Spod krošne, veselo i vážne - tretie vydanie publikácie

Jaro Švorc o knihe:

Po 20 rokoch sme pre priateľov hôr pripravili už tretie nové rozšírené vydanie príhod vysokohorských nosičov nazvané Spod krošne veselo i vážne. Keď som začal chodiť na Chatu pod Rysmi, ani vo sne mi nenapadlo, že tam zostanem tak dlho. Šiel som si skúsiť len pár vynášok. Zdalo sa mi to zaujímavé a vravel som si, že by bolo škoda, keby sme to, čo som pri nich zažil ja alebo ďalší chlapci, nesprostredkovali aj ostatným. A preto sme v roku 1991 vydali prvú miniatúru, knižka mala 60 strán, ktorú kresbičkami doplnil Paľo Barabáš.

Odvtedy vyšlo doplnené druhé vydanie, ale zas nám pribudli nové zážitky, a tak sme si povedali, že pripravíme tretie vydanie...

Keďže je o knižku medzi návštevníkmi Tatier veľký záujem rozhodli sme sa, že knihu bude možné kúpiť len na Chate pod Rysmi. Jej kúpou podporite samého seba. :-)

Palo o vtipoch:

Počas štúdia na vysokej škole som okrem letných nosičských brigád na Zbojníckej chate kreslil aj kreslené karikatúry z nosičského i horolezeckého prostredia. Nakreslil som ich snáď 500 a boli publikované v mnohých časopisoch doma i v zahraničí /Jamesák, Krásy Slovenska, Život, Slovenka, Taternik, Berg etc...

Vydával som aj kreslené kalendáre a pohľadnice. Keď som skončil školu a objavil som čaro kamery. Odvtedy som už nenakreslil ani jeden vtip. Škoda. Odsupom času zisťujem, že je humoru okolo nás stále menej a menej, preto som sa tretiemu vydaniu potešil. Ale keď ma Jaro poveril s výberom karikatúr do knižky, práve som sa chystal do Ethiopie. Tak vtipy vyberal grafik. Vybral tie najneslušnejšie... Nemal som nikde cestovať!!!

Info o knižke od niekoho z Internetu:

Vzniklo pôvabné dielko, ktoré bude isto pekným vianočným darčekom, ba pekným darčekom vôbec. Je v ňom totiž kus humoru, ktorý ide spolu s vypätou situáciou, aj keď si tú humornú stránku momentu či slova človek uvedomí až neskôr.

A kým to Jaro Švorc zachytával slovom a písmom, Paľo Barabáš jedinečné momenty s dávkou nadsádzky zobrazil v karikatúre. A aby bolo jasné, že vyniesť tých 60 - 70 kíl, nie raz aj viac, nie je iba kopec srandy, pripomínajú autori aj vážne chvíle nosičského chlebíka. Absolútne chvíle. Momenty posledných a nedonesených nákladov.

Možno by literárny kritik kadečo vytkol kompozícii jednotlivých poviedok, rovnako výtvarný kritik by našiel čo-to v stvárnení. Nech to ale nečítajú! My vieme svoje, o čom to je a je to výborné tak, ako to obaja podali: od srdca a so srdcom.

Kúpte si tú knihu a prečítajte si ju. Dostanete sa bližšie k tomu, čo sa volá duch hôr a presvedčí vás možno o tom, že sa tento duch nestratil, ani napriek lunaparku na Štrbskom Plese, z malých milých veľhôr menom Vysoké Tatry.

Krátky úryvok z knihy s názvom "Maso":

Keďže na chate nebola chladnička, využívali sme na uskladnenie niektorých potravín snehové pole, ktoré v blízkosti chaty vydržalo celé leto. Najmä mäsu sa v tejto prírodnej chladničke darilo a s obľubou sme ho zakopávali do snehu. Lopatou sme vyhÄ‚Ąbili jamu, do nej sme vložili v igelite zabalené kusy mäsa, dôkladne ho zahádzali snehom a zapichli lopatu, ktorá mala označovať miesto uskladnenia. Na porušený povrch snehu sa totiž nedalo spoliehať - teplé slnečné lúče v priebehu niekoľkých desiatok minút dokonale zahladili stopy, preto zapichnutá lopata bola nevyhnutnosťou. Bolo poludnie, keď sa zásoby gulášu začali stenčovať, nuž bolo treba variť ďalší. Peter teda šiel po mäso. Bol tam však akosi pridlho, a tak som sa vybral za ním. Našiel som ho na obvyklom mieste - na rozsiahlom snehovom poli - ako hÄ‚Ąbi jednu jamu za druhou a hľadá zakopané mäso. Zapichnutá lopata sa totiž odtopila, spadla a zošmykla sa po snehu o niekoľko metrov nižšie. A tak Peter hľadal a hľadal, pribúdala jedna jama za druhou, v kuchyni netrpezlivo čakali na mäso, no to nie a nie nájsť. Napokon dostal Peter spásonosný nápad. Z chaty vzal lavínovú sondu a pomocou nej hľadal mäso. Chodil po snehovom poli hore - dolu, vpichoval sondu do snehu v nádeji, že na hľadané mäso natrafí. Jeho nezvyklé počínanie pozorne sledovali turisti sediaci pred chatou, ktorí nevedeli, o čo ide. Práve som vyšiel kvôli niečomu von, a tak sa ma turisti opýtali: „Čo to má ten pán za drôty v rukách?" „To je lavínová sonda. Pomocou nej sa v snehu hľadajú lavínou zasypaní turisti a horolezci. Keď sonda narazí na ľudské telo, hľadajúci to v rukách cíti!" - odpovedal som im a už sme sa viac spolu nebavili. „Asi tam niekoho zasypalo a teraz ho hľadajú," - uvažovali turisti. O chvíľu Peter vošiel do chaty a víťazoslávne zvolal: „Mám ho!" Nato vzal z kuchyne veľký nôž a vrátil sa k vyhÄ‚Ąbenej jame, aby odrezal potrebný kus. Zvyšok mäsa opäť zahádzal snehom, poriadne zapichol lopatu a vracal sa do chaty. V jednej ruke nôž, v druhej kusisko mäsa, z ktorého odkvapkávala krv... Turisti, ktorí ho sledovali, zbledli. Následne sa medzi nimi a Petrom začal rozvíjať dialóg, v ktorom zjavne hovoril „jeden o voze a druhý o koze". „Na-na-našli ste ho?" - jachtali turisti. „Jasné - veď vidíte!" - odpovedal hrdo Peter ukazujúc pritom na krvavý kusisko. „A kde je zvyšok!?" - zdesene sa pýtali ďalej. „Nechal som ho tam! Vzal som len toľko, koľko treba na guláš!" „Preboha! To myslíte vážne?" „No a čo! Nech sa zvyšok pekne chladí, zajtra z neho zas trochu odrežeme!" - odpovedal nechápavo Peter a krútiac hlavou vstúpil do chaty. V nasledujúcich minútach sa nepredal ani jeden guláš. Len samé párky, buchty, nejaká tá polievka, no guláš žiadny... Bolo nám to divné, lebo práve „TURISTICKÝ GULÁŠ" v ponuke jedál vždy najviac zaberal...