Nerád cestujem, ale stále som zbalený

Keď sme sa chceli stretnúť, dlhšie ste nevedeli, či a kedy máte čas. Nedokážete sedieť v Bratislave, keď vonku svieti slnko?
Keď je inverzia a som tu v meste, som nervózny. V horách sa cítim spokojne, zažívam tam akýsi meditatívny stav. Niekto to pocíti pri mori, niekomu postačí cigareta.

Nie je tá meditácia trochu adrenalínová?
Čím vyššie človek vyjde, tým ďalej dovidí. Postupne to môže prerásť v drogu, bez ktorej neviete reálne hľadieť na svet. Možno práve to vynaloženie energie otvára človeka aj v duchovnej rovine.

Vo väčšine vašich filmov sa dostávate do extrémnych situácií. Pôsobia viac ako beh za dobrodružstvom než ako meditácia.
Umením je, aby film zaujal diváka. V súčasnosti sa naňho valí množstvo pohyblivých obrázkov. Keď chcete zaujať novou filozofiou, musia byť vo filme aj dramaticky a vizuálne príťažlivé príbehy, ktoré sú prvoplánovým lákadlom a korením filmu.

Film potrebuje dramatickú zápletku, ale vy sa pri nakrúcaní dostávate často do životne nebezpečných situácií. Prečo sa do nich vrháte znova?
Je ilúzia filmu, že je to nebezpečné. Som opatrný. Pre nás môže byť pohyb po džungli taký náročný, ako pre vás riadenie auta naprieč New Yorkom. Povedali by ste si, že to nemôžete prežiť. Najprv potrebujete odhodlanie a radu, ako fungujú zákonitosti dopravy. Po týždni sa budete cítiť v tom meste ako doma. Podobne to funguje v každom neznámom teréne. Pre divákov sme prvým nastúpením do auta.

O načúvaní prírode často rozjímate vo vašich filmoch. V jednom komentátor hovorí, že príroda ho naučila pokore. Mali by sme ju viac počúvať?
Civilizácia nás oberá o kontakt s prírodou. A z nej sme všetci vyšli. Zabúdame na jej zákonitosti. Odtrhli sme sa od nej a prestávame jej rozumieť. Porušujeme jej zákony a ona nám vie dať veľmi rýchlo po prstoch. Počúvať, vnímať, sledovať, chodiť do hôr - neexistujú na to knižky, treba mať otvorené srdce. Odvážlivcov, ktorí chceli pokoriť prírodu, sú plné cintoríny.

Mali ste v sebe pokoru, alebo ste najskôr dostali po prstoch?
S horolezectvom som začal na základnej škole. Samozrejme, prežil som aj búrky, ktoré ma poučili, a z ktorých mám rešpekt. Bez výchovných „zaúch“ človek hádam ani nemôže byť. Našťastie.

Ako sa dá privyknúť na nevyspytateľné živly?
Tlačíte ma do úlohy nejakého dobrodruha. Je to vždy o tej horúcej platničke na sporáku. Každý v detstve spoznal to popálenie. Kedysi som bol inštruktorom v horolezeckom tábore v Bielovodskej doline v Tatrách. Mal som na starosti aj začínajúcich horolezcov a bol to pre mňa veľký stres: viete, aké chyby robia, čo všetko ich ohrozuje, oni to nebezpečenstvo nevidia, lebo ho nikdy nezažili a vy sa modlíte, aby ho nespoznali.

Podarilo sa vám navštíviť neznáme kmene. V roku 2001 existovalo v amazonských pralesoch 70 kmeňov, ktoré nevedeli nič o okolitom svete. Viete, ako sa to mení?
Čo to znamená, že nevedia o okolitom svete? Majú vlastné videnie sveta.

Nevedia, že inde existuje aj iný svet.
Ako sa to zistí? Keď tam prídete, už prinášate posolstvo o našom svete aj tým 70 kmeňom. Podľa vášho správania si robia obraz o našej civilizácii. A ten nie je vždy najlepší. Sme ľudia s kožou bielou ako mŕtva ryba, ktorí by bez ich pomoci v džungli zahynuli. No aj keď nikdy nevideli bieleho človeka, môžu mať na sebe tričká a trenírky.

