Túlačka od Tatier k Dunaju s filmárom Pavlom Barabášom
„Som vďačný, že som sa narodil práve na Slovensku. Tu sa cítim najlepšie, lebo tu som doma. Vždy keď sa vraciam z ďalekej cesty, cítim úžasnú úľavu, radosť i pokoru, a najmä vďačnosť. Už len za to, že tu môžem byť," hovorí Pavol Barabáš počas cesty z Vysokých Tatier do Bratislavy. Mal som to šťastie stráviť s ním v jeho aute pár hodín, keď sa presúval do mesta na Dunaji, kde ako rodák z Trenčína býva, ak práve nie je niekde na cestách. Predtým som videl, ako v horách pripravuje film o počiatkoch zdolávania tatranských vrchov.
Bráni sa označeniu za najlepšieho súčasného slovenského režiséra, hoci fakty potvrdzujú, že ako filmár je spomedzi všetkých našich súčasných tvorcov najoceňovanejším. Bráni sa aj označeniu cestovateľ, i keď je jasné, že všetko, čo nafilmoval, musel aj precestovať. S tým súvisí aj to, čo som ako svedok jedného jeho pracovného týždňa vo Vysokých Tatrách ochotný odprisahať, hoci by sa tomu tiež bránil - je i športovcom s prívlastkom vrcholový. Divák, ktorý si pozrie jeho filmy a pochopí, koľko je za nimi driny i námahy, bude iste súhlasiť. Tých divákov je veru dosť.
Zanietený novátor
Nie všetci však vedia, že čo sa týka filmovania, P. Barabáš je aj technickým novátorom. Vymýšľa vlastné systémy práce s kamerou, nové uchopenia a upevnenia kamier na telách pri pohybe v extrémnom teréne, testuje aktuálne filmárske vynálezy, napríklad kameru v okuliaroch.
O svojej práci hovorí skromne, ale pri jeho večernej kontrole najnovších záberov v počítači po príchode z terénu je fascinujúce sledovať nadšenie, s akým pozoruje, čo kamera zachytila. Iný človek, hoci aj dobre trénovaný, by po návrate z celodennej filmovačky v Tatrách na Lomnickom, Gerlachovskom či Ľadovom štíte, po objavovaní v novej jaskyni Mesačný tieň či po následných stretnutiach pri debatách zvládol možno sprchu a pád do postele. On ešte sedí pri obrazovke a doslova sa raduje, najradšej v prítomnosti kamarátov horolezcov, ktorí s ním na príprave záberov spolupracujú. Kde berie toľko energie? „Prichádza alebo ubúda podľa prostredia, kde práve som. V meste pri túre po úradoch som unavený skôr, ako po celodennej práci v horách. Tatry ma doslova nabíjajú. Ale všetko je o psychike. Človek v situácii, keď nemá na výber hoci v extrémnych podmienkach džungle, púšte alebo ľadovej planiny, musí len vydržať. Ak nie, je to koniec, ale ten ja na cestách nehľadám. Jasné, zotaviť sa potom nie je ľahké a netrvá to krátko. Na každú expedíciu sa musíme zodpovedne pripraviť, nikdy presne nevieme, čo nás tam čaká. Mnohé z ťažkých situácií sú síce zachytené vo filmoch z ciest, lenže tiež tam nemôže byť všetko...
Železná diera
V Bratislave mal začiatkom októbra neoficiálnu predpremiéru jeho najnovší film Trou de fer, na ktorej sme sa stretli pár hodín po tom, čo ma doviezol domov. Počas jazdy som nevyzvedal, o čom je nový film. On sám mi aj tak správne povedal, že to treba vidieť v kine. Vedel som, že film v priebehu dvoch dní dostal tri ocenenia v zahraničí. Využil som pozvanie a skoro som na druhý deň v kine skolaboval. To dianie na plátne mi vzalo dych. Ostrov Reunion v Indickom oceáne neďaleko Afriky má vo vnútrozemí kaňon Trou de fer, v preklade Železnú dieru. Je to najťažšie zdolateľný kaňon plný pralesov a vody. Sopečná kaldera vytvorila jedinečné prostredie. Z lietadla síce vyzerá ako raj, ale tam dole je to peklo. Mnohé expedície mali straty na životoch, tá naša česko-slovenská, zložená zo štyroch mužov a jednej ženy, tento raz uspela. No musela pripevniť pamätnú tabuľku na mieste, kde predtým majstri kaňoningu stratili mladého kamaráta. Film je autentickým dokumentom aj nevšedným dobrodružstvom. Je sugestívne podfarbený hudbou, ktorá diváka nevytiahne z kontextu zvukov potvrdzujúcich situácie na hrane medzi životom a smrťou. A z toho všetkého sa mne, skúsenému divákovi, ktorý deň predtým v aute s Pavlom Barabášom spomínal na septembrové dni uprostred tatranského neskorého leta, zatočila hlava tak, že som skoro spadol. Padol by som rovno do Trou de fer, do Železnej diery kdesi na ostrove Reunion. Našťastie pre nás, divákov cestujúcich s Pavlom Barabášom cez objektívy jeho kamier, pád do záhuby v kine nehrozí.
Opäť sa mi potvrdilo, že tí skutočne duchom veľkí ľudia sú aj najskromnejší. Vďaka, Pavol Barabáš, za tie zážitky, ktoré nám prinášate odtiaľ, kam sa väčšina z nás v živote nedostane. A vďaka najmä za to, že nám svojimi filmami dodávate vieru v ľudskú silu a nezdolnosť!
Autor: Roman Kaliský-Hronský
12. november, 2011
Vytlačiť stránku
Komentáre (0)