávnatom svahu vo výške 1 700 metrov objavili nenápadné prepadlisko. Dieru jeden krát pol metra. Takmer do nej spadli. Len prievan naznačoval, že to nebude len obyčajná diera. Na druhý deň sa nález rozhodli preskúmať. Vošli dnu. A hneď strmhlav do dvadsaťpäťmetrovej priepasti.

Podzemný obor: Na dne však narazili na závaly a neprekonateľné úžiny. Až počas ďalšej výpravy ich hora pustila ďalej. Po trojdňovej namáhavej práci sa prebojovali do hĺbky 50 metrov a tam stratili niť. Nevedeli ako ďalej. Objav jaskyne bol na svete, ale pokračovanie neisté. Zamerali a zakreslili, čo preskúmali. „K zásadnému prielomu v postupe došlo, až potom, čo sa k našej expedícii pridali členovia Speleoklubu Šariš - Prešov. Medzi nimi aj Gabika Majerníčková. Spolu sme sa zahryzli do podzemia a zázrakom našli pokračovanie. Ženská intuícia vycítila cestu a otvorila bránu do veľkej jaskyne,“ opisuje Braňo Šmída. Až ďalšie tohtoročné prieskumy však naznačili, že Mesačný tieň je ohromný podzemný labyrint. A navyše nesmierne hlboký a priestranný. Novoobjavené časti jaskynného systému urobili z Mesačného tieňa druhú najhlbšiu jaskyňu na Slovensku. Ako sa neskôr ukázalo aj jednu z najťažších a najnebezpečnejších. Na ďalší postup v bádaní bolo potrebné zriadiť podzemný bivak na prespanie, niečo ako základný tábor u horolezcov. Na Slovensku je ho nutné stavať len v najhlbšej jaskyni Starý hrad v Nízkych Tatrách.

Tatra Open: Do jaskyne bolo potrebné dopraviť desať batohov. Stany, spacie vaky, náradie, laná , skoby a všetko potrebné na niekoľkodňové prežitie v podzemí. Najsamprv bolo nutné vyniesť náklad hore pod vrchol ˇJavorinskej Širokej, čo sú dobré tri hodiny stúpania. Až potom, hor sa do jaskyne! Mesačný tieň má nenápadný vchod. Po štyroch metroch sa skala impozantne otvára. Nasleduje šachta vysoká ako činžiak. Na jej dne čaká na jaskyniarov kľúčové miesto. Nazvali ho Skľučujúci meander. Extrémne úzka a dlhá úžina sa na jednom miesta dá prejsť len poležiačky a s prázdnymi pľúcami, čiže na výdych. Slabšie nátury a silnejšie postavy nemajú šancu. Dokonalé jaskyniarske sito. Kto neprejde, nemá v podzemí Širokej čo hľadať. „Do diery sa treba zavŕtať ako dážďovka. Stopercentná vlhkosť urobí svoje. Zablatený a mokrý som sa prepadával vlastnou váhou extrémne úzkym kamenným lievikom a premýšľal ako sa cez toto miesto dostanem späť na povrch. Tu človek musí obdivovať psychiku ľudí, ktorí cestu prerazili ako prví,“ spomína Pavol Barabáš . Na ceste dole s ťažkými vakmi a krehkou kamerou to však nebolo jediné prekvapenie.

Podávanie a posúvanie batožiny nemalo konca kraja. Bolo potrebné bojovať o každý meter. S pribúdajúcou hĺbkou sa jaskyňa postupne otvárala aj do šírky. Evokovala neprebádané bludisko s množstvom bočných chodieb. Zablúdiť bolo hračkou. Pod nohami sa všetko hýbalo. Priestory jaskyne sú neraz veľmi rozľahlé. Čelová lampa zďaleka všetko neosvieti. Najväčšia podzemná sieň, pomenovaná ako Tatry Open, dosahuje rozmery menšieho futbalového ihriska. V pôdoryse má až 40 krát 80 metrov, na výšku 15 až 20 metrov. „Ide o jeden z najväčších prírodných priestorov našej krajiny. Je tam niekoľko ďalších veľkých sál a hlbokých vertikál. Šachta pomenovaná ako Mesačná stvora je určite viac než 100 metrov hlboká,“ opisuje Braňo. Všade sú nebezpečné kamenné závaly. V hĺbke okolo 220 metrov jaskyňa nadobúda alpské rozmery. Otvára sa dokorán.

