Putovať vlastnou dušou

Nakrúcal v džungli, na ľadových štítoch i v neprístupných jaskyniach. Videl mnohé krajiny, skláňa sa však pred slovenskou prírodou. Je scenárista, kameraman, režisér, autor mnohých dokumentárnych filmov ocenených najmä v zahraničí, ale ak niekde na ceste ostanete trčať s pokazeným alebo v snehu zapadnutým autom, je samozrejmé, že zastane, aby vám pomohol. Človek Pavol Barabáš.

* Ste muž, ktorý realizuje všetky chlapčenské sny. Teda, aspoň sny chlapcov minulých generácií. Myslíte si, že sa dnešní -násťroční chlapci dokážu vytrhnúť z virtuálnych svetov počítačových hier a odvážia sa vstúpiť do reálnych dobrodružstiev? 
- Odpoviem jedným citátom - Oveľa väčšia tragédia ako nedosiahnuť sen je nemať ho. Mojím snom od detstva bolo spoznať najvyššie hory. Keď som bol ešte študent, brigádoval som ako nosič v Tatrách a zažil som v nich množstvo neopakovateľných zážitkov a príhod. Ľudia, ktorí žili v horách, ma silno ovplyvnili v nekonečných debatách pri petrolejových lampách. Nasiakol som filozofiou horských ľudí a práve ona  formovala môj ďalší náhľad na svet. Moje cesty ma viedli k ľuďom, ktorí žijú pod najvyššími štítmi sveta a presvedčil som sa, že horská filozofia je všade podobná. No v západnej kultúre  je tendencia stavať si akýsi múr medzi naším životom a životom prírody.

* Ešte za totality Milan Lasica vo svojom programe rozprával, ako cestuje prstom po mape. Zasmiali sme sa, ale bolo v tom veľa horkosti. Dnes sa otvorili hranice schengenského priestoru. Ako to pociťujete?

- Napríklad aj tento víkend som robil výstup na jeden alpský kopec, takže je príjemné, že sa nám víkendový priestor poriadne zväčšil. Ale aj tak si všímam, že tak, ako sa Slovensko otvára svetu, viac sa vyčleňuje vo svojej osobitosti, akoby sa chcelo od Európy viacej oddeľovať a uvedomovať si svoje hodnoty a svoje miesto medzi ostatnými národmi. Vnímam to ako pozitívne. Naša generácia žila v takom oplotenom režime, takže sme sny prežívali veľmi emotívne. Dnes človek môže mať pocit, že všetky sny sa dajú naplniť, že môže kdekoľvek vycestovať. Ale musí vedieť, prečo chce niekam ísť, že ide za nejakým poznaním, že sa potrebuje otvoriť, spoznať sám seba. Nielen aby videl nové končiny, ale aby konfrontoval miesto a spôsob vlastného života s tým, čo je inde vo svete. Cestovanie je ako putovanie vlastnou dušou. Mladí ľudia by mali vidieť, ako žijú iní ľudia, lebo až keď budú vo svete, uvedomia si všetky hodnoty, ktoré majú doma. Bez spoznania iných svetov si nevieme vážiť ten náš.

* Popri financiách ľudí okliešťuje čas. Dovolenka je od slova dovoliť si - ľudia si dovolia ničnerobenie, relaxáciu v prírode, súvislé ležanie na pláži a kúpanie sa v mori. Vy ste sa to, čo ostatní žijú ako dovolenku, rozhodli premeniť na svoju profesiu?

- Bolo to opačne. Ja mám technické vzdelanie, ktoré mi dalo analytické myslenie... Spočiatku som robil metodické filmy z vrcholových športov. Potom som zarábal na reklame. Dnes by som už na každú reklamu, tak ako je to na cigaretách, dal nápis: Pozor! Reklama poškodzuje vaše zdravie. Keď si chcem v našom svete urobiť poriadok v rebríčku svojich hodnôt, z času na čas to na mňa príde, tá chuť, nechať všetko tu, tak ako to je, zbaliť si batoh, a prežívať s kamarátmi chvíle, keď sme závislí len od samotnej prírody a cítiť úžasnú spokojnosť, šťastie a vyrovnanosť.

* Neznáma Antarktída a Vysoké Tatry - Divočina zamrznutá v čase sa premietali na 9. Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava. Často hovoríte o vašom vzťahu k Tatrám. Keď ste sa rozhodli nakrútiť film o tatranskej prírode a jej obyvateľoch, pristupovali ste k nemu s inými emóciami?

- Žijem tu medzi ľuďmi, ktorých názor mi nie je ľahostajný, preto je oveľa ťažšie robiť dokument z prostredia, kde žijú ľudia, na ktorých mi záleží a ktorých mám rád. V takom filme musí byť človek pravdivý.

* Spolu s Petrom Valušiakom ste prechádzali neznámou Antarktídou od mora na jej najvyšší bod. Nemali ste obavy z tejto náročnej expedície?

- Je samozrejmé, že človek má obavy pred cestou, má z toho nepríjemné pocity v žalúdku, ale keď si osvojíte základné veci, zrazu máte pred sebou len cieľ a vnímate krajinu cez meditatívny krok. Každý takýto pochod vám spôsobuje, že sa dostávate do bezmyšlienkovitého stavu, keď vnímate nekonečnú čistotu priestoru a akúsi bezčasovosť. Táto čistota prostredia je ako droga, po ktorej už potom človek prahne navždy, navzdory nepriaznivým vplyvom počasia.

* Hovoríte o bezčasovosti. Vnímanie času a rôznych udalostí je v takom prostredí asi relatívne?

