Osobnosť regiónu: svetobežník a filmár Pavol Barabáš (46)
„Ja mám skôr pocit, že si ma ľudia do role akejsi osobnosti stavajú,“ zahĺbene odpovedá Pavol Barabáš, človek s biblickým menom, anjelským srdcom a čertovsky dobrými filmami, akoby ani nechápal, prečo ho mnohí za osobnosť považujú.
Rád rozpráva o svojej prvej ceste, ktorú podnikol, keď „mal ešte plienky.“ Zo zvedavosti nastúpil do autobusu, ktorý ho z Prievidze odviezol do Bojníc. Počas štúdia na strednej škole v Tvrdošíne sa zamiloval do Oravy, hlavne do Roháčov. Hory mu učarovali natoľko, že cez letné prázdniny začal pracovať ako nosič vo Vysokých Tatrách, kde nakoniec strávil desať fantastických sezón. V horách sa naučil pokore a skromnosti.
V roku 1985 absolvoval špeciálnu zvukovú a obrazovú techniku na elektrotechnickej fakulte SVŠT. Nasledovalo postgraduálne štúdium v STV, neskôr si začal robiť doktorát na VŠMU. Prvé filmárske skúsenosti získal v redakcii Športfilmu. „Točili sme na šestnásťmilimetrový film špeciálnymi rýchlobežnými kamerami, ktoré dosahovali päťsto obrázkov za sekundu,“ spomína dnes už profesionálny filmár. Neskôr sa zamestnal v reklamnej agentúre. Už vtedy však obdivoval dokumentárne filmy z horského prostredia.. „Páčila sa mi atmosféra na festivale horkých filmov v Poprade. Túžil som spraviť aspoň jeden dokument, ktorý by mi vybrali do súťaže,“ vraví skromne. Paľovi Barabášovi sa to podarilo v roku 1995. Na festivale sa prezentoval filmom Karakoram Highway, ktorý mal veľký úspech. Priazeň popradského publika si odvtedy získal trinástimi dokumentmi. Dva roky po premiére na popradskom festivale sa založením vlastného profesionálneho produkčného a postprodukčného videoštúdia vydal na sólovú dráhu.
Filmoval takmer na všetkých kontinentoch. Podarilo sa mu zdokumentovať doteraz neprebádané územia stolových hôr, zasnežené pláne Antarktídy, africkú divočinu i strmé himalájske končiare. Spracoval film 118 dní v zajatí ľadu, ktorý obletel celý svet. Po ňom si uznanie na medzinárodných festivaloch získal autentickými dokumentami Mustang, Omo, cesta do praveku, Amazonia vertical, naposledy Pururambo. „Filmárčina je ťažký chlebík. Byť najlepší v kamere, strihu, hudbe, dramaturgii, grafike, či písaní komentára ešte nestačí. Človek musí mať kvalitnú myšlienku, ktorú chce odovzdať a hlavne intuíciu, či osloví diváka, na ktorého sa zo všetkých strán valia rôzne filmy,“ tvrdí dokumentarista, ktorý má na svojom konte vyše 130 ocenení, medzi nimi aj tri hlavné ceny z kanadského Banffu.
Bol členom umeleckej rady VŠMU, získal Cenu Tatrabanky za umenie, v roku 2003 mu udelili Cenu Ruda Slobody (LITA), v tom istom roku sa stal držiteľom Krištáľového krídla - prestížneho ocenenia, každoročne udeľovaného významným osobnostiam Slovenska. Mohol by žiť kdekoľvek, ale ako vraví, doma je dobre. O milovanom Slovensku vypovedajú filmy Tatry mystérium, Premeny Tatier, ale i nedávno natočené Putovanie Slovenskom. Vo svojich príbehoch často ponúka divákovi obdivuhodné výkony hlavných hrdinov, ktoré siahajú neraz za hranice ľudských síl. Minulý rok bol pre neho úspešný. Zúčastnil sa troch celkom odlišných expedícií. Prešiel hory Novej Guinei až ku Carstenzovej pyramíde, v útrobách venezuelskej stolovej hory Chimantá objavil obrovské jaskyne. Momentálne spracováva natočené zábery, výsledkom bude film Jaskyňa, ale ešte čaká na výsledky rozborov vzoriek hornín, rastlín a živočíchov, ktoré z kvarcitových jaskýň priniesli. Aj na Slovensku, v masíve Vysokých Tatier bol pri objavovaní jaskyne, nazvanej poeticky Mesačný tieň. Poslednou z dobrodružných výprav bola expedícia do Antarktídy, ktorá ako prvá prešla Ellsworhové pohorie s prvým výstupom od kraja antarktického kontinentu na jeho najvyšší bod - na 5140 metrov vysoký Mount Vinston. V decembri stihol ešte pokrstiť druhé doplnené vydanie knihy príbehov z nosičského prostredia Spod krošne veselo i vážne, ktorú obohatil veselými karikatúrami.
Barbora Prekopová, MY - Trenčianske noviny
Vytlačiť stránku
Komentáre (0)