Sloboda pod nákladom - film.sk

Ako vznikol nápad nakrútiť film o vysokohorských nosičoch?

Túto tému nosím v sebe už naozaj dlho. Obraz nosiča, ktorý nesie svoj náklad mám v sebe od 17-ich, keď som si prvý krát naložil na chrbát krosnu a strávil som leto vynášaním nákladu na Zbojnícku chatu. Dnes viem, že tá práca ma formovala, že som pri nej rástol ako človek. Aktívne som nosil 9 sezón a vlastne až do doby, kým som nezačal tvoriť vlastné filmy, teda rozprávať vlastné príbehy. Vtedy som ešte netušil, že svet, ktorý som zažíval, v sebe ukrýva hodnotu, ktorá len čaká na to, aby raz uzrela svetlo sveta.

Aký je váš osobný vzťah k nosičom?

Nosiči sú svetom samým pre seba. Nezvyknú hovoriť o svojich pocitoch a náklade ktorý nesú. Vzťahy sú veľmi špecifické. Ak sa chcete stať súčasťou, je dôležitá vzájomná dôvera, ktorá sa nezíska len tak. Tým, že som bol jedným z nich, pociťoval som to nielen ako záväzok, ale aj prekážku. Uvedomil som si, že pre mňa ako tvorcu, to bude ťažký film. Ťažší než kedykoľvek predtým. Pretože pre režiséra tým najzásadnejším krédom je, mať dostatočný odstup, dívať sa očami diváka, čo vždy vyžaduje značnú disciplínu.

Ako dlho a kde všade film vznikal?

Od začiatku nakrúcania po posledný záber prešli tri roky. Dokument sa odohráva nielen na chodníkoch k jednotlivým tatranským chatám, ale aj vysoko nad nimi. Najzložitejším sa ukázalo zachytiť počasie, ktoré je charakteristické pre vysokohorské podmienky. Sneženie, víchor, búrka, mráz. Nosiči musia nosiť celý rok, bez ohľadu na čas, takže snažili sme sa nakrúcať počas všetkých ročných období.

Na čo ste si ako režisér dávali počas nakrúcania najväčší pozor?

Snažil som sa obmedziť svoje vyjadrovacie prostriedky, čo bolo spojené práve s ustavičnou myšlienkou na dostatočný odstup, keďže šanca na patetickosť tu hrozila neustále. Teda nedávať do filmu všetko atraktívne, pretože vtedy sa divák ľahko stratí, alebo presýti. Umenie je v odoberaní, v dobrovolnom obmedzení sa. Prirodzene dôležitým bolo tempo, aby film fungoval, tak ako má, čo je vždy vecou intuície.

Vznikal príbeh filmu spontánne, alebo ste mali jasnú ústrednú myšlienku?

Myšlienka filmu bola jasná. Presnú štruktúru dokumentu som však nejakú dobu hľadal. Mal som okolo seba tvorivý tím šikovných ľudí, hlavne dramaturga, s ktorým sa mi postupne v strižni podarilo dať filmu presnú líniu a vytvoriť tak formu, ktorá by obsiahla ústrednú myšlienku. Nakrútil som vyše 100 hodín materiálu a 99 som vyhodil. Tento typ dokumentu si takýto postup naozaj vyžadoval.

Čím môže podľa vás osloviť diváka, ktorý nemá vzťah k vysokohorskému prostrediu?

Ak staviate svoj film na príbehu a postavách, prostredie je jeho veľkým pomocníkom. Myšlienka je však niekde inde. Kráčať pomaly tatranskými dolinami na chatu s 80 kg nabalených na chrbte, je isto zaujímavé. Robiť to však 48 rokov a nechcieť s tým prestať ani v dôchodkovom veku, to je už príbeh. Dá sa to vôbec pochopiť? Čo je za tým? Čo je ich motiváciou? Dúfam, že hlavne v zahraničí bude film príjemným prekvapením, pretože v Európe sú Tatry posledným miestom, kde toto remeslo ešte stále žije. Inde už zaniklo. Zvíťazili ekonomickejšie riešenia, ktorým však chýba rozmer ľudskosti a vzťahu. Nosenie ostalo len na chatách na slovenskej strane Tatier. Prečo?

Hrdinami filmu sú štyria skúsení nosiči, prečo práve oni?

Je to generácia, ktorá prišla do Tatier v neľahkých šesťdesiatich rokoch so svojimi snami a ideálmi, ktoré im bežný život azda nedokázal naplniť. Volala ich sem sloboda, hoci pod nákladom. Niektorí krosnu neopustili, niektorí sa, po hľadaní svojho miesta v živote, pod ňu naspať vrátili. Najstarší z nosičov má teraz 76 rokov a stále nosí.

V čom je špecifické nakrúcanie dokumentárneho filmu o Slovensku?

Nakrúcal som v rôznych častiach sveta, spoznával rôzne kultúry a zvyky a hľadal originálne príbehy. Urobiť však film tu na Slovensku je pre mňa to najťažšie. Nie kvôli podmienkam, ale kvôli tomu, že mám Slovensko rád a chcem sa pokúsiť aj genius loci tejto krajiny zachytiť a ukázať to svetu. Aby sme si našu zem viac vážili, aby sme si vážili sami seba.

Je niečo, čím sa Sloboda pod nákladom výrazne odlišuje od vašich starších filmov?

Myslím, že v mnohom. Či už je to spomínaný odstup a snaha o opustenie predchádzajúcich postupov, alebo aj samotný čas strávený v strižni, ktorý trval rok, kým sme pripravili verziu pre kiná, pre televízie i festivaly.

Aký je každodenný život vysokohorských nosičov?

Taký ako hociktorý iný a predsa úplne iný s vlastnými pravidlami. Každá chata a chatár ma nastavený rytmus inak. Zásadným faktorom je ročné obdobie.

Dá sa ich prežívanie zachytiť aj na kameru, alebo ide skôr o snahu priblížiť prostredie?

Predovšetkým ide o poznanie nosičov, ktorých už o pár rokov nemusíme v Tatrách stretnúť. Sú totiž akýmsi ohrozeným druhom. Ale verím nastupujúcej generácii na chatách a dúfam, že zisk pre nich nebude vždy prvoradý.

Dokument ste chceli nakrúcať už v roku 2002, je teda zjavné, že Sloboda pod nákladom je vašim srdcovým projektom. Nakoľko je teda film osobný?

Každý nesieme svoj náklad. A je na nás ako sa k nemu postavíme. Pamätám si, že pri nosení prvé metre s nákladom boli vždy najťažšie. Veľakrát som bol na hranici síl, ale vždy som náklad doniesol na chatu. To vám dá naozaj mnoho do života. Je pravda, že prvé zábery som nakrúcal v roku 2002 na videokameru vo formáte 4:3. Už vtedy vzniklo motto filmu: Čo si naložíš na chrbát, musíš doniesť do cieľa. Avšak pokazený harddisk predčasne ukončil projekt. Po dvanástich rokoch som sa k filmu konečne vrátil. Téma dozrela a s ňou i technika, ktorou som začal odznova nakrúcať dokument technológiou 4K.

Ak by ste mali film Sloboda pod nákladom opísať jedinou vetou, ako by znela?

V poslednom európskom horstve najstaršia generácia tatranských nosičov zachováva svoje jedinečné remeslo a nachádza pri tom svoj zmysel - vnútornú radosť, ktorá sa rodí z poznania nákladu, ktorý nesie a slobody, ktorá z neho pochádza.