- Je zaujímavé objaviť v sebe možnosť pozrieť sa na chod sveta v rôznych časových úsekoch. Jeden horský človek mi povedal: „Nevšímaj si to, čo aj rýchlo zanikne. Dôležité veci sa dejú pomaly." Keď sa po dvoch mesiacoch vrátite domov a prečítate všetky noviny, tak sa vám zdá, že ste o nič neprišli...  Kedysi som vnímal zlato ako kov, ktorý môžu z ďalekých krajín doniesť iba silní muži, ktorí žili úžasným dobrodružným životom, ktorí prekonávali nebezpečenstvo, aby doniesli svojej milej zlaté šperky. Dnes, keď vidíte najväčšiu baňu na zlato uprostred horského pralesa na Novej Guinei, je vám do plaču nad ľudskou hlúposťou. Vidíte nenávratne zdevastovanú zem, obrovskú dieru, ktorá je hanbou ľudstva. Túto fotku by som nalepil na každé zlatníctvo, aby ženy samy povedali: Tak za takúto cenu nie!

* Pri prekračovaní hraníc s filmárskou technikou určite musíte riešiť rôzne praktické problémy. Akú techniku používate a máte nejakú vysnenú kameru?

- Pri týchto expedíciách musí byť človek absolútne sebestačný, pretože samo nakrúcanie je druhoradá záležitosť. Filmovanie na neprístupných stolových horách vo Venezuele bolo veľmi dramatické, v džungli sa mi napríklad kamera rozbila a myslel som, že som skončil, ale našťastie sa mi ju podarilo opraviť. Takže som naozaj rád, že som s takouto kamerou dokončil film, ktorý sa pod názvom TEPUY premietal azda vo všetkých kinách na Slovensku a stal sa za posledné roky najnavštevovanejším dokumentom v kinách.

* Počet ľudí, ktorí sa vyberajú na aktívnu dovolenku, nielen na bežnú turistickú cestu, ale na expedíciu, rastie. Čo môžu pre vlastný pocit istoty urobiť vopred, pri plánovaní cesty?

- Celý náš systém civilizácie je založený na budovaní strachu - keď si človek zráta, koľko peňazí zaplatí len za rôzne poistky! Náš človek už má zabudovaný podvedomý strach, že keď prekročí hranice Slovenska, čakajú ho rozličné nástrahy a nebezpečenstvá. Ale keď prídete do takzvaného tretieho sveta, zistíte, že tí ľudia sú bezstarostnejší a šťastnejší. Samozrejme, treba chápať ich filozofiu. Mnohé národy na Novej Guinei veria, že svojím príchodom ste spustili sled udalostí a čokoľvek sa stane, spôsobili ste to vlastne vy. Nomádi pri jazere Turkana vo východnej Afrike žijú v presvedčení, že všetko, čo je na ich území, im patrí, preto sa nesmiete čudovať, ak vám niečo z vašich vecí chýba, lebo oni veria tomu, že im to patrí.

* Vo filme Tepuy z orinockého pralesa riskujete zostup do hlbín zeme, hoci ste sa vyjadrili, že máte pocit, akoby vás jaskyne vypudzovali. Rozmýšľali ste aj o filme nakrúcanom v podmorských hlbinách?

- Jaskyniari sú zvláštna sorta ľudí. Dnes, keď už vo svete niet nepreskúmanej oblasti a celý svet je zmapovaný satelitom, tak hlbiny Zeme sú už vlastne jedinou „oázou" objaviteľa. Pre mňa to bol nový obzor, mal som obrovské šťastie, že ma priatelia zobrali do najväčšej kremencovej jaskyne na svete. Pod zemou nerozmýšľate nad iným, len nad tým, ako sa ešte niekoľko metrov posunúť a potom sa modliť, aby ste sa dostali aj von. Pamätám si, ako mi Braňo radil, aby som vydýchol všetok vzduch z pľúc, len tak sa mi zmenší hrudník a budem sa môcť prepadnúť ďalej a hlbšie. Ale skúste vydýchnuť, keď máte strach. Robil som raz na  jednom potápačskom filme o najväčšom vraku v Jadranskom mori, kde sa potápali kameramani 60 metrov pod hladinu a museli tam vydržať hodinu. Na technickom potápaní mi však najviac prekáža, že musíte veriť nielen sebe samému, ale aj  technike...

* Pri svojich cestách ste vy aj vaši priatelia niekoľkokrát prekonali maláriu, museli ste si poradiť s nepríjemným hmyzom. Ako to znášate?

- Zase je to len strach z neznámeho. Pri malárii je dôležité len identifikovať ju čo najskôr, lebo keď prejdú dva týždne, je liečba omnoho komplikovanejšia. Po obyčajnom uštipnutí karpatským kliešťom môžete mať oveľa väčšie problémy ako z malárie, čiže je to relatívne.

* Ponorenie sa do ticha krajiny pripomína modlitbu či meditáciu. V našej duši sa príroda odráža ako v zrkadle. Vy na túto cestu privádzate aj svojho syna. Myslíte si, že sa vaša túžba usadila aj v ňom?

- Dúfam, že áno. Boli sme spolu v Mongolsku, prechádzali sme ho a hlavne sme chceli splavovať nejaké rieky a spoznať kultúru tých ľudí. Bol som rád, že ich pohostinnosť, ústretovosť a otvorenosť, to, že sa naozaj snažia s vami rozdeliť so všetkým, čo majú, v ňom určite zanechalo hlbokú stopu. Nikto totiž nepochopí a neocení to, čo má doma, kým nepríde do iných podmienok a nestretne sa s iným ponímaním skutočnosti. Človek si musí dávať pozor, aby kultúra prostredia, ktoré poznáva, jeho vinou neutrpela.

Tatiana Dunajová, Moderná žena

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku5. 3. 2008, 13:33