Tajuplný Mustang

Odvážny švajčiarsky geológ Toni Hagen v roku 1952 ako prvý beloch objavil Lo Mantang, hlavné mesto najvyššie položeného kráľovstva na našej planéte - Mustangu, ukrytého za hlavným hrebeňom Himalájí. Obyvatelia nezávislého kráľovstva vstúpili hrdo do 3. tisícročia bez elektriny, áut či inej techniky. Mustang sa tak stal jednou z posledných pevností človeka chrániaceho sa proti modernému svetu...

Od nepamäti sa z nížin Nepálu vliekli karavány mulíc vyzdobené zvoncami a červenými chocholmi. Na chrbtoch i dnes nesú po závratných chodníkoch zaseknutých do skalných kolmých stien vrecia jačmeňa, ryže a čaju. S batohmi na pleciach stúpame po starej obchodnej ceste, ktorou sa pred stáročiami dovážala do Káthmandu soľ zo soľných jazier Tibetu. Míňame široký hrebeň osemtisícovky Anapurny, a ak sa nám podarí prejsť hlavný himalájsky hrebeň, za dva týždne budeme na hraniciach kráľovstva Mustang.

Monzúnové vetry vanúce z Indie prinášajú ťažké mraky nad ľadové svahy Himalájí. Tu sa ochladia natoľko, že neudržia náklad vody a vo forme lejakov ho vychrlia na južné svahy. Na sever sa žiadny mrak nedostane. Vo výške 2500 metrov vystrieda rozkvitnutú záhradu rododendrónov borovicový les a prvé budhistické osady. Popri ceste znejú stovky roztáčaných modlitbových mlynčekov.

Prichádzame do Manangu, najväčšej budhistickej osady na južnej strane Himalájí, ležiacej nad azúrovým jazerom vo výške 3600 metrov. Okrem zelenej trávy tu nerastie nič. Ostré slnko striedajú snehové búrky. Snehu pribúda a kyslíku je málo. Pátrame medzi miestnymi pastiermi po tele nášho priateľa horolezca Jindra Martiša, ktorý tu pred troma rokmi zahynul v lavíne. 

V hlbokom snehu vystupujeme na najvyšší bod našej cesty - pahorok nad Thorungský sedlom vo výške 6000 metrov. Tu nám jeden Tibeťan ukazuje mohylu, kde pochoval Jindra, ktorého vôbec nepoznal. Fotografujeme hrob s nádhernou scenériou hôr pre Jindrovu rodinu. Prešli sme najväčším horským masívom sveta a ocitáme sa v mesačnej krajine. Vyprahnuté náhorné planiny strednej Ázie sa tiahnu do nekonečna. Spleť kolmých útesov rozbrázdených víchricami sa týči nad hlbokými puklinami. Najväčšiu a najposvätnejšiu z nich vytvorila rieka Kali Gandaki. Mnoho pútnikov prichádza k svätyni vo výške 3800 metrov ukrývajúcej horiaci kameň, plápolajúce žriedlo a horiacu zem. Spôsobuje to zemný plyn prenikajúci pôdou.

Rieka Kali Gandaki pramení na náhornej plošine a smeruje priamo k najväčším horám sveta. Zdá sa nemožné, aby vyhlodala tak monumentálne údolie, miestami široké až jeden kilometer. Vysvetlenie nájdeme v čiernych oblých kameňoch - saligramoch, talizmanoch pútnikov. Pre svoju silu sú cenené viac ako zlato. Keď kameň rozbijeme, nájdeme v ňom skoro sto miliónov rokov starých anomitov, žijúcich kedysi v mori, ktoré sa tu nachádzalo. Tlakom indického subkontinentu na ázijský sa dnešná Tibetská náhorná plošina začala dvíhať, až rieka Kali Gandaki musela zmeniť smer a ústie sa stalo prameňom.

Okolo nás sa rozprestiera púšť. Vietor fičí do uší, vypľúva na nás piesok a bičuje vyprahnutú krajinu. Nekonečné more šedých ázijských hôr. Tak toto je Mustang! Je možné, aby tam žili ľudské bytosti? Na chvíľu prestávam vnímať vietor, ktorý ma doteraz očisťoval od nánosu usadeného vo mne za dlhé roky a oddeľoval plevy od zrna. Začínam pozvoľna preciťovať tajomnú krásu rozochvievajúcu moje vnútro. Vznešenosť zrodenú z vetra a pieskových búrok.

