Sám na prieč Antarktídou 2007

5.11.2007 Slovenský polárnik Peter Valušiak mal od konca októbra 2007 do konca januára 2008 v pláne sólový prechod naprieč Antarktídou cez Južný pól, peši a na lyžiach, bez cudzej pomoci cestou, ktorou sa to zatiaľ nikomu takýmto čistým štýlom nepodarilo. Peter nechcel robiť kompromis, preto musel nateraz svoju výpravu predčasne ukončiť . Čo sa vlastne stalo?


„Odlietal som 19. októbra podvečer z Viedne a reťaz smolných udalostí sa začala v ten deň ráno. Najskôr mi mobilný operátor omylom vypol telefón už v deň odletu a zostal som bez spojenia v čase, keď som mal ešte vybaviť fúru záležitostí. Pri výmene batérií v hodinkách mi nenastavili čas, potom som sa vymkol v paneláku, cestou na letisko nám došiel benzín a na Schwechate bol bombový poplach... Letel so mnou aj kamarát, aby mi pomohol s vecami a hlavne aby počas vybavovačiek nič nezmizlo. V tom chaose nám naložili batožinu aj s nadváhou a potom pani využila to, že lietadlo čakalo iba na nás dvoch, aby skasírovala 5500 eur za nadváhu - 70 eur za kilogram.“



Prvý let smeroval do Santiaga de Chile, tam už bolo všetko v poriadku?
„Naopak, to v Európe bola vlastne iba akási predohra. V Santiagu nám pre zlé počasie meškal prípoj do Punta Arenas, a tak sme v správach stihli zaregistrovať, že v Antarktíde horí loď. Netušili sme, že je to práve tá, ktorá zásobuje okrem iného palivom argentínsku základňu Generál Belgrano blízko môjho východiska, Berknerovho ostrova na pobreží Antarktídy. Základňa zostala bez paliva a práve tam malo tankovať lietadlo, ktoré ma malo previezť do Antarktídy. Mašina priletela do Punta Arenas 27. októbra a o deň odviezla prvú várku vedcov a zásob na ruskú základňu Belinghausen, počas druhého letu ma mala vyložiť na Berknerovom ostrove. Z Belinghausenu sa vrátila - s rozbitým čelným sklom. Lietadlo sa stalo nepojazdným a muselo čakať, kým z Kanady dovezú nové sklo špeciálne pre tento typ stroja. Druhé lietadlo zásobujúce Rusov pre požiar lode letelo aj s vlastnými zásobami benzínu, tým pádom podľa predpisov nemohlo viezť pasažierov.“

Keď je človek už tak ďaleko, zvykne hľadať aj zdanlivo nereálne riešenia...
„Náhradným variantom bolo letieť na neďalekú anglickú základňu. Už som 29. októbra sedel v lietadle, ktoré tam smerovalo - colnica a všetky formality vybavené. Keď sa pilot nahlasoval veliteľovi základne, ten zistil, že na palube som aj ja ako komerčný klient a pilotovi oznámil, že tým pádom mu nedovolia natankovať palivo. To isté robia aj Američania, aby si chránili monopol na výpravy do Antarktídy pre americko-kanadsko-anglickú spoločnosť ALE (Antarctic Logistic Expedition). Sklo do môjho pôvodného lietadla prišlo až 10. novembra a štartovať až vtedy už pre mňa nemalo zmysel. Musel by som skracovať plánovanú trasu, tú pôvodnú by som nemal šancu do konca januára stihnúť. So skráteným cieľom som sa neuspokojil, nebolo by to totiž to, čo som zamýšľal.

Nechcela firma ALE využiť túto situáciu na ponuku svojich služieb?
„Samozrejme, ale prvý termín letu mali tiež naplánovaný až na 8. novembra a nemohol by som začínať z pobrežia, ale z ich základne na Patriot Hills, ktorá nie je prirodzeným miestom štartu na prechod kontinentom. Keď už mám niečo robiť, tak poriadne. A ALE je navyše neférová spoločnosť, ktorá zneužíva svoj monopol, už som mal s nimi v minulosti zlé skúsenosti. Teraz si tiež najskôr vypýtali nereálnu sumu. Keď som im oznámil, že nejdem, každú hodinu boli u mňa na izbe a postupne znižovali cenu, ale už to nebolo pre mňa športovo zaujímavé.“

Zaujímalo nás, čo sa stalo s jeho výbavou, veď na saniach mal ťahať za sebou spočiatku viac ako 150 kilogramov...
„Aspoň toto je v poriadku. Moje veci odleteli 10. novembra z Punta Arenas na ruskú antarktickú základňu Novolazarevskaja a sú tam aj všetky moje trvanlivé potraviny. Len tie, ktoré by sa pokazili - ako napríklad škvarky a sušené ovocie - som nechal domácim.“

To logicky znamená, že v hre je ďalší pokus o prechod naplánovanej trasy? „Áno. Rusi idú robiť na Shackleton Range takú istú komerčnú základňu na vozenie turistov na kontinent, akú majú Američania na Patriot Hills. Bude na pobreží Filchnerovho šelfu, geograficky bližšie k moru ako americká báza. Sme dohodnutí, že na budúci rok, najlepšie v októbri, ma prepravia z Kapského Mesta práve na Filchnerov ľadovec a odtiaľ na pobrežie. Nebudem robiť kompromisy, o rok sa chystám na to isté, čo som mal teraz v pláne.“

Pôvodne mala koncom januára budúceho roka prísť k pobrežiu Antarktídy aj dvojsťažňová plachetnica na palube okrem iného s filmárom Pavlom Barabášom a ďalšími Petrovými priateľmi. Čo bude s týmto zámerom?
„Chceli sme spolu najskôr skúsiť výstup na antarktickú pobrežnú sopku Mount Erebus, vysokú 3795 metrov, potom plavbu v polárnych vodách s cieľom na Novom Zélande - aj tento projekt sa odkladá o jeden rok.“

O SPONZORSTVE: Z NEVÝHODY VÝHODA „Platím si to z vlastných a splniť si takýto sen stojí fakt veľa peňazí. Na druhej strane to má pre mňa jednu veľkú výhodu: nie som tlačený nikým a ničím zo strany prípadných sponzorov k tomu, aby som prešiel aspoň niečo, aj keď nie také kvalitné, ako by som chcel. A keď počúvam svoj vnútorný hlas, tak signálov, prečo neísť, bolo teraz viac než dosť.“

Žiaľ, vinou nepriaznivých okolností si Peter Valušiak na najbližšie takéto antarktické spojenie s domovom počká ešte rok.
PETER DODEK

(úvodna stránka o filme)

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku19. 1. 2009, 20:36