Značkové?
Áno. Napríklad Nová Guinea patrí pod Indonéziu, ktorá je najväčším výrobcom textilu na svete. Tričká im dajú obchodníci, ktorí chcú získať krokodílie kože alebo drahé drevo. Domorodci pre nich behajú po lese a za tie tričká donesú priekupníkom všetko, čo si zaželajú. Nikto im už nevysvetlí, že tričká treba aj vyprať a ani by to nevedeli, lebo nepoznajú saponát. Títo ľudia tiež majú volebné právo. V dedine na Guinei mali domorodci s kotekami na sebe len tričká s číslom 5, číslo politickej strany. Lavína civilizácie postupuje veľmi rýchlo.

Ako rýchlo?
Podľa toho kde. Keď sme robili film Pururambo, tvrdili nám, že tam ešte nikto nebol. Nemajú absolútne nič z civilizácie, nožík, žiletku, v dedine nenájdete kúsok papiera. Zarazí absolútna čistota. Špina a neporiadok nemajú z čoho vzniknúť, lebo všetko v prírode podlieha neviditeľnej recyklácii.

Nezávidíte im to?
Nezávidím im to, čo ich nevyhnutne čaká. Konflikt kultúr je vždy hrozivý. Keď spoznajú tú našu, nebudú si vedieť poradiť s odpadom, s ktorým si nevedia pomôcť ani vyspelé civilizácie. Keď prídem z prírodnej čistej krajiny, vždy ma chytí panika pri kontajneri. Za týždeň sa naplní a nikto nechápe, kedy sme tie smeti domov doniesli. Ľudia v Novej Guinei nepotrebujú zhromažďovať, ani vlastniť majetok. Keď niečo potrebujú, skočia do džungle. Neexistuje tam závisť. Načo budem niečo vlastniť, keď je toho plný prales? Majú tradície, ktoré sa nám zdajú kruté a pre nás neprijateľné. Snažíme sa im vnútiť naše chápanie sveta, ale to ich im v džungli pomohlo prežiť po tisícročia. Keby nám niekto vnútil svoje tradície, mnohé by sa rozpadlo.

Obávate sa, že im naša civilizácia nasilu čoskoro vnúti svoje tradície?
Je to len otázka času. Aj na Slovensku sme si rýchlo zvykli na novú kultúru. Je smiešne a smutné zároveň, ako v dedinkách s bohatou kultúrou a folklórom ľudia zrazu zabudli na tradície a všetci osamote doma pozerajú VyVolených. Je až desivé, aké sú tradičné kultúry ľahko zraniteľné a nielen u nás. V Karakorame prišla armáda a zamestnala na výpomoc domáceho. Ako výplatu mu dala pšenicu. Dovtedy si ľudia v údolí pri zbere úrody navzájom pomáhali. Teraz vrece pšenice narušilo vzťahy. Ten, čo pomáhal v kasárňach, prestal pomáhať dedine, a dedina na revanš prestala pomáhať jemu. Tým sa rozbila komunita. Pomoc zvonku môže niekedy so sebou priniesť rozpad vzťahov a kultúry. Nezabudnem na záber, keď som nakrúcal v Ladakhu. Je to tibetské kráľovstvo v Indii vysoko v horách, kde žijú hlavne mnísi. Jeden sa vrátil naspäť do kláštora zo školy v Dillí v koženej bunde a s DVD prehrávačom. Keď pred kláštorom pustil Ramba, nevedeli z neho spustiť oči.

Tiež ma šokovalo, keď na čínskom ostrove, kde žijú mnísi, bol najbežnejším obrazom mních hrajúci sa s mobilom.
Dojem, že vďaka výdobytkom technológie viac cestujeme a komunikujeme, je klamný. Myslíme si, že medziľudskú komunikáciu dokáže nahradiť mobil, mail či sms, ale takýto druh komunikácie je povrchný. Pri rieke Omo sme počúvali spevy domorodcov, pri ktorých sa každý večer rozprávajú staré príbehy, zabáva sa celá osada. Všetci sa snažili niečo povedať, či zaspievať.

Aj vy?
Iste, ale pôsobilo to veľmi nekultúrne. Dovtedy som si myslel, že u nás je kultúra spevu. Tam som si uvedomil, čo je to zachovanie tradícií. To isté som zažil na Novej Guinei. Horskí domorodci sa zabávali a spievali v chyži. Aj malé deti. Úžasne ich to napĺňalo. Človek vidí v ich očiach, že v komunite sú spokojní. Nie sú osamotení pred televízorom. Bavia sa sami.