Tajomná červená pevnosť v diaľke dumá nad minulosťou rovnako ako ja. Vstupujeme do mesta Carang. Otočím sa, a pozriem na cestu, po ktorej sme prišli. Týči sa nad ňou panoráma Himalájí, ktorá je z Mustangu neznáma tak, ako odvrátená strana Mesiaca. Tí, ktorí celé týždne namáhavo putujú za svojím cieľom, dokážu pochopiť magickosť každodennej predstavy dosiahnutia vysnívaného mesta. Netrpezlivo kráčame po krajine, až uvidíme majestátnu siluetu opevneného mesta, ukrývajúceho pôvab strateného sveta hovoriaceho o zápasoch so živlami a s časom. Legenda o zabudnutom ukrytom meste, o zemi za hranicami nášho života. Lo Mantang - dlho sen a mýtus, a dnes som tu. Môj sen sa stal skutočnosťou. Ocitol som sa vo svete staršom než je Tibet, v krajine nedotknutej modernou dobou, s vlastnou civilizáciou plnou vzdelancov, riadenou dômyselnými morálnymi a právnymi zákonmi. 

Opevnené mesto vybudovali začiatkom 14. storočia a doteraz spoznalo dvadsaťpäť mustangských kráľov. Dodnes tu žije tristo srdečných ľudí s dobráckym výrazom na tvárach. Vyplazenými jazykmi prejavujú úprimnú úctu k pocestnému. Mestu nehrozí preľudnenie, ani aby vzácna zem neuživila všetkých. Nehrozí majetková nenávisť. Ak má muž troch synov, prenechá dom a pôdu najstaršiemu. Druhorodený sa stane mníchom a tretí zostáva žiť s najstarším bratom a spolu dorábajú tibetský chlieb - campu. Akonáhle sa najstarší syn ožení, vedenie domácnosti a hospodárstva prechádza na neho. Jeho otec oddychuje, zostáva váženým človekom, ku ktorému sa chodí po radu. V Mustangu sa mníchom stáva človek riadením osudu. Predmetom jeho štúdia je hľadanie cesty k poznaniu. Študuje u lámu v kláštore a jeho skúšky pozostávajú z diskusie o náboženských textoch, z logiky a filozofie. Všetci mnísi dávajú skúšanému otázky a len tí najlepší postupujú v cirkevnej hierarchii.

Najviac ma zaujala nesmierna čistota. Úhľadné zelené presne ohraničené políčka využívajú každý centimeter úrodnej pôdy. Domčeky sú natreté na bielo, a vy máte dojem, že ste prišli po vymaľovaní. Dlážky reparujú každý deň farebnou hlinou. Neexistuje odpad, dokonca i trus zvierat sa večer pozbiera, nechá vyschnúť a používa ako palivo. Vďaka suchému vzduchu necítite typický zápach ázijských miest. Chladný suchý vzduch vytvára sterilné podmienky.

Sedíme so skromným kráľom Mustangu, v skromnom kráľovskom paláci obklopení knihami desaťročia starými. V tichosti pijeme tibetský čaj. Na stenách visia straré thanky zobrazujúce prírodné objavy, nad ktorými i dnes bádajú vedci. Zázračné sa považuje za čosi bežné. Hlavným zákonom je záhadné koleso života, ktoré roztáča boh smrti. No smrť neznamená hrôzu z neznáma, ale nový začiatok života. Stáročia sa nič nezmenilo na pevnosti ich viery a zbožnosti... Pri odchode si uvedomím: poobedňajší víchor neúnavne každý deň zahladzuje stopy po každej karaváne. 

Doma rozmýšľam či zostrihám z videozáznamu film. Pochopil som, prečo kráľ zakázal používať videokamery, a prečo vstup do kráľovstva je tak komplikovaný. Šedivá hranica Mustangu je prísne strážená nepálskou armádou a mustangskými jazdcami, aby chránila jeho nezávislosť. Žiadny cudzinec sa nesmie dostať cez stráže. Od roku 1994 je vstup do kráľovstva povolený len v sprievode dôstojníka so špeciálnym doprovodom.

Prajem Mustangu, aby sa nezmenilo. Aby ho neobjavili turistické kancelárie a nezmenili šťastných obyvateľov zeme Lo na podnikateľov, ktorí prestanú obrábať zem zdedenú po otcoch. Aby helikoptéry nezačali dovážať známe značky nápojov a spotrebný tovar hromadiaci sa na doteraz neexistujúcich smetiskách, roznášaný vetrom po prekvapenej krajine Lo, ktorá bezmocná, sa bude prizerať ako sa stáročiami budovaný systém nenávratne rozpadá. Ale to už táto krajina nebude mať čo ponúknuť našej civilizácii... Je šťastím pre krajinu, ktorej vládne rozumný kráľ.

Pavol Barabáš, režisér, scenárista, kameraman a fotograf

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku15. 7. 2005, 17:33