Autorka: Alexandra Bachárová, lenprezeny.sk, 4.1.2012.
Už pár týždňov je režisér a cestovateľ Pavol Barabáš zavretý každý boží deň v strižni. Dokončuje svoj ďalší film o Vysokých Tatrách. My sme sa s ním však ešte stihli porozprávať o jeho ostatnom filme Trou de Fer, ktorý sa aktuálne hrá v kinách a mimochodom, na Medzinárodnom festivale outdoorových filmov 2011 získal ocenenie Grand Prix za najlepší film festivalu.
Kým ste na ceste a všetko prežívate, máte asi iné pocity, možno paradoxne menej silné, ako po návrate domov. Až s odstupom času to človeku „dochádza" a začne to v sebe spracúvať. Prežívate to podobne?
Áno, najprv to musím prejsť a zachytiť. Potom tomu dám polročný odstup. Čas má totiž takú moc, že jeho sitom prejdú na povrch len tie najpodstatnejšie veci.
Vaše expedície sú do detailov premyslené. Neláka vás pravý, zato veľmi adrenalínový opak? Ísť bez prípravy... Lenže to by sa zrejme skončilo skoro alebo veľmi zle, však?
Nie vždy a nie všetky expedície. Niekedy fakt nevieme, do čoho ideme a čo nás čaká. Spoliehame sa na intuíciu a improvizáciu. Ale v prípade Trou de Fer sme si museli všetko dokonale nacvičiť. Uzly, rôzne spusty, možnosti zaistenia, zlaňovania, potrebovali sme vedieť, ako sa správa lano v osme, keď sme naľahko a tiež keď máme na sebe ďalších štyridsať kilogramov. Nesmieme zabudnúť na rukavice, aby nám lano nespálilo ruky, na väčšiu zásobu lana, lebo sa nám môže odrať na skale a pretrhnúť... Mesiac pred vstupom sme len trénovali, aby sme už potom v kaňone nad tým nemuseli rozmýšľať, ale všetko robili podvedome, intuitívne.
Vo filme Trou de Fer sa objavila aj žena - Natália Borecká. Bolo to po prvýkrát, čo ste do tímu vzali ženu?
Nie. Na expedícii Amazonia Vertical sme mali Danku Somorovskú, v Omo - cesta do praveku zas Luciu Mišíkovú. Natália sa vyrovnala mužom, bola super. Bolo pekné, ako sa po psychickej záťaži neubránila slzám.
Veľa ste v súvislosti s týmto filmom hovorili o kamarátstve. No od iných cestovateľov som počula, keď sa chystali na náročnú alebo dlhú cestu, že sa pohádali ešte skôr ako odišli.
Ja mám úžasné šťastie. Bol som snáď na dvadsiatich piatich expedíciách a nikdy som s nikým nemal konflikt. Ponorková choroba vzniká len v tíme, v ktorom sú egoisti. Je výsledkom malých problémov, ktoré sa nabaľujú. Ak sa niekomu spraví otlak na nohe a bolí ho, nestíha s ostatnými, tak hľadá všelijaké chyby aj na druhých a je nevrlý. Vtedy za ním treba prísť a pomôcť mu, napríklad s batohom. Dotyčný sa okamžite zmení a bude hľadať, čím a komu by zas pomohol on. Sme skupina ľudí so spoločným cieľom, do ktorého sa však dostaneme len v rýchlosti toho najslabšieho jedinca. Ak si ho nebudeme všímať a pomáhať mu, doplatí na to celá expedícia. Preto je dôležité odhaľovať ponorkovú chorobu a rýchlo sa z nej „vyliečiť".
Absolvovali ste v minulosti aj cestu, celkom sám?
Ja nerád chodím sám. Sú ľudia, ktorí chodia sami radi, ale ja sa rád pozerám aj na to, ako to prežívajú moji priatelia. Spoločná konfrontácia, to ma baví. Preto robím filmy vždy cez niekoho, ja som zvyčajne v úzadí.
Ale prečo? Skutočne, v Trou de Fer sme vašu tvár nemali šancu zhliadnuť...!
Stretol som sa už aj s poznámkami typu: Ty si to neprešiel, veď sme ťa vo filme nevideli! Preto som na toto DVD pridal bonusový materiál o tom, ako sme film nakrúcali. A samozrejme, sú tam aj rôzne iné historky, ktoré vo filme nie sú.
Čo znášate lepšie - mrazy alebo horúčavy? Čo vám je „milšie" a preferujete?
Ani jedno, ani druhé. Mám rád slovenskú klímu. Do extrémnych končín sa vraciam asi len preto, že mám slabú pamäť. Keď prežijem expedíciu s teplotami -40, ďalšia je do džungle - a zaprisahávam sa, že do zimy sa už nevrátim. To isté platí pri pochodoch tropickou džungľou. Do filmu tie útrapy nedostanem a s odstupom času sa mi to zdá ako romantické dobrodružstvo.
Strach ovplyvňuje budúcnosť človeka, peniaze, vzťahy... Všetko. Kto sa bojí, tomu ide všetko ťažšie. Veríte tomu?
Áno, strach zväzuje. Človek sa mu nesmie poddať. Musí ho zlikvidovať, nájsť si mierku, ako sa na daný problém pozerať. Ľudia sa dajú ovládať len keď sa boja. Vždy to tak bolo. Pozrite sa, aké množstvo poistiek človek platí. Na to, aby ich platil, niekto v ňom musí vyvolať strach.
Trou de Fer (s podtitulom Železná diera) je najnovší film P. Barabáša. Natočený je v tropickom pralese Réunion v Indickom oceáne. Piati kamaráti v ňom zdolali najťažší kaňon sveta.
Vytlačiť stránku
Komentáre (0)