Žiadne scény v mojich filmoch nie sú hrané

Pavol Barabáš zasvätil celý svoj život cestovaniu a dokumentaristike. Za svoje filmy získal už viac ako 180 ocenení na slovenských i svetových filmových festivaloch. Nakrúcal v rôznych extrémnych podmienkach, neprístupnej divočine, ale aj na štítoch hôr i v hlbokých jaskyniach. Absolvoval množstvo expedícií do miest, ktoré sú doteraz neprebádané. Jeho filmy Pygmejovia – Deti džungle a Príbehy tatranských štítov majú možnosť vidieť návštevníci tohtoročného festivalu Ekotopfilm v priebehu októbra a novembra v Bratislave, Košiciach a Žiline.

Takmer celý svoj život sa pohybujete v prírode. Čo vás na nej fascinuje natoľko, že nakrúcate už dlhé roky dokumentárne filmy odohrávajúce sa v prírode?

Sme súčasťou prírody. Niekto je s ňou spätý viac, iný menej, ale každý je jej súčasťou. V prírode sa človek cíti dobre, lebo je v nej harmónia a pokoj. Môžeme v nej nájsť vysvetlenie na všetky naše otázky. V aktívnom pôsobení v nej sa cítim naozaj dobre a ak to cez filmy prejde aj na divákov, tak som spokojnejší ešte viac.

Zažili ste určite množstvo nebezpečných resp. extrémnych situácii v prírode. Za tie skvelé zábery to ale stálo, však?

Som veľmi opatrný človek. V dlhšom a stálom pobyte v prírode začnete lepšie chápať zákonitosti a zákony odohrávajúce sa v nej. Skrátka, naučíte sa neísť proti nim. Nikdy sme nešli do rizika kvôli nejakému záberu. Žiadne scény v mojich filmoch nie sú hrané, vytvoril ich sled udalostí. Ja som len ich pozorovateľom a dokumentaristom diania. K tomu je však potrebná aj vycvičená intuícia a predvídavosť, ktorú zase len nadobudnete dlhším pobytom v drsnej prírode.

Ktorý váš doterajší film alebo krajina, v ktorej ste nakrúcali, vo vás zanechal najsilnejší zážitok?

Každá krajina, z ktorej som urobil film zanechala vo mne stopu. Napríklad Antarktída bola o nádhernej bielej čistote, pralesy Novej Guinei boli o prírodných ľuďoch, ktorí žili ako v dobe kamennej, stolové hory vo Venezuele boli o neuveriteľných objavoch v podobe obrovských jaskýň, ostrov Trou de Fer bol o extrémne zložitom zlaňovaní do najťažšieho kaňonu sveta. A naopak, v najvyšších horách sveta ma stále oslovuje filozofia horských ľudí. Do každého filmu sa snažím dať aj kus seba, niečo zo svojej duše i poznania.

Popri nakrúcaní svojich dokumentov ste už precestovali kus sveta. Ako si, podľa vás, žijeme tu u nás? Sme tí šťastnejší alebo nie ?

Mnoho Slovákov si vôbec neuvedomuje, akým šťastím je dýchať čistý vzduch, môcť sa napiť pramenistej vody, zažívať štyri ročné obdobia. Vždy, keď sa vrátim z akejkoľvek expedície, som nesmierne rád, že som sa narodil a žijem práve v tak krásnej krajine ako je Slovensko. Mám len pocit, že mnohí z nás to majú trochu popletené s rebríčkom hodnôt.

Čo by ste odporučili ľuďom, aby zmenili vo vnímaní životného prostredia ?

Stále mať na mysli, že sme tu na Zemi jeden celok a všetko dobré, čo urobíme, sa odzrkadlí. V prostredí, v ľuďoch, aj v nás samotných. Byť spriaznený s prírodou by nemalo byť klišé, ale životný kódex. Niečo úplne prirodzené.

Aký konkrétny vplyv na vašom bežnom každodennom správaní majú vaše zážitky? Čo robíte inak ako väčšina ľudí?