Prežili by bez vzájomnej pomoci?
Horské národy vedia, že ľudia sa navzájom potrebujú. Vždy máte kde prespať, vždy dostanete jedlo. Vedia, že tú pomoc budú zajtra potrebovať oni. Aj u nás v horách zažívam, že ľudia sú tam akoby lepší. Aj cudzí ľudia sa tam navzájom pozdravia.

Bolo by lepšie, keby sa vývoj už pred niekoľkými rokmi zastavil?
Nie. Chcem len ukázať, že existujú aj iné formy života, ktoré treba akceptovať. Dokázali prežiť tisícročia bez toho, aby mali to, čo máme my. Naučili sme sa, že potrebujeme veľa materiálnych vecí, aby sme prežili. Nedokážeme si predstaviť život bez vymožeností, ktoré nás chránia pred svetom. A budeme ich potrebovať čoraz viac, aby sme sa ešte viac báli o to, čo máme.

Je najväčším nepriateľom človeka strach?
Všetkého okolo sa bojíme. A ovládať možno len toho, kto sa bojí. Vymyslíme na ľudí množstvo poistiek. Od zákonných až po životné. Poisťujeme vklady, práčku... Okolo domu si postavíme múr. Spoločnosť potrebuje ľudí, ktorí sa boja, lebo vtedy si zvolia svojho náčelníka. Máme strach z neznáma. Je to ako sadnúť si do auta a prejsť ten New York. Strach pominie, keď budeme vedieť, čo nás za križovatkou čaká.

Človek si môže sadnúť do auta z rôznych dôvodov. Prečo ste vy začali spoznávať ďaleké územia?
Túžil som vidieť vysoké ázijské hory Himaláje, Karakoram, Hindukúš či Pamír. Prežiť s priateľmi ich silu a krásu. A zdokumentovať ľudské výkony, ktoré by oslovili aj iných ľudí, aby v sebe našli silu urobiť viac, než si sami mysleli, že dokážu. Cesta do hôr viedla aj cez horské osady a domorodých ľudí, ktorých ťažký život v extrémnych podmienkach upútal aj moju kameru, hlavne svojou budhistickou filozofiou života. Vďaka nej veria, že sa môžu stať lepšími, že človek prekoná zlobu iného človeka láskou.

Čo sa učíte od domorodých ľudí?
Čím viac cestujem, tým viac si vážim národy, ktoré si uchovali tradičný spôsob žitia. Nie pre turistov, ale preto, že ich to naučili ich rodičia. Úcta k predkom sa zachovala i na Slovensku. Bol som na Vianoce v Lendaku a celá dedina bola na omši v krojoch. Nerobili to kvôli televízii, ale kvôli tomu, že je to ich tradícia. Každý jeden hrob na cintoríne bol nádherne vyzdobený. Tradície nás vychovali a je jedno, či je to u Eskimákov, v pralese alebo tu na Slovensku.

V snímke Tajomné Mamberamo sa váš miestny sprievodca veľmi spontánne až detsky tešil z detailov v prírode. Doká žeme sa ešte radovať z vecí, za ktoré netreba bojovať, ktoré tu len tak sú?
Dokážeme. Len na to treba viac energie. Čím je človek starší, jeho prirodzenejšia poloha je byť smutný než veselý. Stačí si sadnúť na lavičku a pozorovať ľudí. Keď sa ich spýtate, či sú zdraví, či majú zdravú rodinu, dobrú prácu, bývanie, vyplynie z toho, že by mali byť šťastní.

Čo iné nám zostáva, ak sme, ako hovoríte, prirodzene viac smutní?
Prírodní ľudia sa vďaka svojej spojitosti s prírodou viac radujú zo života.

Aj v umení je pohodlnejšie urobiť tragédiu než dobrú komédiu.
Niekedy som sa živil vtipmi. Aj teraz nám vyšla knižka Spod krošne veselo aj vážne, ktorú som ilustroval vtipmi. Veľmi som vždy chcel nakrútiť veselý film, ale človek sa bojí, či to nebude trápne alebo gýčové. Pohodlnejšie je film posadiť na filozofii. Hoci v každom filme sa snažím, aby tam bolo dosť humoru.

Nemali ste niekedy chuť nevrátiť sa?
Vidieť, spoznať, obohatiť sa je zaujímavé, ale nie je to na celý život. Každý človek má životnú cestu a nie je náhoda, kde sa narodí. Geneticky sme predurčení na toto územie. Keď to zmeníte, zmeníte aj niektoré veci, ktoré nie sú prirodzené.

