Svet podľa Barabáša

Po každom návrate ho provokuje to, čo videl. Kladie si množstvo otázok súvisiacich s našou civilizáciou. Čaká, kým sa v ňom usadí to najdôležitejšie, a potom sa „vysloví“. Dokumentom. Pocity doznievajú a jeho to ťahá do hôr. Na kopce, odkiaľ je výhľad, ktorý napomáha triedeniu myšlienok.

Neprestajne čosi nakrúca. „Som len ten chlapík v pozadí,“ tak vidí sám seba Pavol Barabáš.

Sekery z kameňa

Biely človek podáva bielu ruku. Na pozdrav. Nahí stromoví ľudia sa bránia. Darmo dávajú fantázii krídla, nedokážu si vysvetliť, čo vidia. Nervózne pobehujú, kričia, napínajú luky.

Ten ktosi, kto prekročil neviditeľné hranice ich územia, je iný. Nepodobá sa im, neladí s prostredím džungle. Farbou, výzorom, ozdobami, ničím. Slovom, nepriateľ, votrelec, veľký otáznik. Navyše, hlúpo sa usmieva, natŕča bielu ruku, skúša to na nich s kockou cukru.

Odetý, obutý, svoj svet si nesie v batohu. Mieri na nich kamerou, čímsi, čo v živote nevideli. Často sa za ňu schováva. Duša dokumentaristu poskočí, najmä ak ide do tuhého. Kamera beží, až kým mu ju palicou nevyrazí rozzúrený príslušník kmeňa Kombajov. Prírodných ľudí žijúcich vysoko na stromoch v najdivokejších miestach západnej časti indonézskeho ostrova Nová Guinea.

Dokumentarista Pavol Barabáš by bez kamery do týchto končín nešiel. Nikto by neuveril, že na svete ešte existujú miesta, kde ľudia žijú nadivoko. V ére satelitov a úvah o turistických letoch na Mesiac sa dokázali ukryť. Aj strastiplné putovanie na ich územie, boj s krvilačnou džungľou, trápenie a utrpenie, by bez kamery na oku zovšedneli do slov.

Kombajovia zostali v dobe kamennej. Plastová fľaša by u nich spôsobila revolúciu. Sekery vyrábajú z kameňa, oheň trením ratanu, na krájanie im postačia kostené nože. Nepoznajú písmo, koleso, hrniec. „Jedli sme s nimi, spali vedľa nich v chyžiach na stromoch a správali sa tak, aby sme po sebe nezanechali žiadnu viditeľnú stopu.“

Ľahko sa povie, horšie zrealizuje. Kombajovia totiž jedia všetko, čo sa hýbe. Krysy, termity, hady, červy... Prasce nevynímajúc, tie majú v ich hierarchii rovnakú hodnotu ako ženy. „Odmietnuť jedlo je právo, ktoré u domorodých kmeňov neplatí, ale uráža,“ opisuje kameraman nechcené spestrenie stravy na podobných expedíciách.

„Sú to nesmierne hrdí ľudia. Nechceli od nás nič, nepotrebujú našu civilizáciu, nemáme im čo ponúknuť, azda okrem liekov proti tropickým chorobám. Spoznali sme svet, o ktorom sme si mysleli, že už neexistuje. Pre Kombajov je jednoducho †   špururambo†   Â? - dobrý.“

Cesta do praveku

Niečo obdobné zažil Pavol Barabáš pred pár rokmi aj na africkom kontinente. S piatimi priateľmi podnikol tisíckilometrovú plavbu po divokej prehistorickej rieke Omo v južnej časti Etiópie. Na jej brehoch sa našli skameneniny prvých ľudských bytostí.

Prekonať prírodné bariéry tu možno iba po vode, a tak sa mesiac plavili na gumenom rafte. Jedine tak sa dá dostať k pôvodným, domorodým kmeňom. „Našli sme prírodných ľudí a kmene, o ktorých okolitý svet vtedy ešte netušil. Cítili sme sa ako prví objavitelia Afriky,“ spomína na pocity, ktoré dokázal zachytiť okom kamery.

Kľúčom k poznaniu bolo cestu do praveku v prvom rade prežiť. Išli totiž „nadivoko“. Bez navigačných prístrojov, akejkoľvek pomoci zvonku i nulovej možnosti návratu. Boli druhou posádkou na svete, ktorej sa splav zázrakom podaril.

Mali šťastie. „Mnohé nebezpečenstvá sme si ani neuvedomovali, lebo sme ich nepoznali. Neodradili nás nebezpečné hrochy a krokodíly, úmorná horúčava, muchy tse-tse, ani obavy z malárie, ktorú sme po návrate z Afriky všetci poctivo prekonali.

Šokujúce bolo vidieť, že jediné, čo miestne kmene od našej civilizácie potrebovali na život, bol samopal Kalašnikov. Dá sa totiž vymeniť za kravy. Ostatné mali výlučne z prírody,“ dozvedáme sa od kameramana expedície do praveku.

Neprenosná skúsenosť

Antarktída, na ktorú sa Barabáš pred rokom vydal s polárnikom Petrom Valušiakom, bola diametrálne odlišná skúsenosť. „Priznám sa, vôbec som tam nechcel ísť. Mal som vážne obavy, či v takom prostredí dokážem prežiť, nieto ešte nakrúcať.“

Dokumentarista sa učil na vlastných chybách. „Jednu noc som si do spacieho vaku nadýchal teplý vzduch. Para na vnútornom obale zamŕzala, vznikla akási ľadová truhla. Celú noc som prebdel, do rána som sa klepal ako osika,“ hovorí Barabáš.

Poznanie nadobudlo aj iné rozmery. „Antarktída je silná, takmer neprenosná skúsenosť. Ako z inej dimenzie, odlišnej planéty. Ticho a čisto, aké sa nedajú počuť ani vidieť. Jednotvárne, a predsa návykové.“ Zatiaľ posledná cesta Pavla Barabáša viedla na vysokohorský trek do Bhutánu, zabudnutej krajiny učupenej medzi indickým Assámom a čínskym Tibetom.

Starodávne horské kráľovstvo na úpätí Himalájí si vďaka izolovanosti zachovalo svoju výnimočnosť. Pocity z krajiny, kde dobrý kráľ ponúka namiesto hrubého domáceho produktu hrubé domáce šťastie, v ňom práve dozrievajú.

Na Tatry nedá dopustiť

Ak nie je vo svete alebo nesedí v štúdiu, je v Tatrách. Veta, ktorá na Paľa Barabáša platí skoro ako rovnica. Za posledné roky stál pod najvyššími vrcholmi všetkých kontinentov, ale hrdo tvrdí, že „Tatrám sa vo svete nič nevyrovná“.

V súčasnosti sú pre neho naše najmenšie veľhory veľkou kronikou vlastných zážitkov. V Tatrách ho volajú - lovec atmosférických porúch. Dokáže ich okom kamery zachytiť ako málokto. V každom počasí. „Čím viac cestujem, tým radšej sa vraciam domov na Slovensko. Je to pre mňa krajina plná zázrakov, vášne i pokory.“

K tejto skúsenosti niet čo dodať. Treba ju prežiť. Tak ako napnutý luk vystrašeného domorodca, ktorý je v meradle svetového terorizmu predsa len drobnou epizódou. Vo svete, ktorý navštevuje Pavol Barabáš, sa dá väčšinou všetko zažehnať podaním rúk.

Juraj Sedlák, Žurnál