Spoznávaním prírodných ľudí kdekoľvek na Zemi som sa naučil tie najzákladnejšie veci – tešiť sa z každej zdanlivo banálnej maličkosti a robiť všetko preto, aby každý deň bol krajším. Budhisti hovoria, že svet nie je dobrý alebo zlý, ale taký, ako ho vnímame my. Takže záleží len na ekológií nášho myslenia.

Ako vnímate Ekotopfilm?

Myslím si, že filmy prezentované na Ekotopfilme dávajú odpovede na čoraz častejšie otázky mladých ľudí: kam smeruje vývin našej planéty, kam smeruje tento globalizačný valec. Na festivale sa môžu dozvedieť, že na svete ľudia veria aj iným cestám ku šťastiu. Môžu pochopiť, že napríklad zvyšovanie hrubého domáceho produktu nerobí ľudí šťastnejšími, ale škodí našej Zemi. Vezmite si fakt, že napríklad v Bhutáne sa parlament poučil z chýb západu a uvedomil si, že meradlom vyspelosti krajiny nie je zvyšovanie HDP, ale šťastia ľudí. Prijali zákony na zvyšovanie takzvaného hrubého domáceho šťastia. Možno sa to zdá až absurdné, ale úlohou politikov je vytvoriť podmienky, aby bol národ šťastnejším. Ak to tak nie je, niečo nefunguje.

Porozprávajte nám o nakrúcaní vašich najnovších dvoch filmov Príbehy tatranských štítov a Pygmejovia – Deti džungle.

Film Pygmejovia – Deti džungle je o hľadaní a obrovskom šťastí. Práve cesta do dôb minulých, do dôb, keď aj tie najjednoduchšie veci prinášali ľuďom radosť, nás priviedla k začiatkom ľudskej existencie. Po náročnom pochode v srdci čiernej Afriky sa nám podarilo hlboko v konžskom pralese nájsť ukryté etnikum, ktoré ešte stále žije prírodným spôsobom života. Kmeň, ktorý sa ešte živí lovom a zberom tak ako pred tisícročiami. Sú to poslední pralesní ľudia, o ktorých si už svet myslí, že nejestvujú. Nie je to len film o dávnom vzťahu človeka k našej Zemi, ale i o drsnom poznaní, že za mnohými „zázrakmi“, ktoré si v obchodných centrách nakupujeme, spôsobujeme v treťom svete veľké ľudské utrpenie. Takže sa dá povedať, že film Pygmejovia – Deti džungle vlastne nastavuje zrkadlo našej spoločnosti. V druhom filme Príbehy tatranských štítov som chcel ukázať Tatry úplne iným spôsobom, z ich najvyšších končiarov, štítov. Nezliezať s kamerou do dolín, ale urobiť film len z krásnych exponovaných vrcholových hrebeňov, na ktorých sa odohrávajú zaujímavé príbehy, na ktoré sa už dávno zabudlo. Možno sa to zdá, že tie štíty sú len kusom tvrdej žuly, ale darmo, sú symbolom Slovenska. Pre mnohých ľudí znamenali to, kvôli čomu nemohli mnoho nocí spávať. A to neplatilo len pre prvých dobyvateľov. Sú to výzvy pre mnohých ľudí aj dnes. Zanechať všetko dole a vyjsť hore na vysnívaný štít a zažiť niečo, čo sa dá nazvať mystériom Tatier. Ten úžasný pocit slobody… Tie hory sú vlastne o slobode, ktorá prechádza aj na človeka.

9. Máte nejaké posolstvo pre návštevníkov festivalu Ekotopfilm?

Treba si stále uvedomovať, aká je tá naša Zem fascinujúca, krásna a inšpirujúca. Že nepatrí nám. Sme na nej len návštevníci. Preto by sme sa mali správať tak, ako sa slušnú návštevu patrí. Aby po nás neostával neporiadok a chaos. Naučiť sa načúvať vnútorným hodnotám, ktoré sú v nás odpradávna. Nepočúvať tie, ktoré nám linkujú reklamné agentúry. Jednoducho sa naučiť každodenne tešiť zo zázraku zvaného Zem.

Autor: DOM, foto: Ekotopfilm 12. Október, 2012.