Trou de Fer - Železná diera

Recenzia, Marek Gurský, Moviemania.sk

Krásna exotika, príroda bez zásahu človeka, úžasné scenérie, no aj kolmé steny vysoké stovky metrov a všadeprítomné nebezpečenstvo. Toto všetko (a ešte omnoho viac) je k videniu v najnovšom počine slovenského dokumentaristu Pavla Barabáša, ktorého cieľom sa tentokrát stal ostrov Réunion v Indickom oceáne.

Spoločne so štvoricou Miroslav Dušek, Jaroslav Holeček, Natália Borecká a Martin Chroumal sa vybrali na Réunion, kde sa nachádza niekoľko najťažších kaňonov na svete, vrátane toho najobtiažnejšieho - Trou de fer. Železná diera - ako znie jej slovenský preklad - je v skutočnosti bývalá sopka, ktorá sa prepadla do svojho vnútra. Vznikol tak kaskádovitý kráter, ktorého celkové prevýšenie je viac ako 1000 metrov. Zlanenie stovky metrov dlhých kaskád je len prvým krokom k úspechu, keďže z kaňonu je nutné vyjsť úzkou riečnou cestou medzi kamennými stenami. Tie robia z kaňonu veľký lievik a jedny z najvyšších zrážok na svete dokážu v priebehu niekoľko málo minút veľmi výrazne dvihnúť hladinu riečky. Akonáhle niekto vojde do Trou de fer, musí ísť už len napred - naspäť cesta nevedie.

Vrtuľníkový prelet ponad Trou de fer hneď v úvode filmu ukáže jej majestátnosť v plnej kráse a na všetky strany z nej vyžarujúci rešpekt. Päťčlenná skupina v žiadnom prípade nepodceňuje prípravu, berie na chrbát 200 kilogramov nákladu a púšťa sa do jedného z najväčších dobrodružstiev ich života. Vďaka Barabášovým záberom len nemo sledujete okolitú krajinu, žasnete nad jej krásou a v momente zabúdate na ješitnosti bežného života. Doslova cítite malosť človeka v porovnaní s veľkoleposťou prírody. Keby ste mohli, sami uviažete lano alebo uzol, zabijete skobu do skaly alebo sa s úľavou dotknete pevnej zeme pod nohami. Radšej ani nerozmýšľate nad tým, že len pár milimetrov hrubé lano, ktoré sa ľahko môže zamotať do vegetácie alebo rozrezať na ostrej skale, ich drží aj s nákladom stovky metrov nad zemou. Z každého zlaneného metra sála náročnosť a nebezpečenstvo. Keď si už myslíte, že to ťažšie byť nemôže, začnú zlaňovať cez vodopád a v zostupe im nezabránia ani hektolitre neúnavne padajúcej vody. Vidíte tú vyčerpanosť a skrvavené ruky i nohy a poviete si, že tí ľudia musia kaňoning naozaj bezmedzne milovať.

Zlaňovanie a otvorený priestor je po dosiahnutí dna vymenený za úzku vodnú cestu, kde bol občas problém prejsť pomedzi dve skaly. Následný prechod džungľou je až príliš skratkovitý a nakoniec to pôsobilo len ako malý prívesok k zlaňovacej časti. Celý záver je tak akýsi uponáhľaný a záverečné titulky prichádzajú priskoro.

Po zhliadnutí Trou de fer - Železnej diery zistíte, prečo ju miestni volajú Pekelná diera. Najvyššia možná obtiažnosť, v priemere len jedna výprava ročne a desiatka životov, ktoré si už Trou de fer vyžiadala z nej robia kaňoningový Mount Everest. Pätica československých odvážlivcov sa rozhodla prejsť Trou de fer, dostať sa na svoje limity, otestovať svoje schopnosti aj dôveru v priateľstvo, na ktorom často ich životy priamo záviseli. Našťastie sa všetci šťastne vrátili domov a vďaka Pavlovi Barabášovi im môžeme toto dobrodružstvo závidieť.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku12. 2. 2011, 15:33