Stačil jeden nesprávny krok a mohol sa stať človeku osudným

Andrea Tomáschová, Korzár, 3.12.2011

Pavol Barabáš "vyslal" k divákom svoj ďalší film. Cestovateľ, scenárista, kameraman a režisér tentoraz zachytil súboj piatich kamarátov s jedným z najdivokejších kaňonov sveta Trou De Fer. V týchto dňoch prišiel film predstaviť do Košíc, čo sme využili na rozhovor.

Trou De Fer - Železná diera je autentickým svedectvom o výprave do tropického pralesa ostrova Réunion v Indickom oceáne, kde v srdci najdivšej prírody leží najťažšie prístupný kaňon sveta. Do jeho útrob sa dokážu zlaniť len tí najlepší, no bez záruky návratu. Previsnuté zlanenia tu dosahujú niekoľko sto metrov a región sa vyznačuje častými výdatnými zrážkami. S desiatkou ocenení z prestížnych medzinárodných prehliadok a festivalov je Trou de Fer najúspešnejším slovenským filmom tohto roka. Košičania ho môžu vidieť v Cinemaxe.

"Keď som videl záber z vrtuľníka na prepadlinu, ktorá mizne niekde hlboko v zemi a padá do nej päť obrovských vodopádov, vravel som si: ´Ako je možné, že som to ešte nikdy nevidel?´ Bol som prekvapený, že sa niečo také nádherné na Zemi nachádza, a nikde sa o tom nepíše, ani nehovorí," spomína P. Barabáš na to, ako vznikla idea ísť na miesto, ktoré má smutnú štatistiku. Ročne tade prejde maximálne jedna expedícia a Železná diera má na svojom konte už 14 ľudských životov. To však slovenskú partiu neodradilo.

"Bol to pre nás skôr odkaz, aby sme nepodcenili prípravu. Do Slovinska sme preto vyrazili na jar, keď je tam najviac vody a učili sme sa plávať v prúdoch so záťažou, s batohmi... Trénovali sme, samozrejme, aj na ostrove Réunion." Najkritickejší na tomto kaňone je fakt, že sa nachádza na najdaždivejšom mieste na svete, kde takmer denne prší. "Museli sme vystihnúť 2 - 3 dni, kedy pršať nebude a podarilo sa nám to naozaj na poslednú chvíľu. Dážď by tu totiž znamenal smrť."

P. Barabáš napriek náročnosti považuje Trou De Fer za jeden z najúžasnejších zážitkov, aké na svojom cestovateľskom konte má. "Keď ste na spodku diery a vidíte, ako do nej padajú obrovské vodopády, je to neuveriteľný pocit, ktorý dobíja neopísateľnou energiou. Táto expedícia bola pre mňa jednou z najkrajších a najdobrodružnejších, ktoré navždy ostanú v mojom srdci."

Hoci film má na konte už 10 ocenení, pôvodne nemal vôbec vzniknúť. "Najdôležitejšie pre nás bolo bezpečne prejsť kaňonom. Vedel som, že tam nebude čas na filmovanie, na vymýšľanie si scén. Jediná cesta ako to prežiť, bolo ísť rýchlo dopredu, kým nás nezachytí dážď. Prioritne sme sa museli pripraviť na to. Lebo načo je film, keď kaňon neprežijete? No keď sme cvičili v jednotlivých kaňonoch, mal som so sebou vždy dve kamery a snažil som sa natočiť o každom filmík. To mi dávalo zručnosť, aby som pri tom, ako sme prekonávali jednotlivé kaskády či podzemie v Trou De Fer, vedel aj kamerovať. Navyše sme tam šli takí zohratí, že keď som v kaňone natáčal, nikto si to neuvedomoval."

P. Barabáš si film váži najmä preto, že je plne autentický. "Nie je tam nič hrané, nič čo by vzniklo podľa scenára. Chýba nám dokonca záver, keď sme prekonávali obrovskú 500-metrovú stenu, ktorou sme sa mali dostať do civilizácie. Po jej prekonaní sme zistili, že to bol vlastne najťažší úsek. Liezli sme totiž v tme, s ťažkou bagážou, v neoprénoch, po kolmej vegetácii, kde by sa jeden nesprávny krok mohol stať človeku osudným. Mohol som to ísť niekde na Slovensku napäťovo dotočiť, ale nechcel som to."

K najnáročnejším expedíciám P. Barabáša vraj patrila Antarktída. "Ak máte byť stále v teplotách mínus 40 stupňov, je to nesmierne namáhavé. Je iné sedieť na chate, vybehnúť do -20 a rýchlo sa vrátiť ku krbu. Ale byť mesiac v takej zime, v kuse šliapať, za sebou ťahať 100 kíl, večer si postaviť stan, pokúsiť sa navariť... Pri -40 je už len zapáliť zápalku práca na 10 minút. Potom si uvaríte teplý čaj, napijete sa, vlastným telom sa snažíte rozkúriť si spacák a ráno sa napriek víchrici musíte zbaliť a pokračovať v ceste..."

Na druhej strane je vraj Antarktída úžasný kontinent. "Poskytne čosi, čo sa u nás nedá zažiť - pocit absolútnej meditácie. Po 10 dňoch rovnomerného šliapania po bielej rozľahlej pustatine, kde vás nič neruší, ste len sám so sebou, nie sú tam žiadne farby, zvuky... zrazu zistíte, že máte absolútne prázdnu hlavu. Je to taký krásne meditatívny pocit, že na ňom môže byť človek až závislý. Nepodarí sa ho však dosiahnuť vždy," dodáva s úsmevom P. Barabáš.