To by pri súčasnej migrácii znamenalo, že svet je z hľadiska osudu vo veľkom chaose.
Záleží na tom, kam sa presťahujete. Ak v rámci Európy, nič to neznamená. Všade kúpite rovnaký nábytok a v hypermarketoch okrem bryndze rovnakú stravu. No do jurty v Mongolsku to už je o inom.

Niektorí sociológovia kritizujú cestovanie. Vraj už žiadna forma cestovania nie je pozitívna. Buď to narúša prirodzený spôsob života domorodcov, alebo to ničí prírodu, alebo je to pohodlný cestovateľský balíček, ktorým človek nič neobjaví. Súhlasíte?
Globalizácia je obrovská. Z roka na rok sa destinácie menia na obraz bohatých turistov. Niekedy mám pocit, že svetovej globalizácii sa vyhli len niektoré územia Slovenska, Zakarpatskej Rusi alebo Rumunska. Nepovažujem sa za cestovateľa, vlastne nerád cestujem. Lákajú ma však prechody území, kde sa človek musí spoľahnúť len na vlastné sily tak, ako to robili kedysi starí pionieri cestovania. Film Pururambo je tiež o takom objavnom prechode, kde sme zdokumentovali ľudí žijúcich ako v dobe kamennej.

Musíte nedotknuteľnosť prírody sprofitovať inak než len vašou úprimnou výpoveďou?
Chcem najmä ukázať moje zásady - aby po mne nič neostalo, žiadne stopy. Stačí, že je to nafotené alebo nakrútené. Nepoznám nikoho, kto by na základe môjho filmu tie cesty opakoval.

A nemusíte tiež zasahovať, napríklad reklamnými filmami alebo inými aktivitami, aby ste tú cestu sponzorovi nejako vrátili?
Na cestu nemám sponzorov. Nedokážem sľúbiť to, čo neviem, ako dopadne. Na druhej strane, je to úžasne oslobodzujúce. Na našich trhoch neexistujú outdoorové firmy, ktoré by si taký sponzoring mohli dovoliť. A naše firmy radšej spájajú svoje mená s hodnotnými myšlienkami VyVolených.

Zmenili by ste film kvôli sponzorovi?
To je, ako keby Picassovi sponzor povedal, že do Guerniky má dať jeleňa? Nepoškodilo by mu to? „Náhodne“ nasnímané logo môže ľahko dostať diváka do obrany pred zneužitím reklamou a film stratí charizmu.

A medzinárodné firmy? Ocenení zo zahraničia máte dosť.
Trikrát som vyhral po sebe Hlavnú cenu na festivale v kanadskom Banffe, ktorú sponzoroval National Geographic. Prácu však nedostanete. Na to majú svojich. To ako keby prišiel do slovenskej televízie pýtať prácu rumunský filmár.

Viete si predstaviť, že by vás niekto štedro sponzoroval ako francúzskeho fotografa Yanna Arthusa-Betranda, autora projektu Zem zhora?
Už som sa naučil robiť filmy tak, ako ich mám rád ja. Vždy z filmu cítiť, prečo ho autor urobil. Keď si viete na to zodpovedať, viete, ako k tomu filmu pristupovať.

Často vo vašich filmoch hovoríte, že človek cestovaním spoznáva sám seba a približuje sa k sebe.
To povedal Messner, ktorý hovorí väčšinou o sebe. Je úžasné spoznávať na expedíciách ľudí, ktorí sú s vami. Každý film sa snažím venovať niektorému členovi expedície.

Film o splave rieky Omo je robený pohľadom rafterky. Inak ženy na výpravy veľmi neberiete?
Závisí od projektu. Luciša je majsterkou sveta v raftingu. Spraví 20 zhybov na hrazde, a to dokáže máloktorý chlap. Horolezecký prechod cez venezuelskú Stolovú horu sme urobili vo štvorici aj s lezkyňou Dankou. Počas mesačného pobytu nepadlo neslušné slovo ani vo vypätých situáciách.

Ako dlho a intenzívne sa pripravujete na vaše cesty?
Nedokázal by som sa pol roka pripravovať na cestu. Ak mi niekto povie, že o dve hodiny odchádzame, tak to zvážim a idem. Druhá šanca sa nemusí naskytnúť. Vlastne som stále zbalený.

Nemusí expedícii predchádzať fyzická príprava a zber informácií?
Nie som vedátor. Nerobím etnografické, ani sociologické výskumy. Som rád, keď divák spolu so mnou objavuje krajinu. Väčšinu roka však sedím od rána do večera v strižni za počítačom, aby som dokončil a dal myšlienku filmu.

