Sú mesiace, ktoré jednoducho patria filmu. Október je jedným z nich. Výborných príbehov zo strieborného plátna bude v ňom viac než dosť. Prispel k tomu už šestnásty ročník filmovej prehliadky Projekt 100. Tento jedinečný filmový maratón sa začal 9. septembra a potrvá až do konca decembra. Okrem významných titulov z histórie svetovej kinematografie sa počas neho predstavia aj filmy súčasnej európskej tvorby. V Bratislave bude Projekt 100 prebiehať vo filmových kluboch Mladosť, Nostalgia, Dom kultúry Lúky a Za zrkadlom. Čakajú vás oceneniami ovenčené snímky Biela Stuha, Fish Tank, Svätá tráva, ale aj najnovší film Prežiť svoj život českého režiséra Jána Švankmajera a komédiu Užívaj si, ako sa len dá kultového Woodyho Allena. Viac informácií o Projekte 100 nájdete na stránke www.asfk.sk.
Ak nepatríte k mestským typom a daždivé počasie pre vás znamená prekážku ísť na výlet do prírody, máte v októbri tiež dôvod na radosť. Dokumentarista a cestovateľ Pavol Barabáš totiž nakrútil nový film Mongolsko - V tieni Džingischána. Ten je opäť plný nádherných záberov nespútanej krajiny, ľudskej úprimnosti a najmä cestovania. Rozprávali sme sa s ním aj o tom, aké sú jeho návraty z náročných expedícií, čo všetko si z nich odnáša a kde sa cíti doma.
Ako ste sa dostali k nakrúcaniu dokumentárnych filmov?
Samozrejme, malo to určitý vývoj. Ovplyvnili ma hory a pobyt v prírode, keďže som celú mladosť strávil vo Vysokých Tatrách. Chcel som spoznať aj vzdialenejšie hory a krajiny. A to sa mi podarilo. Keď som sa dostal ku prvej kamere, tak už nebolo ďaleko k tomu, aby som to, čo sa dialo v horách, aj zaznamenal.
Pamätáte si na svoj prvý dokument?
Áno, mojím režijným debutom bol film zo skialpinistických pretekov vo Francúzsku. Volal sa Francúzska formula a už vtedy som mal radosť z toho, že dokážem nakrúcať aj v ťažkých podmienkach.
Očividne ste človekom prírody, ako sa v cítite v meste?
Fascinuje ma, ako mesto funguje, ako v ňom všetko so všetkým súvisí. Lepšie sa cítim v prírode, ale bez mesta tiež neviem žiť.
Nerozmýšľali ste teda nad nakrútením filmu o meste, napríklad Bratislave?
Myslím si, že na to je dosť iných dokumentaristov, ktorí sa v tomto prostredí orientujú lepšie. Ale film o Bratislave som už nakrútil.
Naozaj, nepostrehol som ho...
Ešte som ho nezverejnil. (smiech) Je súčasťou DVD, ktoré robím o Slovensku, jedna kapitola je na ňom venovaná aj Bratislave.
Kde sa cítite doma?
Domovom je pre mňa Slovensko. Jednoznačne. Čím človek viac cestuje po svete, tým väčšmi si uvedomuje, že je to skutočne nádherná krajina.
Čím je podľa vás Slovensko také výnimočné?
Určite tým, čo všetko máme na takom malom území. Už iba fakt, že máme päť sprístupnených jaskýň zaradených v UNESCO. Ďalšia krajina po nás je Rakúsko s dvoma a až potom nasleduje Amerika. V tomto sme veľmoc. Máme veľa nádherných hradov a najmä folklór, ktorý je v mnohých častiach Slovenska stále živý. A, samozrejme, hory, kde sa môžete stretnúť s medveďom, vlkom alebo rysom.
Ako si vyberáte témy svojich filmov?
Určite to závisí od toho, ktorá krajina ma práve priťahuje, ale dôležitý je aj športový faktor. To znamená prežiť niečo výnimočné s priateľmi. To sú tie najkrajšie chvíle, ktoré si vážim. Tie zážitky sú také silné, že z nich žijem aj ďalšie mesiace.
Na čo počas expedícií myslíte najčastejšie?
Väčšinou sa teším domov. (smiech) Tá posledná do Mongolska bola príjemná. Aj tým, že tam so mnou bol môj syn. Väčšinou však chodím na výpravy, ktoré musia byť perfektne premyslené. Musíte na nich každý deň riešiť ďalší postup, čiže si veľmi neoddýchnete.
Ako sa dá pri takých náročných výpravách nakrúcať?
Už to robím dvadsaťpäť rokov, čiže som sa naučil nakrúcať takým spôsobom, že si to nikto ani nevšimne. Musíte byť neustále pripravený a vedieť vycítiť, že sa stane niečo zaujímavé. Dobrý záber totiž väčšinou prichádza, keď sa deje niečo nebezpečné.
Za svoje filmy ste získali množstvo ocenení. Ako ich vnímate?
Potešili ma najmä divácke ceny, pretože ako autor neviete, či je film dobrý alebo zlý. Dokonca neviete, či je to, čo ste prežili, zaujímavé. A ak vám niekto po projekcii povie, že pri filme nedýchal alebo sa o vás bál, tak sú to reakcie, ktoré ako tvorca potrebujete.
Čo vám dodáva silu nakrúcať stále ďalšie filmy?
Je to taký začarovaný kruh. Keď robím hodinový film, tak som jednoducho nútený odsedieť si to v strižni. Musím sa starať o všetky organizačné veci okolo filmu. A keď sa to všetko skončí, tak si poviem, že si chcem od tohto sveta - techniky a počítačov - oddýchnuť a ísť medzi jednoduchých ľudí, ktorí žijú iba z toho, čo im dá príroda.
Aké sú potom vaše návraty?
Pocit po expedícii je vždy príjemný. Pretože sa tešíte zo všetkého, čo vám ponúka moderná civilizácia.
V čom sa váš najnovší film Mongolsko - V tieni Džingischána odlišuje od tých ostatných?
Je iný v tom, že sme sa snažili priblížiť, ako žili ľudia pred stáročiami, v období Džingischána. Je to príbeh obyčajného človeka, nomáda, ktorý si na to, aby mohol prežiť, podriadil okolité kmene. Potom však zistil, že existujú aj ďalšie národy a ďalší potenciálni nepriatelia, a tak si nakoniec podmanil takmer polovicu sveta.
Chodíte do kina aj na celovečerné filmy?
Samozrejme, sledujem ich, ale nie som ten, ktorý by ich dokázal hodnotiť. Teším sa z každého filmu, ktorý vznikne na Slovensku.
Máte obľúbený film?
Veľmi rád mám film Čajka, ktorý bol nakrútený podľa knihy Jonathana Livingstona. Hneď po jeho prvom pozretí v kine som si kúpil ďalší lístok a išiel som naň znova. Vždy som chcel nakrútiť podobný film, ale to sa mi asi nepodarí.
Ste spokojný človek?
Áno. Ak robíte to, čo vás baví, vaša práca oslovuje ľudí a oni reagujú pozitívne, tak jednoducho musíte byť spokojný.
Za rozhovor ďakuje
Róbert Pospiš
Vytlačiť stránku
Komentáre (0)