Podzemný hotel: V hĺbke 320 metrov pod povrchom stoja dva stany. V nich je 5 spacích vakov. Transport materiálu sem zhora trvá sedem - osem hodín, výstup na povrch zaberie prakticky celý deň. Kam nedovidia čelové lampy je tma, všade stopercentná vlhkosť a tri stupne nad nulou. Nehostinná a surová klíma. Odvšadiaľ doliehajú tajuplné zvuky podzemných priestorov. Najjasnejšie počuť vodu. Zvuk prichádzajúci zdola. A do toho budík. Je ráno. Nie až také typické, skôr pravé jaskynné. Otvoríte oči a nič. Všade tma ako v rohu. Lepí sa na človeka zovšadiaľ. Skľučujúci pocit samoty nenechá na seba dlho čakať. „Ak poctivo nevstanete, zaspíte na ďalších osem hodín,“ upozorňuje Braňo Šmída na nástrahy života v podzemí. Beztak sa tam dole spí dlhšie ako bežne. Aj 13 až 14 hodín. Otvorením očí, sa automaticky rozbúši srdce. Neznáme prostredie urobí svoje. Organizmus sa uzavrie do seba, jaskyniar menej hovorí, zmení sa mu biorytmus. Svetlo je alfou a omegou ranného rituálu. Po prebudení treba v jaskynnom bivaku rozsvietiť. „Ráno sa pohybujeme ako astronauti. Zapálenie svetla voláme prozaicky - výsluch.“ Nasledujú raňajky. Veľa čaju a čosi pod zub. Jaskyniarov čaká ďalší deň bádania v podzemí. Mesačný tieň sa zďaleka nekončí. „Pozemšťania“ opúšťajú základný postupový tábor a zostupujú nižšie do útrob masívu Labyrint chodieb, kolmých šácht, ozrutných priestorov a úzkych prielezov nemá konca kraja. Postupuje sa zhora dole, úplne opačne ako napríklad horolezci. Jaskyniarov cesta hore ešte len čaká a občas veru aj naháňa zimomriavky. V v spleti chodieb sa dá hravo stratiť. „Rozmýšľam, čí sa dokážem dostať cez kolmé šachty znova na povrch. Keby sa čokoľvek stalo... no, radšej nemyslieť. Je mi jasné, že záchrana je v týchto hĺbkach nemožná,“ opisuje svoje pocity Pavol Barabáš.

Jeho slova potvrdzujú aj Braňo Šmída a Igor Pap, sami dobrovoľní jaskyniarski záchranári. „Iba obyčajná zlomenina by narobila neskutočné problémy. V jaskyni sa veľa šplhá, prelieza, plazí, často sa chodí po štvornožky. Končatiny musia byť v poriadku, inak by transport človeka z podzemia trval aj dva týždne a mohol by byť pre zraneného osudným.“ Záchrana z takej hĺbky prakticky neexistuje. „Nebezpečie sa tam dole často bagatelizuje. Aj preto sme vchod do jaskyne pre istotu uzavreli,“ priznáva Braňo Šmída, vyštudovaný geológ, ktorý sa jaskyniarstvu venuje už od 15 rokov. Posadnutie tajomstvami podzemia ho neopúšťa. „Je to tímová práca, a to je na objavovaní fascinujúce,“ priznáva.

Podzemný obor: Mesačný tieň je podľa objaviteľov veľmi drsnou a nevľúdnou jaskyňou. Naozajstná zima je v nej aj uprostred leta. Zaujímavosťou je, že postráda výzdobu. Ortodoxný jaskyniari tvrdia, že pekná jaskyňa je bez kvapľov. Laická verejnosť si pod ozajstnou jaskyňou naopak predstavuje podzemie plné stalagmitov a stalaktitov. Mesačný tieň je zaujímavý tvarmi, mohutnosťou, hĺbkou a priestormi. Útroby jaskyne sú ozrutným labyrintom. Masív Široká je zvnútra rozožratá skala, deravá ako ementál. „V niektorých partiách sa dá ísť na všetky strany. Bádanie nám často komplikujú veľké závaly. Zatiaľ máme zmapovaných päť kilometrov, čím sa jaskyňa Mesačný tieň stala už druhou najdlhšou jaskyňou slovenskej časti Tatier a prekonala tak aj rozsah sprístupnenej Belianskej jaskyne.“ Očakávania sú odvážne. Potenciál jaskyne nechce nikto zakríknuť. „Deväťsto metrov,“ vysloví Braňo opatrne a potichu odhadovanú hĺbku. Pri poslednom bádaní sa Braňo s Erikom Kapuciánom dostali do hĺbky 385 metrov. Ďalších 20 metrov mala šachta, do ktorej už nevliezli, lebo nemali lano. Každým ďalším metrom sa približujú k najhlbšej jaskyni u nás, ktorou je Starý hrad v systéme Hipmanove jaskyne v Nízkych Tatrách. Po tridsaťročnom bádaní niekoľkých generácií jaskyniarov, sa jej dno nachádza v hĺbke 495 metrov pod povrchom.

Výskum novej tatranskej jaskyne nekončí. Potrvá ešte pár rokov. Mesačný tieň je dôkazom toho, že aj na Slovensku je stále čo objavovať. Iný svet, izolovaný po tisícročia, existuje. Veľké dobrodružstvá sa dajú zažiť aj doma. Podzemný tatranský obor totiž ešte zďaleka nevydal všetky svoje hĺbky a tajomstvá.

JURAJ SEDLÁK, časopis Plus 7 dní

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku31. 8. 2005, 11:38