Nebolo by predsa len príliš riskantné pustiť sa do týchto území bez naštudovania dostupných materiálov?
Je úžasné ísť po územiach, kde pred vami nikto nebol. Môcť opisovať biele miesta podľa svojich pocitov a zistení. Mal som šťastie na takéto územia na Novej Guinei, vo Venezuele či na Antarktíde.

Najdôležitejšie je to prežité?
Určite. Čítať môžete koľko chcete. O Antarktíde som pred odchodom prečítal veľa kníh, ale nikto mi nepovedal, že pri -38 stupňov Celzia v stane si nemôžem vliezť so spoteným telom, ba ani nadýchať do spacáku, inak sa mi na jeho vnútornej strane vytvorí ľad.

Film Tatry Mystérium je iný. Tiež ukázal, že ich príliš nepoznáme.
Jeden človek z Tatier sa ma spýtal, či som ten film naozaj nakrúcal v Tatrách. Kým som sa do filmu pustil, chcel som ísť na prehliadku filmov o Tatrách v Banskej Bystrici. Keď som už bol pred sálou, zrazu som sa otočil vo dverách. Uvedomil som si, že ak chcem film urobiť podľa seba, nesmiem sa dať ovplyvniť. Príjemne ma prekvapili reakcie ľudí zo zahraničia. Netušili, že za Alpami môže existovať také pohorie. Mysleli si, že tu je už len rovina a pahorky. Chceli sa sem hneď prísť pozrieť a zažiť to.

Nie je Slovensko podobne skryté pred svetom ako domorodci na Novej Guinei?
Akoby propagáciu Slovenska robili len záujmové krúžky. Kto by mal robiť propagáciu, ktorá by vytvorila v potenciálnom záujemcovi záujem o krajinu? Agentúra pre cestovný ruch, ministerstvo hospodárstva, zahraničných vecí, vláda? Zatiaľ sa financie strácajú v bezodnej diere, my tušíme koľko a kam. Je nám smutno z toho, že neprofesionalita klame návštevníkov, lebo najhorší pocit pre turistu je, keď cíti, že ho niekto podviedol. Jeho zlé referencie doma nezachráni ani miliardová propagácia.

Je subjektívny pohľad a silná emocionalita vo vašich filmoch aj dôvod, prečo ste taký oceňovaný?
Človek musí mať kvalitnú myšlienku, ktorú chce odovzdať a hlavne intuíciu, či tá môže osloviť diváka. Všetkému sa dá naučiť, ale nájsť myšlienku a mať intuíciu, to musí človek hľadať v sebe. Snažím sa dať do filmu okrem času aj všetku energiu, čo som v horách nazbieral. A tá sa nemôže stratiť. Zákon zachovania energie je jedným zo základných zákonov prírody. Nechcem robiť niečo na jedno použitie. Verím, že pomaly sa filmy k ľuďom dostanú. Čím neskôr, tým možno lepšie. Možno až časom získajú na zaujímavosti.

Ako by ste označili svoje filmy? Cestopisy?
Nerád by som svoje filmy spájal s Cestomániou. Sú skôr o človeku a o ľudskom výkone. Vo filme Za hranicami tmy, kde sme splnili sen nevidiacemu kamarátovi a vzali ho na Gerlachovský štít, padne myšlienka: Všetci túžime dokázať sebe samým, že zvládneme uskutočniť to, čo sme si vysnívali. Len tak sa môžeme dostať za hranicu tmy, ktorá drieme v každom z nás.

Otázka, či ste viac filmár, ktorý rád cestuje, alebo cestovateľ, ktorý rád filmuje, je bezpredmetná?
Som dokumentarista. Do ktorej poličky dať DVD s filmom Amazónia vertical v obchodných domoch? Medzi cestopisy, dobrodružné filmy, horory, rozprávky?

Potrebujeme kategórie, aby sme si zjednodušili realitu.
Samozrejme. No keďže taký žáner tam nenájdu, zaradia ma pod cestopisy, kam nepatrím.

Pri vašich filmoch hrá veľkú úlohu kameraman. V niektorých ním nie ste vy. Ako vyzerá vaša spolupráca?
Väčšinou si všetko nakrúcam sám. Ľahšie sa strihá materiál, keď ste to nenakrútili vy. Vtedy sa neriadite emóciou, aké riskantné bolo urobiť záber, ale myslíte na diváka.

Pri vlastných záberoch je to veľmi ťažké?
Ťažké je sa rozhodnúť, potom je to už ľahké - delete.

Mnohokrát ste v nebezpečných situáciách. Je pre vás kamera bariérou, ktorá vám umožňuje odstup?
Hľadáčik utvorí medzi realitou pred objektívom stenu, ktorá vás imaginárne chráni. Kamera dobre zakryje aj vašu bezmocnosť.

A kde je hranica, keď aj za kamerou nastúpi pud sebazáchovy?
To je presne to, kedy otočiť volantom v New Yorku doprava. Vtedy, keď to cítite.

Na ceste pomáhajú značky. Aké značky pomáhajú vtedy vám?
Zdá sa, že viac ľudí zomiera pri cestovaní. V skutočnom pomere zomiera omnoho viac ľudí doma než na expedíciách. Myslíme si, že doma sme viac chránení a v bezpečí.

Ľudia si osvojili zdeformovaný obraz, že diaľky a lietadlá sú najnebezpečnejšie. Pre pocit bezpečia je dôležitá aj komunikácia. Ako sa dohovárate s domorodcami, ktorí niekedy vidia belochov prvýkrát?
Svet prírodných ľudí je jednoduchý. Buď ste dobrý alebo zlý. Intuitívne to vycítia. Medzi tým akoby nič nebolo. Ak ste nesympatický prospechár, máte smolu.

Kombajovia z filmu Pururambo majú jeden výraz - ságo pre 12 významov, napríklad aj pre lásku, súcit, smútok. Je to skromnosťou ich jazyka alebo ide o jednu emóciu?
Je to pocit, ktorý nedávajú najavo, a preto o tom nehovoria. My máme na pomenovanie jedla aj 3000 výrazov, na lásku tak 4 až 5. Keď si to dáme do pomeru, vychádzame z toho horšie.

Pri fotoaparáte niektorí ľudia veria, že im kradne dušu. Stretli ste sa s podobnou nedôverou aj ku kamere?
Áno, najmä v budhistických oblastiach. Znova je to o tom, s akým úmyslom kameru používate. Denne vidíme spravodajstvo televíznych novín, negatívne obrazy ľudí v situáciách, keď nechcú byť snímaní. Snažím sa, aby človek vyšiel z nakrúcania pozitívne. Pozitívno treba poslať ďalej. Čím je viac pozitívnej energie, tým lepšie bude na celej Zemi. O tom je aj Budhovo učenie.

Často v snímkach opakujete slovo bezmocnosť. Poznáte na výpravách aj horší pocit?
Uf. Keď vidíte, že niekto sa tam snaží šetriť na úkor partnera na expedícii.

Nie je väčšia bezmocnosť, keď bojujete o život?
Všetko sa dá vyriešiť, len musí človek veriť svojmu cieľu. Pri hľadaní cesty cez neznámy ľadopád v Antarktíde sa prihnala silná víchrica, takzvaná biela tma. Nič sme nevideli, fúkalo, omŕzali sme, niekoľkokrát sme padli medzi hlbočizné pukliny, stratili sme smer, orientáciu. Bolo jasné, že keď nenájdeme sane, kde sme mali stany, tak zamrzneme, ale nikto si to nepripustil. Hľadali sme, šli sme ďalej, až sme už omrznutí po 11 hodinách našli sane a postavili si stan. Vždy je možnosť hľadať, hľadať, hľadať a ísť. Keď si človek myslí, že už nevládze, tak môže ešte dvakrát toľko.

Koľko viery vyžaduje nepoddať sa pochybnostiam?
Samozrejme, aj pochybnosti a obavy v hlave sú. V konečnom dôsledku je to iné poznanie, ako máme z tých ohrození a stereotypov tu. Len tým, že ich poznáme, nemáme také obavy a riešime ich. Keď začne horieť dom, nebudeme sa pozerať, ako horí, ale skúšať rôzne riešenia.

Za všetko sa platí. Vy si plníte svoje sny. Za akú cenu?
Strata súkromia. Chcem, aby moje dokumenty žili svojím vlastným životom. Som len niekto, kto im pomohol na svet. Po dokončení filmu sa rád zbalím a odídem na vrchol, aby som sa z neho pozrel na cestu, po ktorej som prešiel a zistil, akú cenu som za to zaplatil. A dnes som sa práve chystal ísť do Tatier.

Veď mrzne.
Tak to je úžasné.

Jana Kadlecová, DOMINO FÓRUM